Je to jasné vyjadrenie toho, že Slovensko ako štát nemá viac ako 14 percent vlastných prostriedky na investovanie do rozvoja vlastnej krajiny. To znamená, že musí byť „poslušné“ a „pokorné“, aby ostatné potrebné prostriedky „k nemu prišli“ z EÚ. Túto „pokoru a poslušnosť“ vyjadrujú naši politici v čoraz „hlbšom predklone“ pred „vrchnosťou EÚ“ a o potrebe vďačnosti presviedčajú cez média aj občanov Slovenska. Dokonca cestou platenej reklamy.
Stačí sa vrátiť niekoľko desaťročí späť a skúsiť sa spýtať, spočiatku možno len samých seba. Odkiaľ malo Slovensko či Československo prostriedky na investovanie, keď len pár rokov po skončení najničivejšej 2.svetovej vojny malo toľko investícií, že dokázalo nielen obnoviť vojnou zničenú krajinu, ale postaviť od základu nové priemyselné podniky, poľnohospodársku a potravinársku výrobu, nemocnice, školy, vedecké pracoviska, divadla, kina a iné kultúrne, športové zariadenia, cesty, železnice a množstvo iných objektov a zariadení?
Ak by sa len vymenovali novo vybudované inštitúcie a objekty, počínajúc tými najväčšími, ako boli napríklad Východoslovenské železiarne, Slovnaft, Martinské strojárne, ďalšie strojárenské, textilné, odevné, obuvnícke fabriky, mliekárne, konzervárne, mäsospracujúce podniky, priehrady a elektrárne, atď, atď. Určite by ani dvadsať stránkový zoznam nestačil na ich úplné vymenovanie. A to ešte neboli spomenuté nové sídliska s tisíckami bytov pre slovenské rodiny, so školami, škôlkami a ďalšou infraštruktúrou.
Ako to, že Slovensko v rámci Československa malo prostriedky na investície? Že za krátku dobu sa z poľnohospodárskej a pomerne zaostalej krajiny, v ktorej ju nechal rakúsko-uhorský feudalizmus i československý kapitalizmus stala moderná, ekonomicky stabilná krajina, ktorá sa dokázala postarať o svojich občanov?
Pritom v podstate ani nebolo zadlžené. Čo o dnešnom Slovensku nie je možné povedať. Kam sa podeli zdroje, ktoré slovenská ekonomika vo vlastníctve občanov a štátu produkovala? Kde je ten „úspech“, ktorý mal nasledovať „po prevrate“, aby prekonal „čiernu dieru“, ktorá podľa nežičlivcov socializmu tu bola?
Opak je asi pravdou. „Nablýskaná bieda“ – tak by povedal jeden môj priateľ. Za povrchným „blahobytom“ – obchodmi plnými tovaru, často nekvalitného a zbytočného, výstavbou nových, ale nevkusných a gýčovitých domova iných objektov, autami nakúpenými na lízing či pôžičku, podobne ako zahraničná dovolenka, je často život občanov na hranici chudoby. Mnohokrát skrývaný a utajovaný z falošnej „hanblivosti“ pred ostatnými. Nehovoriac o mizérii vo vzdelávaní v zanedbanom školstve a o obavách ochorieť a ostať odkázaný na polofunkčné zdravotníctvo.
Kto rozvrátil Slovensko a jeho fungujúce hospodárstvo? Kto umožnil rozkradnúť a „rozobrať“ to, čo tu bolo vybudované usilovnou prácou našich rodičov a prarodičov? Kto ohrozil ľud a národ tejto krajiny, jeho súčasnosť i budúcnosť? Kto ich pripravil o istoty, dôstojný a pokojný život, kde šlo skutočne predovšetkým o občana – človeka, nie o zisk a peniaze?
Všetky vlády a parlamenty po novembri 1989 dodnes nesú na terajšom stave svoju vinu. To oni zradili Slovensko, to oni dostali občanov do súčasnej situácie.
Dnes sme závislí na dobrej vôli nadnárodných monopolov, kedy „plesáme“ nad investíciami ktoré zabezpečia 200 či 300 pracovných miest. Kedy prosíme a potom ďakujeme za pomoc pri výstavbe alebo oprave takého alebo onakého objektu. Kedy sa od nás očakáva vďaka a pokora voči inštitúciám EÚ, akoby sme boli nesvojprávni a nedokázali sme sa postarať o seba sami. Samozrejme aj s partnermi, ktorých si budeme vyberať sami.
My sme to už kedysi dokázali. Nebolo to tak dávno. A dokázali by sme to aj dnes.
Pavol Suško
podpredseda KSS
