Doba nás núti premýšľať, kto je naša rodina, kto sú priatelia, kto sú naši známi a kto tí ostatní. Tiež nás núti zladiť túto hierarchiu s časovou dotáciou. Najviac času trávim s ľuďmi, ktorých mám rada a ktorí majú radi mňa. Kto sú tí ľudia? Je to moja rodina?
Ak nám bude toto jasné, získame tak potrebný pokoj a nebudeme mať vnútorný rozpor napríklad pri téme utečenci, migranti. Vrátime sa k tomu, čo je pre nás správne a čo sa časom potvrdilo. Vrátime sa k známemu a pozabudnutému: “Hosť do domu, Boh do domu.”, “Náš dom, náš chrám.” Každý je vítaný ako hosť, ako priateľ i ako človek v núdzi. Každý sa sám rozhoduje, koho si v dome nechá. Hosťovi ponúkneme to, čo mu ponúknuť môžeme, on neurčuje pravidlá v našom dome.
Dnešný svet je nastavený tak, že krajiny môžu pomáhať iným krajinám a ľuďom v nich nastaviť si demokratické systémy pre lepšie fungovanie ich štátov, a aby si vo svojich krajinách viac chránili slobodu, náboženstvo i zvyky. Demokracia a sloboda je veľmi krehká, má však i svoje limity – práva jedného nemôžu ohroziť práva druhého.
Nesmieme dovoliť, aby sme sa chytili do pasce zdeformovanej predstavy o humanizme, o pomoci, o núdzi. Je na nás, aby sme sa nedali manipulovať predstavami iných o našom živote, o našich povinnostiach k sebe a k iným.
My sami máme čo spravovať, my sami sa máme o koho starať a máme komu pomáhať. Ak máme silu a prostriedky nad tento rámec pomáhajme, ale neohrozujúc seba. Stále platí – musím mať, aby som mohol dať. Je jedno, či je to kus chleba, alebo sila a energia.
Čo budeme platní sebe alebo spoločenstvu, ak sa úplne vyčerpáme len preto, že sme bezbreho pomáhali iným a napĺňali ich predstavu o ich živote? Predstavy iných o ich vlastnom šťastí nenaplní nik iný ako oni sami. Nepodarí sa to ani nám, nech by sme akokoľvek chceli.
