Ochráni nás SIS pred teroristami? Ako ich odhaľuje? Prezradil to exriaditeľ jej rozviedky Igor Cibula

Čo by podľa vás mali tajné služby vedieť o tom, čo sa v súčasnosti deje v Európe v súvislosti s migračnou krízou? Čo je ich úloha?

 

Aktuálnou úlohou spravodajských služieb je získavanie informácií o nových rizikách, nebezpečenstvách a hrozbách. Zmyslom ich aktivít je predovšetkým predísť strategickému prekvapeniu, poskytovať vládam dlhodobé prognózy, podporovať politické postupy a získavať utajené informácie o potrebách, zdrojoch a metódach potenciálneho protivníka. Ak v takomto kontexte v súčasnosti hodnotíme výsledky činnosti spravodajských služieb – a to nielen v Európe – potom môžeme byť oprávnene na pochybách, či spravodajské spoločenstvo euroatlantickej aliancie funguje tak, ako to od neho očakávame. Stačí, ak spomeniem ako príklady súčasné migračné cunami v Európe alebo vojenské aktivity tzv. Islamského štátu na ilustráciu konštatovania, že tieto udalosti našli Európsku úniu nepripravenú aj z toho dôvodu, že spravodajské služby neposkytli dostatok informácií, aby sa politici v predstihu mohli pripraviť na vývoj, ktorý v súčasnosti zažívame. Žiada sa však podotknúť, že problém nespočíva iba v dostatočných spravodajských kapacitách, ale aj v tom, ako pristupujeme k získaným informáciám pri ich analýze, predovšetkým, či dokážeme nezaujate interpretovať civilizačné a technologické zmeny a nedeformovať ich výklad ideologickými predsudkami i prekonanými modelmi stereotypného uvažovania z obdobia tzv. studenej vojny. A ešte si dovolím poznamenať, že politici v exekutíve nie vždy s rešpektom prijímajú od spravodajských služieb informácie a varovania o bezpečnostných rizikách, ak sa nezhodujú s ich pohľadom na svet. V tomto kontexte zdôrazňujem, že uvedený prístup k výstupom spravodajských služieb nie je v dejinách nič nové; predsa si pamätáme ako J. V. Stalin ignoroval signály rozviedčikov o blížiacej sa hrozbe napadnutia Sovietskeho zväzu – alebo ako v roku 1973 vedenie štátu Izrael nebralo s plnou zodpovednosťou spravodajské informácie, že krajina sa nachádza na prahu bezprostrednej vojny s Egyptom a Sýriou.

 

Je po tejto stránke naša SIS dokonale v obraze? Má dostatok relevantných informácií, aby bola zaručená naša bezpečnosť?

 

Slovenská informačná služba nemá globálny geografický záber pri zbere informácií, ale monitoruje všetky regióny, kde sa nachádzajú zdroje nášho aktuálneho potenciálneho ohrozenia. Využíva ľudské zdroje – teda agentúrne siete – analyzuje všetky otvorené zdroje (OSINT),  disponuje modernými technickými prostriedkami SIGINT-u (signálneho spravodajstva) a ako zdroj informácií nie je bezvýznamná ani štruktúra deklarovaných predstaviteľov SIS na slovenských ambasádach, počínajúc Washingtonom cez Brusel a ďalšie európske metropoly našich spojencov – až po Kyjev a Moskvu. Do tohto informačného kanála SIS patria tiež liaison-dôstojníci zahraničných služieb, ktorí sú akreditovaní na veľvyslanectvách v Bratislave. Považujem tiež za potrebné spomenúť aj Národné bezpečnostné analytické centrum (NBAC); funguje ako analytické, komunikačné a kooperačné pracovisko SIS v oblasti bezpečnostných hrozieb. V jeho rámci spolupracujú vyslaní špecialisti SIS, Vojenského spravodajstva, Policajného zboru, Kriminálneho úradu finančnej správy SR, Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR ako aj Národného bezpečnostného úradu. Podľa môjho názoru garancie bezpečnosti Slovenskej republiky zodpovedajú štandardu iných členských krajín NATO alebo Európskej únie.

 

Prečo sa podľa vás práve z krajín arabského sveta, kde relatívne fungoval politický systém aj ekonomika – teda Sýria, Egypt, Líbya, Irak, pohli také masy ľudí a smerujú práve do Európy, špeciálne práve do Nemecka, Francúzska, Holandska či do Švédska? A prečo práve v tomto období, keď vojna v Sýrii trvá už štyri roky?

 

Uvedené štáty – s výnimkou Egypta – vznikli iba v minulom storočí a vieme, že boli produktom koloniálneho procesu. Ich hranice boli do značnej miery výsledkom dohôd koloniálnych mocností, teda nerešpektovali historické, etnické a náboženské pomery ma územiach, kde sa konštituovali. Vznikli teda nesúrodé celky, kde fungovali autokratické, resp. diktátorské režimy, ktoré udržiavali vnútornú stabilitu týchto štátov totalitnými prostriedkami a potláčali náboženskú, etnickú a kmeňovú animozitu, zakorenenú v dávnej histórii. Potenciálna nestabilita regiónu Stredného východu i severnej Afriky bola umocnená súperením veľmocí o vplyv v tejto časti sveta. Nevyhovujúce sociálne pomery a deficit demokracie vyvolali u novej generácie obyvateľov spomínaných krajín potrebu zmeniť tento stav – a to bola tzv. arabská jar. Na druhej strane Spojené štáty americké chceli vojenskými i nevojenskými prostriedkami posilniť svoj vplyv v regióne, a to aj násilnou implementáciou svojho modelu usporiadania spoločnosti. USA sa tiež snažia vytlačiť z tejto oblasti Rusko, a preto podporili protesty proti sýrskemu prezidentovi Basharovi al-Assadovi, ktorý je poslednou oporou ruských záujmov na Strednom východe. Treba si pripomenúť, že proti Assadovi bojuje širokospektrálna koalícia, zahŕňajúca nielen Turecko, ale aj autokratické monarchie, ako sú Katar a Saudská Arábia – i islamskí radikáli, vrátane tzv. Islamského štátu. Dlhodobá občianska vojna v Sýrii vyvolala prirodzený exodus, na ktorom parazitujú rozličné elementy. Migrácia zo Sýrie sa nezačala teraz, pretože už niekoľko rokov sa uchyľujú Sýrčania do susedných krajín, hlavne Turecka, kde žijú v provizóriu utečeneckých táborov. Ale až verejne deklarovaná ochota politikov Európskej únie posilnila odhodlanie sýrskych migrantov, aby hľadali definitívne útočisko v Európe. 

 

Aký vplyv na svet bude mať súčasná migračná vlna z pohľadu bezpečnosti, financií, možností podnikania či demografie?

 

Primárne bezpečnostné riziko vidím v tom, že do Európy prídu ľudia z iného kultúrno-civilizačného prostredia v takom počte, že vytvoria viac-menej uzavreté civilizačno-náboženské enklávy. Existuje veľa konkrétnych poznatkov hlavne z Veľkej Británie, Francúzska a niektorých škandinávskych krajín, že nie všetci migranti sa dokážu v plnej miere socializovať. Práve z nich sa tvorí frustrovaná vrstva ľudí, ktorí sa stávajú obeťou agitácie islamských radikálov. Medzi nimi sú verbovaní atentátnici a bojovníci za tzv. Islamský štát. Existujú aj ďalšie riziká, ale o tých dokážu nekompetentne špekulovať iba podaktorí novinári alebo politici. V tomto smere spomeniem ako konkrétny príklad číselné údaje, ktoré sa publikovali v súvislosti s domnienkami, že s migrantmi prenikajú do Európy aj agenti alebo bojovníci tzv. Islamského štátu. Ide o nedoložené propagandistické bludy, i keď nevylučujem, že v mase migrantov sa môžu vyskytnúť aj osoby, ktoré by sa mali ocitnúť v „hľadáčiku“ spravodajských služieb.

 

Prečo doteraz proti Islamskému štátu nebojoval okrem Kurdov prakticky nikto? Neprichádzajú podľa vás aktivity proti ISIS na území Sýrie zo strany Ruska, Británie a Francúzska z ostatných dní trochu neskoro? Čo môžu znamenať?

 

Dovolím si vás trochu poopraviť, že proti organizácii ISIS nebojujú iba Kurdi, ale iba kurdskí bojovníci bojujú s plným nasadením, pretože im ide o prežitie na území, ktoré doteraz obývali. Existuje viacero faktorov, limitujúcich intenzitu vojenského nasadenia proti tzv. Islamskému štátu. Napríklad Turecku neprekáža, keď bojovníci ISIS útočia na pozície Assadových vojakov alebo proti oblastiam pod kurdskou kontrolou. Ani Rusko, Veľká Británia, Francúzsko i USA nemajú v tomto regióne zhodné záujmy. Ak v poslednom čase naznačili ich predstavitelia ochotu na spoluprácu, tak určite preto, že dospeli k poznaniu o nevyhnutnosti rešpektovať reálny pomer síl a vplyv jednotlivých aktérov konfliktu v regióne. Západ prichádza k záveru, že prezident Assad nie je na šachovnici slabým hráčom, lebo má podporu Ruska, Číny a Iránu. A bez Ruska sa nemožno v riešení situácie pohnúť ďalej.

 

Je aktivita Vladimíra Putina, ktorý chce jednoznačne zachovať pri moci Bashara al-Assada a rokovať s ním spoločne s americkým prezidentom Barackom Obamom správna? Bude mať šancu na úspech?

 

Každá mníška, ktorá príde na návštevu zo Sýrie do Európy, vám povie, že prezident Bashar al-Assad je pre vyše 850 000 sýrskych kresťanov jedinou spoľahlivou zárukou ich ochrany pred agresívnou intoleranciou sunnitskej väčšiny. Rovnako vnímajú Assada aj príslušníci alawitskej sekty šiítov, ktorá predstavuje vládnucu vrstvu v krajine, ale aj kurdská menšina na severe Sýrie. Pre sunnitov je prezident Assad brutálny diktátor. Určite sa jeho vládnutie chýli do záverečnej etapy, ale v dnešnej občianskej vojne ho nemožno vopred diskvalifikovať. Ruský prezident Putin neháji len strategické záujmy svojej krajiny na Strednom východe, ale v kontexte občianskej vojny v Sýrii realisticky chápe úlohu Assada pri riešení tejto situácie. Pre sunnitských nepriateľov sýrskeho režimu v Katare a v Saudskej Arábii – blízkych spojencov USA – je riešenie sýrskej krízy za účasti Assada neprijateľné, ale Washington musí zvažovať, či spoločný postup s Ruskom proti organizácii ISIS mu stojí za to, aby akceptoval Assada ako prechodné riešenie aktuálnej situácie.

 

Je jasné, že Európa starne, potrebuje novú krv. Nie je ale ohrozená podľa vás práve európska stredná vrstva tým prívalom pomerne vzdelaných imigrantov? Nie je to konkurencia pre európsku populáciu, ktorá môže mať za následok postupnú stratu identity a kultúrnych hodnôt viacerých európskych krajín?

 

Považujem za nedoloženú špekuláciu, že príval pomerne vzdelaných imigrantov môže ohroziť európsku strednú vrstvu. Pripúšťam, že sa môže určitou mierou prejaviť na trhu práce, ale zatiaľ nedisponujeme preverenými údajmi, aká je vzdelanostná štruktúra imigrantov a ich jazyková vybavenosť, aby sa mohli profesionálne etablovať. Zdravá konkurencia pre európsku populáciu by bola dobrá, ak nebude vyvolávať rasové a iné sociálne animozity z titulu ohrozenia na trhu práce. Nevylučujem, že k neželanej strate kultúrnej a hodnotovej identity by mohlo v ďalekej budúcnosti dôjsť, ak sa v tomto ohľade nebudú Európania brániť. Určitú nepripravenosť na iné civilizačné vplyvy a neschopnosť na ne reagovať, Európa prejavila napríklad amerikanizáciou našej kultúry a životného štýlu. 

 

Tým, že krajiny ako Nemecko či Francúzsko majú na trhu nedostatok pracovnej sily na niektoré menej atraktívne práce a teraz dávajú zelenú práve imigrantom, nemôže to spôsobiť napríklad obmedzenie možnosti európskych krajín štrajkovať a dávať najavo týmto demokratickým nástrojom nespokojnosť s politikmi?

 

Takto formulovanú otázku považujem za krajne hypotetickú, a preto na ňu nedokážem odpovedať. Okrem toho z môjho pohľadu patrí do kategórie špekulatívnych dohadov, ktoré patria ku kaviarenským debatám. Napriek tomu reagujem, lebo otázka ilustruje stav našej mysle, čo všetko nám napadne, keď čítame informácie o migrantoch v novinách alebo na internete. 

 

Môže sa stať stagnujúca Európa s demografickým úpadkom, keď mnohí nepodporujú rodinu ako základný článok spoločnosti, rodenie detí je problémom, miestom, kde práve imigranti vyplnia tieto stagnujúce aktivity?

 

Za určitých okolností môže, ak Európania nezmenia svoj konzumný životný štýl a odtrhnutosť od hodnôt, na ktorých vznikla európska civilizácia, ku ktorej sa zatiaľ hlásime.

 

Mnohé európske krajiny vrátane Slovenska sa doteraz celé roky nevyrovnali a nevyriešili problematiku vlastných sociálne neprispôsobivých menšín, najmä Rómov. Je správne, že ideme podávať pomocnú ruku ľuďom, o ktorých prakticky nič nevieme?

 

Na túto otázku možno reagovať v každej európskej krajine inak – alebo podobne. Jednotlivé európske štáty majú rozličnú úroveň kultúry, civilizačného potenciálu, ale aj výšku hrubého domáceho produktu (HDP) a tomu zodpovedajúcu sociálnu legislatívu. Absorbovať takú masu imigrantov, ako dokáže napríklad Nemecko, nemôže prijať štát, ktorý sa mu nevyrovná nielen ekonomickými, ale ani kultúrno-civilizačnými parametrami, medzi ktorými má osobitný význam sociálna mentalita, ovplyvnená históriou. Myslím si, že je správne podávať pomocnú ruku ľuďom, ktorí ju potrebujú, v tejto súvislosti si však treba uvedomiť, že nie každý si môže dovoliť ponúknuť to, čo sa od neho očakáva.

 

Ako môžu tajné služby identifikovať, o akých ľudí v prípade imigrantov ide? Je zrejmé, že väčšinu z nich tvoria mladí silní a energickí muži? Kto a ako overí ich identitu a minulosť, prípadne možné napojenia na teroristické skupiny?

 

Identitu imigrantov preverujú nielen spravodajské služby, ale tiež polícia, imigračné úrady a ďalšie štátne inštitúcie. Ide o zložitý proces, ale ani ten spoľahlivo negarantuje, že sa cez toto bezpečnostné sito dostanú osoby s prepojením na extrémistických radikálov alebo teroristické skupiny. Nie som si istý, či hneď od začiatku migračnej krízy začal v krajinách Európskej únie fungovať režim prísnej kontroly a preverovania imigrantov, ale tzv. kultúra vítania v Nemecku to nenaznačuje. Tu by som pripomenul, ako reagovali Spojené štáty americké na milióny migrantov z Európy, ktorý prišli hľadať „raj“ v ich krajine. V roku 1892 zriadili v ústi rieky Hudson neďaleko New Yorku imigračné stredisko, kde až do roku 1954 prevádzali prísnu selekciu všetkých prisťahovalcov ešte predtým, ako vstúpili na americký kontinent. Ak imigrant neprešiel prísnou preverovacou procedúrou, musela ho plavebná spoločnosť na vlastné náklady vrátiť do Európy. Už v roku 1893 Red Star Line zriadila v Antverpách preventívnu kliniku, kde migranti pred vyplávaním do USA museli absolvovať preventívnu lekársku prehliadku, aby ich potom nemuseli z Ellis Islandu vracať. Zatiaľ som nezaregistroval informácie, že by sa migranti prichádzajúci do Európy podrobovali takýmto prehliadkam.

 

Súčasní politici EÚ sa doteraz správajú tak, akoby sa konflikt v Sýrii či v Líbyii nemal nikdy skončiť, akoby prijímanie imigrantov nemalo byť iba dočasné, ale dlhodobé. Nie je to chyba? Namiesto toho, aby sa jasne povedalo, že keď sa konflikt a zabíjanie v ich domovských krajinách skončí, tak sa vrátia naspäť? Situácia však vyzerá, že sem chcú prísť natrvalo, najmä do Nemecka. Je to v poriadku?

 

Zatiaľ zodpovední politici EÚ sa neprejavovali tak, že by konali podľa vopred premyslenej strategickej koncepcie. Sme svedkami chaotickej improvizácie, v ktorej sa strieda moralizovanie s nedostatkom reálnejšieho prístupu k riešeniu konkrétnych príčin exodu migrantov do Európy. Až v posledných dňoch sa niektorí kľúčoví európski predstavitelia akoby spamätali a začínajú s riešeniami, ktoré mali byť na programe už pred niekoľkými mesiacmi. Neregulovanú explóziu migrantov považujem za zlyhanie elít s vážnymi dôsledkami pre budúcnosť pôvodných obyvateľov nášho kontinentu. Ak sa nenájdu adekvátne riešenia, v Európe sa začnú presadzovať extrémistickí populisti a Európska únia stroskotá na arogancii veľkých voči malým. Z porušovania dohodnutých európskych pravidiel sa stal systém, ktorý ohrozuje dôveru voči budúcnosti EÚ. A pokiaľ ide o budúcnosť migrantov v Európe, vrátane Nemecka, určite sem neušli iba pred vojnou a prenasledovaním, ale mnohí z nich aj v očakávaní sociálneho blahobytu, ktorý im naše prostredie poskytuje. 

 

Ako podľa vás v súčasnosti pracuje Slovenská informačná služba, a to nielen v súvislosti s migračnou krízou, ale aj v súvislosti s inými možnými hrozbami pre našu bezpečnosť? Majú naše politické špičky, najmä rezorty vnútra a obrany relevantné informácie od SIS včas a v dostatočnom rozsahu?

 

Ako som už uviedol, SIS má informačný potenciál na úrovni zodpovedajúcej postaveniu Slovenskej republiky v euroatlantických bezpečnostných štruktúrach, predovšetkým v NATO. Vďaka tomu premiér a vláda majú aktuálny informačný prehľad o bezpečnostných rizikách a iných ohrozeniach štátu, vrátane jeho ekonomickej a energetickej bezpečnosti. Dôležité postavenie v štruktúre inštitúcií, vytvárajúcich informačné zázemie exekutíve, bude mať Situačné centrum SR (SITCEN), začlenené v organizačnej štruktúre Bezpečnostnej rady štátu. Bez preháňania možno konštatovať, že Slovensko je náležite pripravené reagovať na aktuálne krízové situácie.

 

Roky ste pôsobili v spravodajských službách, čo podľa vás má a čo nemá vedieť aj verejnosť? Aké informácie majú občania dostať a naopak, aké by mohli ohroziť našu bezpečnosť, keby sa dostali von?

 

Imperatívom spravodajských služieb je ochrana informácií o operáciách, zdrojoch, metódach, procedúrach a používaných prostriedkoch. Rovnako dôležité je uchovanie anonymity personálu spravodajských služieb a ochrana ich poznatkov. Tiež nemožno odtajniť ani pôvod a detaily informácií, ktorí SIS poskytujú zahraničné vlády alebo spravodajské služby. Konkrétne spravodajské informácie musia zostať dlhší čas utajené, pretože ich zverejnenie by odkrylo aktuálne zameranie spravodajskej služby a tiež kapacitu spravodajského systému. Občania môžu získať základné informácie o tom, aké je základné strategické zameranie služby, aká je výška financií na jej činnosť zo štátneho rozpočtu a aká je miera používania informačno-technických prostriedkov, teda hlavne odpočúvanie komunikačných zariadení.

 

Je Slovensko podľa vás v súčasnosti bezpečnou krajinou? Môžu mať teroristické skupiny záujem pôsobiť aj na našom území? Ak áno, prečo?

 

Slovensko patrí medzi bezpečné krajiny, čo súvisí s jeho geografickou polohou a obmedzeným potenciálom našej krajiny. Vyskytli sa prípady, že teroristi zneužívali územie Slovenska ako logistickú základňu pre aktivity v iných štátoch. V roku 2002 SIS rozpracovala osoby z organizácie Pravá IRA v Piešťanoch. Monitorovala tiež zvýšenú migráciu Čečencov na našom území; išlo o osoby, ktoré sa zúčastnili ozbrojených aktivít, vrátane teroristických útokov v zahraničí. Britskí kolegovia boli vďační dôstojníkom SIS za údaje o osobe zo Slovenska, podozrivej z plánovania útoku na londýnske metro.

 

Je podľa vás v súčasnosti postoj premiéra Roberta Fica, ktorý odmieta prijať kvóty stanovené EÚ a chystá dokonca v tejto otázke aj žalobu na európske súdne inštitúcie? Nemôže nám takýto postoj uškodiť?

 

Nezaoberám sa politickými špekuláciami a mrzí ma, že sa otázka migrantov stala predmetom predvolebného súboja na Slovensku. Nie som ani právnik, takže neviem posúdiť právne aspekty témy. Prikláňam sa k stanovisku tých, ktorí postup premiéra Fica schvaľujú. V súvislosti s tým, že Poliaci zmenili svoj postoj v otázke kvót pre migrantov, si dovolím pripomenúť názor popredného českého historika M. Trapla, ktorý zmenu pôvodného poľského postoja vysvetlil tým, že historický poľsko-ruský konflikt vedie Varšavu k opatrnosti, lebo sa cíti Ruskom ohrozená a z toho dôvodu si chce uchovať priazeň Európy, hlavne Nemecka. Slovensko nie je v pozícii Poľska a doteraz bolo vždy poslušným členom EÚ. Keby to „veľkí“ bruselskí hráči nebrali do úvahy, tak by to nebolo od nich múdre!

 

Je podľa vás v súčasnosti práca SIS na profesionálnej úrovni? Pracujú tam ľudia, ktorí sú odborníci na svojich miestach? Vieme, že ostatní dvaja riaditelia SIS nemali backround v tajných službách,  pohybovali sa v celkom inej oblasti, či už ide o súčasného riaditeľa, alebo jeho predchodcu. Neprekáža to?

 

Nie som tak podrobne informovaný, aby som mohol posudzovať odborné kvality všetkých spravodajských dôstojníkov SIS. Poznám však niektorých kompetentných špecialistov, ktorí zodpovedajú náročným kritériám spôsobilosti pre činnosť v spravodajskej službe. Škoda, že služba je „prepolicajtizovaná“, pretože niektorí policajti prinášajú so sebou profesionálnu kultúru, ktorá je spravodajskej službe cudzia. Ako bývalý šéf rozviedky SIS nepovažujem za vhodné, aby som hodnotil bývalých riaditeľov tajnej služby. Spomeniem však prvého šéfa SIS generála Vladimíra Mitra, ktorý na poste riaditeľa úspešne pôsobil pri jej zakladaní a znovu po odchode tretej vlády Vladimíra Mečiara, keď bolo treba službu očistiť od skompromitovaných kádrov Ivana Lexu. Generál Mitro bol pôvodne policajným vyšetrovateľom, ale mal talent manažovať spravodajskú službu. A to si dovolím povedať aj o súčasnom riaditeľovi služby Jánovi Valkovi, ktorý sa nebráni iným názorom a pod jeho vedením služba posilnila svoju autoritu u zahraničných partnerov. U Valka si okrem iného mimoriadne cením schopnosť otvorene komunikovať s opozíciou. Podotýkam, že šéfovať spravodajskej službe nemusí vždy spravodajský profesionál. Od šéfa služby sa vyžaduje organizačná zdatnosť a hlavne politická i koncepčná rozhľadenosť v problematike strategického zamerania spravodajskej činnosti. Napr. George H. W. Bush senior pred nástupom do úradu prezidenta USA pôsobil na poste riaditeľa CIA alebo významný politik nemeckej sociálnej demokracie Konrad Porzner od roku 1990 vyše päť rokov viedol Spolkovú spravodajskú službu (BND). 

 

Je súčasná legislatíva u nás týkajúca sa tajných služieb vyhovujúca? Čo by podľa vás malo byť v novom zákone o SIS kľúčové?

 

Súčasný zákon č.46/1993 Z. z. o SIS je v mnohom prekonaný vývojom, ktorým Slovenská republika za uplynulé viac ako dve desaťročia prešla. Vstúpila do NATO a stala sa členom Európskej únie. Vznikli nové bezpečnostné riziká: medzinárodný terorizmus, kríza na Ukrajine, snaha Ruska obnoviť svoje paritné postavenie voči USA na úroveň pred rozpadom Sovietskeho zväzu a teraz nekontrolovaná invázia migrantov do Európy. Ešte v období druhej vlády M. Dzurindu vznikol návrh nového zákona o spravodajských službách, ale po víťazstve strany Smer vo voľbách v roku 2006 sa do parlamentu nedostal. Kabinet R. Fica v pozmenenej verzii predložil nový zákon o spravodajských službách. Národná rada SR sa však zákonom nezaoberala, pretože Ficov koaličný partner V. Mečiar legislatívnu iniciatívu Smer-u nepodporil, lebo premiér Fico neakceptoval Mečiarovho kandidáta I. Urbana na funkciu námestníka riaditeľa SIS. K tretiemu pokusu o nový zákon o spravodajských službách došlo za vlády I. Radičovej. Nezhody pri koaličnej diskusii na túto tému, najmä pre nároky strany SaS, viedli nakoniec k tomu, že premiérka Radičová návrh zákona stiahla, aby zabránila prehĺbeniu nezhôd vo vládnej koalícii. V máji 2012 kabinet premiéra R. Fica deklaroval vo svojom programovom vyhlásení, že pripraví nový zákon o spravodajských službách, ktorý nahradí doteraz platnú legislatívu o SIS a Vojenskom spravodajstve. Do procesu prípravy tejto právnej normy boli zapojení odborníci zo SIS, ministerstva vnútra a ministerstva obrany. Na zásadných pripomienkach k zákonu participovala aj Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov, Akadémia Policajného zboru SR a ďalšie tri právnické fakulty na Slovensku. V medzirezortnom pripomienkovom konaní odznelo k návrhu zákona temer 400 pripomienok; exekutíva viac ako dve tretiny týchto pripomienok akceptovala. Možno teda s pokojným svedomím konštatovať, že navrhovaný zákon prešiel dôkladným sitom a predstavuje optimálny kompromis medzi predstavami vlády a opozície. Zdalo sa, že parlament schváli novú normu nielen väčšinou hlasov vládnych poslancov, ale aj hlasmi viacerých opozičných poslancov, ktorí si uvedomujú, že Slovensko potrebuje nový zákon o spravodajských službách. Po iniciatíve premiéra Fica odvolať z postu podpredsedu Národnej rady SR predsedu KDH J. Figeľa sa však situácia radikálne zmenila, čo viedlo opozíciu k tomu, aby zmenila svoj komfortný postoj k zákonu. Preto vedenie strany Smer zmenilo svoj zámer predložiť pripravovaný zákon do parlamentu, aby neriskovalo politicky škodlivé škriepky okolo zákona, motivované atmosférou predvolebnej kampane. V návrhu nového zákona boli kľúčové paragrafy, rozširujúce niektoré oprávnenia spravodajských služieb, hlavne zber metadát – a tiež ustanovenia o vytvorení komisie na kontrolu používania ITP podľa modelu fungujúceho v Nemecku. Komisiu by mali tvoriť traja vládni a traja opoziční poslanci, ako aj dvaja neposlanci, ktorí pôsobili v justícii, na prokuratúre, v spravodajskej službe alebo v policajnom zbore. Títo odborníci by garantovali profesionálnu kompetentnosť pri výkone kontroly používania ITP.

 

Akým spôsobom by podľa vás mali byť kontrolované tajné služby? Je súčasná forma prostredníctvom príslušného výboru NR SR dostačujúca a správna?

 

Chcem zdôrazniť, že parlamentná kontrola spravodajských služieb na Slovensku by mala byť primeraná úrovni našej politickej kultúry. Proces formovania mechanizmov demokratickej kontroly služieb závisí od konkrétnych spoločensko-historických podmienok konkrétnej krajiny. V porovnaní s inými štátmi je vývoj na Slovensku v štádiu, ktoré si vyžaduje triezve posudzovanie zahraničných vzorov, ale aj kritickú analýzu existujúceho modelu kontroly spravodajských služieb u nás. Spravodajské služby na celom svete sa bránia kontrole, čo vyplýva z ich sociálnej mentality a psychologickej povahy spravodajcov. Kontrola by mala dbať o dodržiavanie zákonných noriem a znemožňovať zneužívanie osobitných právomocí, ktorými disponuje spravodajská služba. Podľa môjho názoru problémom parlamentnej kontroly je však nedostatočná znalosť prostredia a vnútorných procesov spravodajských služieb zo strany poslancov. Dovoľujem si ešte poznamenať, že na Slovensku – rovnako ako v iných postkomunistických štátoch – neexistuje tzv. kultúra dôvery, a to nielen medzi parlamentom a spravodajskými službami, ale ani medzi občanmi a kontrolnými inštitúciami. Politizácia byrokracie a zneužívanie spravodajských materiálov prekážajú vytváraniu tzv. kultúry dôvery.

 

V čase, keď ste pôsobili vy v tajných službách, bolo zaujímavé, že ste oficiálne vystupovali ako známy mienkotvorný novinár v denníku Národná obroda. Je bežnou praxou, že takto pôsobia aj inde a aj iní príslušníci tajných služieb? Bolo vaše pôsobenie v médiách akýmsi „krycím manévrom“?

 

Ani v období, keď som bol komentátorom denníka Národná obroda, nebola bežná prax, aby spravodajskí dôstojníci pôsobili pod krytím novinárskou profesiou. Inak pod krytím civilnou profesiou pôsobia spravodajskí dôstojníci oddávna. Sú to buď obchodníci, diplomati, podnikatelia i novinári – alebo iné profesie. Podotýkam, že ako komentátor denníka Národná obroda som sa venoval vnútropolitickým témam; ako dôstojník federálnej rozviedky som organizoval agentúrnu činnosť v zahraničí, čo nesúviselo s mojím písaním do novín alebo publicistickým vystupovaním v televízii.

 

Aké to bolo, keď ste vyšli s pravdou na svetlo sveta, že teda nie ste novinár, ale vysoký dôstojník tajnej služby?

 

Moji priatelia a ľudia z prostredia, kde ma poznali, považovali toto odhalenie za potvrdenie mojich mimoriadnych osobných kvalít. Neskôr, keď som po nástupe tretej Mečiarovej vlády musel odísť zo SIS, získal som práve pre moju odhalenú spravodajskú minulosť zaujímavé pracovné ponuky. Podotýkam, že nesúviseli s mojím predchádzajúcim spravodajským pôsobením. Partneri si cenili moje analytické schopnosti a sieť kontaktov, ako aj moju spôsobilosť nadväzovať užitočné vzťahy s ľuďmi, dôležitými pre úspech v podnikaní. Pre moju spravodajskú minulosť ma napádali niektorí novinári i podaktorí politici, ktorým sa nepáčili moje politické postoje a názory, ovplyvňujúce verejnú mienku na Slovensku. 

 

Čím sa zaoberáte v súčasnosti? Súvisí vaše pôsobenie aj so spoluprácou s tajnými službami? Ak to, samozrejme, nie je tajné…

 

Už celú dekádu prednášam predmet spravodajské služby na vysokej škole. Dva roky som pôsobil na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a od roku 2007 prednášam tento predmet na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. V roku 2006 sme založili s bývalými kolegami po vzore americkej AFIO ako občianske združenie Asociáciu bývalých spravodajských dôstojníkov, kde zastávam funkciu predsedu. Tohto roku už po deviaty raz organizujeme medzinárodné sympózium o spravodajských službách spolu so školou, kde prednášam. Bude sa hovoriť na tému Potenciál spravodajských služieb proti medzinárodnému terorizmu. Máme aj svoju webovskú stránku: www.absd.sk. Popri týchto aktivitách si občas nájdem čas, aby som na požiadanie vypracoval analýzu nejakého aktuálneho problému na medzinárodnej politickej scéne. Venujem sa hlavne problematike Ukrajiny a Ruska, čo bol môj operačný priestor začiatkom deväťdesiatych rokov. Väčšinu času trávim na Záhorí, kde bývam a venujem sa veľkej záhrade a knihám. S predstaviteľmi spravodajskej komunity komunikujem iba v rámci plnenia mojich povinností, ktoré vyplývajú z funkcie predsedu ABSD.