Zahraničné médiá upozorňujú na množiace sa prípady sexuálneho násilia páchaného na ženách migrujúcich na starý kontinent. Prvý z príbehov, ktorý uvádza The New York Times, je prípad Sýrčanky, ktorá sa pripojila k prúdu migrantov smerujúcich do Nemecka. Manželov dlh pašerákom bola nútená splatiť tým, že im uspokojovala ich sexuálne chúťky počas celej cesty.
Ďalším prípadom, o ktorom portál píše, je brutálne zbitá žena až do bezvedomia. Tá dostala výprask od člena maďarskej väzenskej stráže potom, keď odmietla jeho sexuálne návrhy. A treticu smutných príbehov zneužívaných migrantiek uzatvára bývalá umelecká maskérka, ktorá sa počas umývania podlahy ubránila útoku muža, ktorý bol v jej skupine utečencov. Teraz je ubytovaná v núdzovom úkryte v Berlíne. Tak ako väčšina žien, ktoré sú tam s ňou, spí oblečená a pred dverami má postavenú aj skriňu. „Neexistuje tu žiadny zámok ani kľúč alebo niečo podobné,“ povedala Esraa al-Horaniová, bývalá umelecká maskérka a jedna z mála žien, ktoré sa neboja odhaliť svoju identitu. „Ja som bola len zbitá a okradnutá,“ vydýchla si al-Horaniová.
Trauma na celý život
Rozhovory s desiatkami migrantov, sociálnymi pracovníkmi a psychológmi, ktorí sa na celom území Nemecka starajú o traumatizované prichádzajúce ženy, dokazujú, že súčasnú migračnú vlnu sprevádza nárast násilia páchaného na ženách. Od nútených sobášov a obchodovania so ženami cez domáce násilie až po násilie zo strany „utečeneckých kolegov“, pašerákov či dokonca aj európskych policajtov. Žiadne spoľahlivé štatistiky o sexuálnom a inom zneužívaní utečeniek však neexistujú.
Psychoterapeutka Susanne Höhneová pracujúca v centre so špecializáciou na liečbu traumatizovaných migrantiek v západnom Berlíne hovorí, že takmer všetky zo 44 žien v jej starostlivosti, niektoré sú sotva dospelé, zažili sexuálne násilie. „Chodíme dvakrát mesačne k našim terapeutom, aby sme sa vyrovnali s tým, čo sme sa dozvedeli,“ prezrádza Susanne Höhneová o svojom 18-člennom tíme zamestnancov.
Týral ju vlastný manžel
Jedným zo šokujúcich príbehov, ktorý vyrozprávala psychoterapeutka Höhneová, je aj prípad 30-ročnej Sýrčanky, matky štyroch detí, ktorá utiekla pred vojnou v rodnej krajine spoločne so svojou rodinou ešte začiatkom minulého roka. Keď došlo k situácii, kedy mal jej manžel zaplatiť pašerákom v Bulharsku peniaze za cestu, namiesto peňazí im ponúkol svoju manželku. Tá bola počas troch mesiacov takmer dennodenne znásilňovaná. Robila to vraj preto, lebo chcela získať perspektívu života v Európe pre svoju rodinu. Ženu začal čoskoro týrať aj jej vlastný manžel. „Zvrátená logika,“ skonštatovala Höhneová. Žena nakoniec získala azyl v Nemecku a so svojimi deťmi žije v Berlíne. Jej manžel žije tiež v Nemecku, avšak v inom meste. Manželku už neraz na ulici sledoval. Súd mu síce zakázal sa k nej približovať, ona je však stále vystrašená. Povedala psychoterapeutka a dodala, že táto žena vykazuje všetky príznaky posttraumatickej stresovej poruchy.
Ženy v tieni mužov
William Spindler z utečeneckej agentúry OSN zase poukazuje na ďalšie rizikové faktory, ktoré môžu prispieť k násiliu medzi migrantmi. Uvádza príklad preplnených prijímacích stredísk v Grécku, pretože táto krajina je jednou zo vstupných brán do Európy. „Prijímacie strediská sú často preplnené, chýba im dostatočné osvetlenie a samostatné priestory pre slobodné ženy,“ povedal. „Muži, ženy a deti spia v rovnakých priestoroch,“ doplnil.
„Ženy sú v tieni mužov,“ povedal Jan Schebaum, ktorý spravuje dva domovy pre žiadateľov o azyl vo východnom Berlíne. K dispozícii sú dve kúpeľne na poschodí a izby sú plné. Schebaum uvádza aj jeden z mnohých prípadov zo svojej praxe. „Jedna Sýrčanka od svojho príchodu pred dvomi mesiacmi ešte stále neopustila budovu, pretože jej to zakázal manžel, ktorý ešte ani nie je v Nemecku,“ uviedol. Susanne Höhneová si však myslí, že aj napriek zložitosti situácie v zmiešaných izbách by napríklad zariadenia len čisto pre ženy neboli dobrým riešením.
„Väčšina rodín chce zostať pohromade. Niektoré ženy sa spoliehajú na svojho muža, že ich ochráni,“ myslí si a dodáva, že „nesmieme zabúdať, že aj mnohí muži sú traumatizovaní“. „Neexistuje len čierna a biela, dobro a zlo,“ povedala. „Ak chceme pomôcť ženám, musíme pomôcť aj mužom,“ uzavrela psychoterapeutka.
