Za čo platí Európa?
Mnoho súčasníkov sa asi pozerá s údivom na to, čo sa odohráva na juhovýchode a juhu od európskych krajín, a kladie si otázku, ako je to možné, že sa masy obyvateľov týchto krajín začali dobývať do Európy.
Bohužiaľ, prekvapenie nie je na mieste. Došlo proste k situácii, ku ktorej dôjsť muselo, predovšetkým v dôsledku predchádzajúceho vývoja.
Keď sa pozrieme do histórie krajín Afriky, Blízkeho aj Ďalekého východu, musíme konštatovať, že súčasný stav je len následkom stavu minulého. Počnúc 17. storočím dochádzalo k zotročovaniu obyvateľov v rade týchto krajín – už od roku 1619 boli na územie Spojených štátov privážaní z Afriky prví černošskí otroci (otroctvo v USA skončilo až o dve storočia neskôr, v polovici 19. storočia).
V 19. storočí nastal rozvoj objavných ciest v Afrike a v Ázii, následkom bola kolonizácia mnohých krajín. V Afrike došlo k deleniu kontinentu medzi osem európskych štátov, takže začiatkom 20. storočia, v roku 1900, bola rozdelená medzi Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Portugalsko, Španielsko, Belgicko, Taliansko a Turecko.
Po prvej svetovej vojne Afriku opustilo Nemecko a ostatné štáty si jeho podiel rozdelili. Po druhej svetovej vojne síce došlo k osamostatneniu niektorých krajín (Líbya, Somálsko, Tunisko, Maroko, Ghana, Egypt), ale ešte v roku 1957 ovládalo 6 európskych štátov niekoľko území:
Štát Plocha x 1 000 km2 Obyvateľ x 1000
Francúzsko 10 537 42 718
Anglicko 5 001 63 390
Belgicko 2 398 16 580
Portugalsko 2 060 11 327
Taliansko 514 1 269
Španielsko 308 1 102
(Prof. Vlastislav Haufler, Afrika, 1957, Pedagog. naklad.).
Celková rozloha kolónií bola 69 % kontinentu. Aj keď sa v neskorších rokoch mnoho ďalších oblastí osamostatnilo, vplyv koloniálnych mocností tam zostal dodnes. A má rozhodujúci vplyv aj na súčasný vývoj. Aj keď veľa štátov, ktoré tam vznikli, má vlastnú vládu, neplatí to o ekonomike. Tá je prevažne v rukách koncernov ovládaných bývalými koloniálnymi štátmi, navyše s podielom Spojených štátov. Ide predovšetkým o ťažbu rôznych surovín, či už sú to kovy, ropa, drahé kovy, diamanty a pod. Výnosy však plynú do cudziny, takže v mieste zostáva len lacná pracovná sila, vlastný priemysel sa nerozvíja, rovnako ako napríklad školstvo, zdravotníctvo a infraštruktúra všetkého druhu. Životná úroveň je nízka, a tak – asi aj pod vplyvom televízie, filmov, príp. internetu – narastá túžba po lepšom a pohodlnom živote rozvitých krajín. Nemalý podiel na tom má aj mnoho miestnych vojen v dôsledku kmeňových sporov, často živených odinakiaľ, najmä v Sudáne, Nigérii, Líbyi, Angole, Somálsku a i. V poslednom čase je to potom činnosť Islamského štátu, ktorý sa zrejme usiluje o zjednotenie rozptýlených hnutí a ich ozbrojených zložiek. Nedá sa vylúčiť ani možná snaha o obnovu Osmanskej ríše, ktorá svojho času obsahovala balkánske štáty, Grécko, značnú časť severnej Afriky a Sýriu s Irakom vrátane Turecka. Prvé vyhlásenia IS to naznačovali.
Rovnaká situácia je v krajinách Blízkeho východu a Ázii. Tieto oblasti sú dlhodobo vystavené územným sporom a miestnym vojnám, a to v dobách nedávnych aj v súčasnosti.
Takže Afrika a Blízky východ sú oblasti politicko-ekonomickej nestability. V súčasnosti sa na tom najvýznamnejšie podieľa Sýria, ktorá bola od roku 1516 do roku 1918 súčasťou Osmanskej ríše a bola to relatívne stabilná krajina. Po prvej svetovej vojne Osmanská ríša zanikla, a tak sa v roku 1918 stala Sýria mandátnym územím pod správou Francúzska. Po roku 1946 s koncom 2. svetovej vojny po rezolúcii OSN mandát Francúzska skončil a v Sýrii vznikli zmätky. Aj keď Sýria odvtedy existuje ako samostatný štát, je značne nestabilná, zmietaná pučistickými skupinami a v súčasnosti najmä IS.
Podobný stav je v Iraku, bývalej súčasti Osmanskej ríše. Po roku 1920 to bol britský mandát Mezopotámia, potom Iracké kráľovstvo, od roku 1958 Iracká republika, od roku 1978 diktatúra – Saddám Husajn. V roku 2003 bol napadnutý USA, boje do roku 2011, teraz parlamentná republika. Od roku 2014 ovláda IS severnú oblasť Iraku…
Podobná situácia je dnes v Afganistane a v Saudskej Arábii. Afganistan bol od 10. – 11. storočia pod vládou Peržanov, Mongolov, Arabov aj Turkov. Od roku 1747 sa stal samostatným feudálnym štátom, začiatkom 19. storočia sa tam stretli záujmy Ruska a Anglicka, dôsledkom boli 3 anglo-afganské vojny (1838, 1878 a 1919). Od roku 1919 do roku 1978 vláda chánov, skončila smrťou Mohameda Dávida chána a v roku 1979 vypukla vojna Afganistanu s Ruskom, trvala do roku 1989. Po 11. septembri 2011 bol Afganistan napadnutý USA a spojencami, vznikla „demokratická“ vláda, avšak boje pokračujú dodnes.
Saudská Arábia je Saudskoarabské kráľovstvo, od roku 1932 vládne rod Saudov. V oblasti boli od 12. storočia pred naším letopočtom až do 16. storočia kmeňové štátiky. Vtedy Portugalsko obsadilo Maskat. V 19. storočí obsadilo Anglicko Omán a Aden. Od roku 1942 má Saudská Arábia diplomatické styky s USA, odtiaľ má výzbroj. Po 2. svetovej vojne tam nastal rozvoj ropného priemyslu. Do roku 1963 tam bolo otrokárstvo. Pre Saudskú Arábiu sú typické neustále zmeny režimu od totálneho feudalizmu až po snahy o liberalizáciu a demokratizáciu, všetko v súvislosti s kolísavou ekonomikou závislou od ropného priemyslu a obchodu. Pritom je to v podstate teokratický štát, v ktorom vládne islam. Zásadné je tam spojenectvo a závislosť od USA.
Rozdielna je potom situácia Iránu (dávna Perzia), kde síce vládne šiítske duchovenstvo, ale od roku 1979 je to pritom islamská republika. Krajina má vyspelý priemysel, školstvo na vysokej úrovni, stabilnú ekonomiku, najmä vďaka ropným zásobám (11 % svetových zásob). 60 % – 70 % svojich potrieb krajina vyrába doma, má už dnes napríklad vlastný kozmický program. Je to v súčasnosti najkonsolidovanejší štát Blízkeho východu.
Na úplný obrázok situácie ešte treba vziať do úvahy niekoľko menších krajín, napríklad Jemen, Libanon a ďalšie v oblasti Perzského zálivu, ako sú Kuvajt a Spojené arabské emiráty, to však celkový obraz nemení.
Z uvedeného prehľadu vyplýva celkový obraz situácie: arabský svet (prevažne islamský) predstavuje oblasť takmer 400 miliónov ľudí v oblasti Blízkeho východu a severnej Afriky. Afrika – to je celý svetadiel s asi 755 miliónmi ľudí. Dohromady s Blízkym východom je to teda 1,155 miliardy ľudí.
Európa má oproti tomu asi 465 miliónov obyvateľov, takže výsledná bilancia je zaujímavá pri porovnaní hustoty obyvateľstva na 1 km2: v Európe prakticky vo všetkých štátoch je to viac ako 100 osôb na 1km2, zatiaľ čo v Afrike je to 10 – 60 osôb na 1 km2, pričom obrovské plochy stepí a púští sú neobývané.
Pre porovnanie ešte treba uviesť Spojené štáty americké s priemernou hustotou asi 31 osôb na 1 km2. A to sú značné plochy USA neobývané.
Je zrejmé, že Afrika a Blízky východ slúžili dve storočia ako lacné a dostupné zdroje surovín, ktoré sa odtiaľ čerpali pre potrebu „civilizovaných“ krajín Európy a Ameriky, pričom za to dostávali veľmi málo, často takmer nič. Namiesto výstavby škôl, nemocníc a priemyslu sa ich bohatstvo len rabovalo. Niet divu, že títo ľudia vo svojej prostote porovnávajú svoje životné podmienky s tými v Európe a USA, ako im ich prezentujú médiá. Z toho plynie ich túžba a snaha docieliť to isté bez toho, aby si dokázali uvedomiť, že cesta k tomu vedie cez usilovnú prácu a vzdelanie.
Zabrániť tlaku prisťahovalcov z týchto krajín násilím je veľmi problematické. Jediná rozumná cesta k tomu predstavuje vytvorenie organizácie, ktorá bude v uvedených oblastiach implementovať dlhodobú osvetu, ktorá týmto ľuďom ukáže zmysel života a cestu k blahobytu Európy a ostatných. Samozrejme, vyžaduje si to sily a prostriedky civilizovaných krajín a je to dlhodobá cesta. A zároveň treba rešpektovať miestne zvyklosti a podmienky. Nemožno v týchto krajinách stále len intervenovať a nútiť im „demokraciu“. Oni sami musia zistiť, čo je pre nich dobré a čo nie. „Civilizovaný“ svet týmto ľuďom a ich krajinám veľa dlhuje. Náprava preto nemôže byť ľahká ani rýchla.
Súčasne sa treba zamyslieť nad vzniknutou situáciou, tá je vlastne na pokraji kolapsu celej našej civilizácie, ktorá sa zatiaľ veľmi nezaoberala základnou otázkou v pozadí: okolo roku 1800 bola na celej tejto planéte 1 miliarda ľudí. V súčasnosti, teda po dvoch storočiach, je ich 7 miliárd. A ako nás uisťujú demografi, koncom tohto storočia ich bude 10 miliárd.
Dnes už vieme, že ubúda voda, v dôsledku otepľovania sa menia podmienky pre poľnohospodárstvo, máme problémy s energetikou atď. Preto si treba klásť otázku, ako a kto bude túto situáciu riešiť. Perspektíva dosť neradostná. Do ďalekej budúcnosti sa určitá nádej rysuje, vzhľadom na fakt, že v priebehu uplynulých 500 000 rokov sa striedali doby ľadové s oteplením. Je teda pravdepodobné, že súčasné pre život mimoriadne priaznivé obdobie bude končiť s oteplením a príde ďalšia doba ľadová, ktorá pomery na planéte vráti do rozumných medzí. Ale to bude za 500 rokov, za 1 000 rokov? Nastane to vôbec?
A ako tejto situácii čeliť? Nájsť odpoveď nie je jednoduché. Spoliehať sa na pokrok techniky v takom meradle, že ľudstvo sa bude sťahovať niekam do vesmíru? To je nezmysel, chiméra, dobrá len na balamutenie ľudí.
Autor: Boris Valníček
