„Nemám z migračnej krízy ktovieakú radosť. Dalo by sa povedať, že ma aj trochu znepokojuje. Na druhej strane ma naozaj mrzí, že pár kilákov od našich teplých obývačiek dosť brutálne trpia tisíce ľudí len vďaka absolútnej neschopnosti EÚ a miestnych vlád,“ odôvodňuje svoj „zážitkový“ pobyt na hraničnom prechode Berkasovo-Bapska dobrovoľník Lubor Vokrouhlický.
Na srbsko-chorvátskej hranici bol už niekoľkokrát. Podľa neho sa pomery v Bapskom postupne zlepšujú. Do veľkej miery majú na tom podľa neho zásluhu českí dobrovoľníci. „Do Bapskeho vozia Srbi v autobusoch tisíce ľudí denne. Naberú ich na macedónskych hraniciach a potom s nimi desať hodín cestujú k chorvátskym hraniciam. Tam ich ´vyklopia´ a zbohom,“ opisuje mladý Čech cestu utečencov.
Celou cestou s nimi vraj nikto nekomunikuje. „Čo na tom, že tí ľudia nemajú ani ponožky, tí šťastnejší majú topánky alebo sandále. Čo na tom, že drvivá väčšina z nich ani netuší, kde je,“ pokračuje.
Všetci do jedného ďakujú
Dobrovoľníci sa týmto ľuďom snažia zabezpečiť aspoň to najzákladnejšie. Ponožky, topánky, pár kusov teplého oblečenia, čaj či nejaké ovocie. Všetko majú dobre (podľa možností) zorganizované. Utečencov si rozdelia do viacerých skupín. Tento systém zabraňuje vytváraniu veľkých davov, v ktorých by hrozili konflikty a len vďaka tomu tam za posledné dva týždne nikto nemusel ošetrovať zranené deti.
Aj tento systém však narazil na svoje limity. „Kombinácia príšerného počasia (lejak, teplota medzi piatimi a desiatimi stupňami), naschválov zo strany Srbov (Chorváti nestíhajú pristavovať autobusy, takže tam pridáme ešte tisíc ľudí z vlaku), naschválov zo strany techniky (vypadol generátor a po ňom aj ten náhradný) a ľudského faktora malo za následok, že v jeden večer to po niekoľkohodinovom čakaní veľká skupina ľudí nevydržala a prerástlo to do vyhrotenej situácie,“ píše.
„V tme sa tlačilo niekoľko stoviek ľudí, cez detský plač nebolo počuť vlastného slova a všetkých nás zmáčal lejak v päťstupňovej kose. Ale aj to nakoniec niekedy medzi druhou a štvrtou ráno, českí dobrovoľníci s pomocou dobrovoľníkov z radov utečencov, zvládli,“ doplnil. Mladý Čech popisuje svoje dojmy z utečencov nasledovne: „Premrznuté a hladné deti, ženy klepajúce sa od zimy na pokraji síl. Frustrovaní muži. Všetci do jedného ale ďakujú, ďakujú a zase ďakujú.“
Je mi fakt u riti, či sú to moslimské, alebo české deti
Utečenci vraj dobrovoľníkom rozprávajú svoje príbehy, informujú sa o práci na západe. „Pýtajú sa, kde sú, ako sa máme, pomáhajú nám upratovať a zase ďakujú,“ uvádza Vokrouhlický.
Lubora Vokrouhlického najviac trápi pohľad na trpiace deti. „Sám mám tri deti, no pohľad na malé detváky (a je mi fakt u riti, či to sú moslimské deti, alebo deti slušných Čechov), ako cupitajú po rozbahnenej ceste, v ruke žmohlia banán a zablateného plyšáka, je, jednoducho, sila,“ vyjadril sa.
Návšteva Bapska v ňom zanechala emocionálne stopy. „Nevymažem z hlavy tú obrovskú frustráciu, ale zároveň vôľu ísť ďalej. Nevymažem niektoré príbehy sýrskych rodín, ktoré hovoria o zdevastovanej krajine, rozbombardovaných domoch a mŕtvych príbuzných. Nevymažem naprosto nepochopiteľné správanie srbských úradov. Jednu noc, napríklad, odklonili asi deväť autobusov (500 ľudí) a odviezli ich medzi hranice, kde ich vysadili do poľa k cintorínu. Predstavte si päťsto ľudí v noci, v zime, bez ničoho na rozbahnenom poli,“ opisuje svoje dojmy.
Na miestach, kde sa zdržiavajú tisícky utečencov často vidieť veľa smetí a bordelu. Podľa Vokrouhlického je to nedostatkom odpadkových košov.
„Oni majú napríklad len dve igelitky ´z Lidlu´, v ktorých si nesú celý svoj život. A v situácii, keď ich polícia naháňa do autobusov, sa po koši nikto neobzerá. Áno, aj ja som často odhodil papierik na zem. Ale keď je trošku času, napríklad, keď sa čaká na autobusy, tak upratovali. Niekedy sami od seba. Jednoducho prišli a požiadali o vrece na odpadky. To je realita,“ vysvetľuje.
Ako je to s bitkami medzi utečencami?
„Za tri dni som tam zažil dve potýčky, jednej som sa zúčastnil,“ potvrdil. Išlo o rozdelenie rodiny. Na jednej strane stála žena s dieťaťom v náručí, na druhej strane jej manžel. Dav ľudí ich tlačil od seba.
Nevážia si jedlo a oblečenie?
Dobrovoľník tvrdí, že ako kto. „Zažijete ľudí, ktorí si vyberajú, pokrikujú, že by chceli to či ono. Ale väčšina z nich sú neskutočne vďační za každú ponožku, bundu alebo topánku, ktorú im dáte. Väčšina. A za teplý čaj a jablko sú vďační všetci do jedného.“
“Serú” všade okolo seba?
„Áno. Pretože nie je kam inam. Dokonca aj dobrovoľníci chodili za stan do poľa. A ten priestor tam nie je určený pre desaťtisíce ľudí,“ vysvetľuje. Dodal, že, keď tam bol on, „našťastie“ pršalo.
Prečo toľko nenávisti voči utečencom? Podľa Lubora Vokrouhlického je najväčší problém v „nás“, lebo „strácame súdnosť a ľudskosť“.
Naše ženy si budeme znásilňovať sami
„Schvaľujeme potápanie lodí, reagujeme slovami ´tak prečo sem lezú´, bojíme sa. Strach je určite prirodzená reakcia, ale zároveň obrovský biznis. Nedovoľme strachu, aby nás zrážal na úroveň zvierat. Bojujme so strachom, stačí len použiť mozog,“ uviedol.
V súčasnosti žije v Európe viac ako tridsať miliónov moslimov. „Až do tohto roku sa nad tým nikto nepozastavil. Nikto neriešil, že nám chce niekto ´rezať hlavy a znásilňovať naše ženy´ (naše ženy si predsa budeme znásilňovať sami, no nie?),“ uzavrel Lubor Vokrouhlický.
