„Z ničoho nič, bez toho, aby si to ktokoľvek všimol, sa vojna proti Islamskému štátu v Sýrii a Iraku rýchlo vyvinula a rozrástla,“ píše Rogers a zmieňuje sa o rastúcej prítomnosti Ruska na mieste konfliktu, rozšírení ISIS do Líbye či nedávnych útokoch, ku ktorým došlo v Paríži a v Kalifornii. O udalostiach, ktoré pripomínajú rok 2003 a inváziu USA do Iraku.
Jej cieľom bolo podľa Rogersa ustanoviť USA za regionálneho hráča a rozšíriť tak ich sféru vplyvu. K tomu mali dopomôcť štyri pôvodne plánované americké vojenské základne.
Nedávno sa však americká vláda rozhodla, že tam vyšle špeciálne jednotky, ktoré budú v malých počtoch vyhľadávať a získavať informácie, ale aj zajímať teroristických vodcov. „Teoreticky môžu takýmto spôsobom získať viac a lepších informácií,“ píše Rogers. Prirovnáva to však k postupu jednotky Task Force 145, ktorá pôsobila v „tieňovej vojne“ v Iraku a ktorej činnosť je priamo zodpovedná za vznik Islamského štátu.
USA zároveň potvrdili, že poskytnú leteckú a zrejme aj pozemnú podporu Iraku v jeho snahách o dobytie mesta Ramádí, ktoré je pod kontrolou Islamského štátu. V meste sa údajne nachádza zhruba 1 000 teroristov z IS. Iracké jednotky, ktoré tvorí približne 10-tisíc mužov, sa totiž snažia toto mesto neúspešne dobyť už od augusta. „To je len ďalší z mnohých dôkazov, že ISIS je oveľa odolnejší, ako sa predpokladalo.“
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU
Organizácia sa navyše dostala už aj za hranice Sýrie a Iraku, čo je pre USA jasným znamením, že treba rozšíriť počet svojich vojenských základní, aby mohli úspešne bojovať proti stále početnejšej teroristickej skupine. „Nálety údajne zabili od augusta 2014 už 20 000 prívržencov Islamského štátu, ale ten medzitým získal 30 000 ďalších stúpencov z iných krajín.“
Rogers následne uvažuje nad možnými krokmi Washingtonu. Po prvé, zo štyroch už existujúcich základní by mohol urobiť naozaj veľké strediská a premeniť ich na centrá svojej moci v Afrike a na Blízkom východe. Rozšíri tak svoje pole pôsobnosti aj do krajín, ako sú Etiópia, Kamerun či Niger.
„Keďže sa nedá predvídať budúcnosť, tieto regionálne uzly – od Morónu v Španielsku po Jalalabad v Afganistane – poskytnú silu, ktorá bude môcť reagovať na množstvo kríz, teroristov a podobne. To umožní jednostrannú krízovú odpoveď, protiteroristické operácie alebo útoky na vysoko hodnotné ciele,“ cituje Rogers amerického ministra obrany Ashtona Cartera. V jeho príhovore sa sústredil predovšetkým na slovo „jednostrannú“. To podľa neho jasne naznačuje, že USA sa cítia byť ohrozené vo svojej pozícii globálnej sily.
Na záver píše aj o Veľkej Británii, ktorá sa tiež rozhodla rozšíriť svoje pôsobenie v Sýrii. Rogers tvrdí, že nakoniec možno dajú všetci za pravdu Jeremymu Corbynovi, ktorý tvrdí, že čím viac sa snažíme útočiť, tým viac hrozieb proti sebe staviame a že vojna by mohla trvať oveľa dlhšie, ako si všetci myslia.
autor: spa
