“Ostáva mi dodať, že si ma predbehla v tom, čo som chcel urobiť aj ja, hoci o niečo neskôr ako ty. Chcel som ešte trochu počkať, aby si ma mohla lepšie spoznať, aby si si nemyslela, že to robím prípadne aj z vypočítavosti a využívam to ako možnosť ostať na Západe. Bola by to predsa skvelá príležitosť pre človeka z Východu – môcť sa priženiť do majetnej francúzskej rodiny a dostať aj takú krásnu ženu, akou si ty.”
“Cheri, Denis”, povedala veľmi nežne a súčasne aj s dojatosťou v hlase a pokračovala:
“Vedela som veľmi rýchlo po našom zoznámení, že si v každom ohľade čestný a korektný muž a po tom, ako sme sa zblížili, som myslela aj na to, čo si práve povedal – som veľmi dobrá psychologička – a preto som sama prišla s touto iniciatívou a požiadala ťa o to, aby si ostal pri mne navždy. Cítila som, že som neriskovala týmto krokom ani tvoju nevôľu a že ťa tak ani neprivediem do rozpakov s ohľadom na to, že muži z Východu sú veľmi patriarchálne založení a je pre nich nepredstaviteľné, aby ich žena požiadala o ruku, alebo, aby ich prvá vyzvala k sexu.
Od začiatku mi bolo jasné, že tvoj intelektuálny horizont je taký široký, že si veľmi flexibilný a nezotrvávaš zakotvený v patriarchálnych dogmách mužov tvojej vlasti a že máš veľký zmysel dokázať vidieť veci aj pod iným zorným uhlom, ako to predpisuje tradičná morálka Slovanov. Ak sa mi nejaký muž páči , nemám najmenší problém dať mu to prvá najavo.”
“Milovaná žena, nič si neželám tak veľmi, ako spojiť môj život s tvojím”, povedal Denis, vzal ju do náručia a ich telá splynuli v náruživom objatí a súčasne ich premkol intenzívny pocit slastného vnútorného ztavenia ich duší. Zotrvali tak niekoľko minút, potom sa vrátilli k autu a vydali sa na cestu do Louvru a do jeho veľkolepej záhrady Jardin des Tuileries.
“Drahý môj, teraz sa už vôbec nemusíme ponáhľať s prehliadkou Paríža. Už ti neujde nič, na všetko budeme mať veľa času a ty sa už možeš pokladať za Parížana”, povedala s úsmevom Ginette.
“Máš pravdu. Ale pre mňa to celé je ako sen a nikdy som nemyslel, že to môže byť pre muža z Východu, ako som ja, také jednoduché a z jedného momentu na druhý sa stať Parížanom.”
“Cheri, pre teba to celé bude ešte o niečo jednoduchšie. Ako mladý a napriek tomu už skvelý astronóm, tu dostaneš okamžite aj zamestnanie. A samozrejme, že Jean ti bude v prípade potreby v tom nápomocný. Mimochodom, volám otca i matku len ich krstným menom. Bývať máš kde – môj byt sa na teba už teší a všetky ostatné formality s tunajšími úradmi vybavíme spolu. Dáš si z domu poslať všetky osobné dokumenty, necháme ich preložiť a overiť a následne môžeme mať svadbu. Som si istá, že za niekoľko týždňov sa môžem volať Ginette Čarnecký, alebo ak chceš, môžeš prijať moje meno ty a bude z teba monsieur Denis Brissard. Znelo by to veľmi nádherne. Okrem toho naše meno patrí k najzvučnejším francúzskym menám, a to tak foneticky, ako aj významom jeho dávnej rodovej tradície.
To dodávam len preto, aby si vedel aké významné meno môžeš nosiť”, zakončila Ginette a v očiach jej zablýskali ohníčky jemnej irónie, ktoré naznačovali veľkú zvedavosť na reakciu muža, ktorého ženou sa chcela stať.“
“Skutočne sa ti veľmi darí ma prekvapovať v každom smere a ak by som sa riadil našou slovanskou patriarchálnou tradíciou, musel by som mať dojem, že z nás dvoch si viac mužom ty než ja”, rozosmial sa Denis a rozhodil naširoko ruky v predstieranej bezmocnosti. Potom pokračoval:
“Neber to ako prejav mužskej konzervatívnosti, ale radšej si ponechám moje meno. Slúžilo mi dobre dlhé roky a ja som mu tiež nerobil hanbu, a tak by nám obom bolo veľmi lúto, ak by sme sa mali navždy rozlúčiť. Čo sa týka našej svadby, tak si myslím, že to nie je pre žiadneho z nás veľmi dôležité ju čím skôr zrealizovať. Dôležité je len to, čo vzájomne k sebe pociťujeme. Viem, že si svojím návrhom myslela viac na mňa ako na seba a že si mi chcela dať istú záruku. Pre mňa je však najväčšou zárukou tvoja láska, ktorú cítim z každého tvojho pohľadu, z každého tvojho bozku a doslova z každého tvojho výdychu.”
“Milovaný Denis, vidím, že si ma spoznal a obsiahol tak dokonale, a to za veľmi krátky čas, ako dosiaľ nikto z mužov, ktorých som poznala. Pre mňa je svadba absolútne nedôležitou záležitosťou. Ak niekoho naozaj milujem a aj on mňa, tak s ním ostanem navžy, a to aj bez sobáša a obrúčky. Ale v tomto prípade by to bolo pre teba predsa len výhodné, aby sme mali aj sobáš, a to z toho dôvodu, že ako cudzinec, ktorý sa oženil s Francúzkou, dostaneš veľmi rýchlo francúzske občianstvo.”
Pokračovanie nasleduje.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
