Státisíce ľudí z Ázie či Afriky pochodujú do Európy a nikto z nich si nekladie otázku, kde budú bývať a čo tu budú robiť. Píše Anikó Fázsyová na portáli Lidovky.cz.
Pokračuje, že kým v deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa počet utečencov vo svete odhadol na 17 miliónov, dnes sú to stovky miliónov ľudí, ktorí utekajú zo svojej rodnej krajiny. „Od začiatku roka sme si už zvykli, že v televíznom spravodajstve dostávajú priestor krátke informácie o ľuďoch plávajúcich na člnoch po Stredozemnom mori, z ktorých mnohí vrátane detí cestou zahynú. Ich osud nevzbudzoval zvláštny súcit,“ uvádza šéfredaktorka maďarského časopisu Nagyvilág.
Zlom nastal, až keď sa na verejnosti objavila fotografia mŕtveho chlapca ležiaceho v piesku na pobreží. „Nie je nič strašnejšie ako smrť dieťaťa. Nastalo vybičovanie citov a súcit nabral iracionálny rozmer. Fotografiu zverejnili, predovšetkým v anglosaských krajinách, všetky významné svetové denníky.
Politici sa pustili do zúrivého spytovania svedomia. „Britský premiér David Cameron sformuloval obvinenie: Chlapcova smrť je hanbou Európy. A čo prilialo olej do ohňa pred tragickou chlapcovou smrťou? To, keď sa nemecká kancelárka Angela Merkelová odhodlala k fatálnemu kroku a vo svojom nepochopiteľnom sentimentalizme urobila historické rozhodnutie, keď do Nemecka pozvala ,sýrskych utečencov´,“ píše ďalej Fázyová.
„Akú cenu má však súcit, keď všetci okrem politickej elity vedia, že väčšina v Európe žijúcich mladých moslimov považuje džihád za normu a nenájde sa ,utekajúce´ dieťa, ktoré by do kamier a fotoaparátov neukazovalo V symbolizujúce víťazstvo. Aké víťazstvo tým však majú na mysli? Kto chce víťaziť a nad kým?“ pýta sa.
