Sárközy (Most-Híd): Manifest skutočných euro-realistov

20.4.2017 19:04

V 21. storočí bude Európa úspešná len vtedy, ak bude vo svete hovoriť jedným hlasom. Blog poslankyne strany Most-Híd, Irén Sárközy.

Sárközy (Most-Híd): Manifest skutočných euro-realistov
Foto: MOST-HÍD
Popis: MOST-HÍD

Euromanifest SaS: realizmus alebo naivita?

Richard Sulík odmieta ďalšiu integráciu Európy a Slovensko by najradšej videl mimo jadra Európskej únie. Obáva sa straty národnej suverenity. Pozrime sa ale realite do očí. Intenzívnejšia spolupráca štátov Európskej únie nemá takú alternatívu, ktorá by pre Európu nebola pohromou. Kto v roku 2017 ešte verí v suverenitu malých štátov, ten nepochopil, kam smeruje globalizovaný svet. Len spoločnými silami dokážeme my Európania v 21. storočí čeliť výzvam, akými sú migrácia, terorizmus, klimatická zmena a vzrast nových mocností.

Žiť v minulosti je príjemné. Namiesto zaoberania sa naliehavými otázkami sa môžeme ponoriť do fantázie, v ktorej je ešte všetko v poriadku. Britskí politici, ktorí presadzovali vystúpenie z Európskej únie, si myslia, že Británia zbavená „európskych okovov“ bude znovu obchodnou veľmocou, ako kedysi v 19. storočí. Nevidia však (alebo skôr nechcú vidieť), že Británia už dávno nie poprednou priemyselnou a námornou mocnosťou sveta, akou bola kedysi. Snaha nanútiť Číne obchodnú dohodu vyslaním Kráľovského námorníctva do Juhočínskeho mora by dnes zrejme dopadla úplne inak než pred 180 rokmi.

Svet sa mení a zotrvávanie v starých myšlienkových konštruktoch sa môže ktorejkoľvek civilizácii stať osudnou. Kedysi to bola mocná Čína, ktorá – presvedčená o tom, že všetko má a nič nepotrebuje – odmietla vyjsť z izolácie, zapojiť do moderného sveta a zmeniť pohľad na seba samú.  Odmenou jej bolo čoraz väčšie zaostávanie za západným svetom, prepad do obrovskej chudoby, pokorenie koloniálnymi mocnosťami a rozpad krajiny v sérií občianskych vojen. Čína na svojom návrate na výslnie tvrdo pracuje. Ak sa Európa neprispôsobí modernému svetu, môže ju postihnúť podobný osud. Štáty, ktoré kedysi boli dominantnými mocnosťami, sa môžu prepadnúť do bezvýznamnosti, ak nebudú voči novým výzvam postupovať spoločne.

Od jednotného trhu k spoločnej diplomacii

Nacionalisti a ultrakonzervatívci Európskej únii vyčítajú, že sa priveľmi vzdialila svojmu pôvodnému zámeru vybudovať spoločný trh a nadobudla množstvo nových kompetencií. V istom zmysle je to pravda. Pôvodným cieľom európskej integrácie bolo zabrániť opakovaniu dvoch ničivých svetových vojen prostredníctvom vytvorenia spoločného trhu. Európska únia, ako ju poznáme dnes, však zachádza omnoho ďalej napríklad tým, že sa snaží nadobudnúť vlastnú zahraničnú a obrannú politiku. Táto zmena je však nevyhnutná.

Podiel Európy na svetovej populácii klesá. Na prelome 19. a 20. storočia, teda na vrchole doby európskych impérií, ktorá predchádzala svetovým vojnám, bol každý štvrtý obyvateľ planéty Európanom. Priemyselná revolúcia v priebehu 19. storočia katapultovala Európu na čelo technologického rozvoja a pomohla nárastu európskej populácie. V roku 1907 žilo na celom svete zhruba 1,7 miliardy ľudí, z toho približne 400 miliónov v Európe. Európske štáty boli najmocnejšími ríšami sveta.

Svet sa však rýchlo mení. Globalizácia svetovej ekonomiky na začiatku 21. storočia so sebou prináša ekonomický rast v Afrike, Latinskej Amerike a Ázii.  V roku 2017 žije v Európe 740 miliónov ľudí – takmer dvakrát viac než pred 110 rokmi. Lenže počet obyvateľov planéty za rovnaký čas narástol viac než 4-násobne na takmer 7,5 miliardy. Podiel Európy na svetovej populácii klesol z 25% na 10%. V roku 2050 bude podľa demografických predpovedí na Zemi žiť takmer 10 miliárd ľudí, a len každý trinásty obyvateľ planéty bude obyvateľom Európy. Už dnes nájdeme medzi dvadsiatkou najľudnatejších štátov planéty len 2-3 európske štáty.

Medzi svetové veľmoci sa derú štáty ako Čína, India, Indonézia, Brazília a Mexiko. Na našej východnej hranici sa opäť hlasnejšie ozývajú Rusko a Turecko. Do tohto rozloženia síl prichádzajú výzvy ako migrácia, terorizmus a klimatická zmena. Európa stále patrí k najbohatším a najbezpečnejším častiam planéty. Náš podiel na svetovom HDP však klesá. Za týchto okolností veriť v suverenitu malých štátov, akým je Slovensko, nie je prejavom realizmu, ale bezbrehej naivity. Len spoločnými silami dokážeme my Európania v globalizovanom svete 21. storočia presadzovať naše záujmy a zabezpečiť pretrvanie našej civilizácie. Jednotlivé európske štáty sú zoči-voči krajinám ako Čína alebo USA len malými hráčmi, Európska únia ako celok však môže byť (a v niektorých ohľadoch už je) diplomatickou superveľmocou.

Okrem straty suverenity vyčíta Sulík Európskej únii, že je príliš byrokratická a príliš sociálna. Európska únia sa má vzdať kompetencií v oblasti ochrany spotrebiteľa a poľnohospodárskej politiky, a zamerať sa na spoločný trh. Nie je mi síce jasné, ako má fungovať spoločný trh pri 27 rôznych politikách ochrany spotrebiteľa a 27 rôznych schémach poľnohospodárskych dotácií, ale nech sa páči. Každý má právo na svoj názor. Jedna vec sa ale tiahne celým dokumentom, a tou je Sulíková ultrapravicová ideológia. Liberalizmus v Sulíkovom ponímaní znamená predovšetkým čo najmenej štátnych zásahov do ekonomiky, čo najmenej regulácií (pričom sa dočítame, že rozhodujúca nie je kvalita, ale počet), čo najnižšie dane pre podnikateľov a čo najmenšie prerozdeľovanie.  Pán Sulík sa len nedávno vyjadril, že sa necíti byť európskym liberálom, pretože tí sú príliš rovnostárski. Jemu samému vraj ide v prvom rade o ekonomickú slobodu. Otázka ale stojí, koho ekonomickú slobodu má pán Sulík na mysli.

Ako vyzerá spoločnosť bez liberálneho „rovnostárstva“ a bruselských regulácií

Samozrejme nie je dobré, ak je ekonomika zošnurovaná príliš vysokými daňami a nezmyselnými byrokratickými prekážkami. Rovnako však nie je zdravý ani druhý extrém, teda ak zredukujeme celú politiku štátu len na to, aby podnikatelia a bohatí ľudia platili čo najmenej daní, aby štát zasahoval do ekonomiky čo najmenej a aby prerozdeľoval čo najmenšiu časť národného dôchodku. Kam takýto prístup vedie, si môžeme názorne ukázať na príklade Latinskej Ameriky.

Väčšina latinskoamerických štátov prerozdeľuje len okolo 20-30% HDP, čo je podstatne menej, než prerozdeľujú štáty Európskej únie aj Spojené štáty americké. Dane sú tu nízke, sociálny systém takmer žiadny, verejné inštitúcie a infraštruktúra sú chabé. Za všetko sa platí, ešte aj pitnú vodu si tu musíte kupovať v obchodoch. Verejné školstvo a zdravotníctvo síce existujú, ale v porovnaní s Európou zabezpečujú len minimum. Kto však očakáva akúsi liberálnu, hyperkonkurenčnú ekonomiku, bude sklamaný. V Latinskej Amerike vládne obrovská nerovnosť, rentierstvo, kriminalita a korupcia. Ekonomiku ovládajú monopoly a kartely.

Aby sme pochopili, prečo je to tak, nazrime krátko do histórie. Španielski a portugalskí conquistadori, ktorí sem so svojimi armádami dorazili v 16. storočí, si po dobytí indiánskych štátov medzi sebou rozparcelovali krajinu a podrobili domáce obyvateľstvo. Ekonomika týchto kolónií bola založená na obrovských latifundiách a vývoze prírodného bohatstva, majetok bol sústredený v rukách malého počtu veľkostatkárov. Spoločnosť bola prísne hierarchická – bieli boháči európskeho pôvodu stáli na jej vrchole, miešanci uprostred, indiáni a čierni otroci na spodku. Táto socioekonomická štruktúra prežila odtrhnutie kolónií od materských štátov a viac-menej sa zachovala dodnes.

Vezmime si napríklad najväčšiu španielsky hovoriaci krajinu Mexiko. Oligarchovia a latifundisti tu ovládajú nielen veľké podniky, ale aj médiá a celý štát. V Mexiku vlastní jedna osoba majetok v hodnote 6% mexického HDP. Touto osobou je Carlos Slim, ktorý istý čas kraľoval rebríčkom najbohatších ľudí planéty. Mexická vláda mu v spornej privatizácii začiatkom 90. rokov priklepla štátny telekomunikačný monopol Telmex. Slim za podnik zaplatil podielom z budúcich výnosov sprivatizovaného podniku. Mexický štát následne akosi „pozabudol“ vynucovať konkurenciu na trhu, takže telekomunikačný gigant zostal aj po privatizácii neregulovaným monopolom. Jeho podiel na trhu je 80%, menšie firmy sa voči Telmexu nedokážu výraznejšie presadiť.

Carlos Slim je však skôr výnimkou. Väčšina ľudí v Mexiku, podobne ako v iných krajinách Latinskej Ameriky, žije v biede. V takomto nerovnom prostredí neexistuje spravodlivá súťaž a rovnosť šancí. Ľudia z rôznych spoločenských vrstiev si navzájom nekonkurujú. Deti z chudobných rodín nemajú šancu vypracovať sa vyššie, pretože štát poskytuje len minimálne vzdelanie a ich rodičia na školné nemajú. Deti z bohatých rodín naopak chodia automaticky študovať na súkromné univerzity do Spojených štátov a po doštudovaní nastupujú na manažérske pozície. Príjmová nerovnosť medzi ľuďmi nie je výsledkom ich talentu, pracovitosti a zásluh, ale sa prenáša z generácie na generáciu. Ceny tovarov a služieb sú vysoké, pretože celé odvetvia ekonomiky sú zmonopolizované. Štát ovládaný veľkostatkármi konkurenciu nechráni. Naopak, chránené sú monopoly.

Logickým dôsledkom extrémnej nerovnosti je chronická politická nestabilita. V Latinskej Amerike sa po stáročia striedali pri moci kadejakí pučisti a diktátori. Raz ultrakonzervatívni autokrati, ktorí sa opierali o moc armády, veľkostatkárov a katolíckej cirkvi (napr. Augusto Pinochet v Čile alebo Porfirio Díaz v Mexiku), inokedy marxistickí revolucionári, populisti a demagógovia (napr. Fidel Castro na Kube alebo Hugo Chávez vo Venezuele). Človek nemusí byť „slniečkár“, aby pochopil, že extrémna nerovnosť a koncentrácia bohatstva v rukách úzkej vrstvy boháčov nie je pre spoločnosť dobrá. Len v podmienkach relatívne nízkej nerovnosti môže fungovať slobodná, demokratická a stabilná spoločnosť.

Buďme preto vďační za „rovnostárstvo” európskych liberálov a za bruselské smernice, ktoré chránia spotrebiteľa, vynucujú konkurenciu a zabraňujú koncentrácii ekonomickej moci. Vďaka tomu, že v Európe existujú silné verejné inštitúcie, existuje aj stredná vrstva, sociálna mobilita a aspoň aká-taká rovnosť šancí. Diskusia o výške daní a efektívnosti verejného sektoru je samozrejme úplne legitímna, Latinská Amerika ani podobné celky však by však našim vzorom rozhodne byť nemali. Nie je dobré zredukovať politiku štátu len na to, mať čo najnižšie dane, najslabšiu reguláciu a čo najnižšiu mieru prerozdeľovania. Fungujúci sociálny štát trhovej ekonomike prospieva. Ide o to, aby bol dobre nastavený. Európski liberáli týmto súvislostiam na rozdiel od pána Sulíka celkom dobre rozumejú.

Slovensko patrí do prvej ligy

Oplatí sa byť v Európskej únii alebo je európsky model na ústupe? Podiel Európy na svetovej ekonomike sa znižuje, avšak nie preto, že by Európa upadala. Jednoducho ostatné kontinenty populačne a ekonomicky dobiehajú náskok, ktorý si Európa vytvorila v období priemyselnej revolúcie. To je dôvod, aby sa Európska únia zomkla a vo svete hovorila spoločným hlasom. Hodnoty európskej civilizácie, akými sú sloboda, demokracia, trhová ekonomika, ale aj sociálna spravodlivosť, rovnosť šancí a ochrana životného prostredia, je niečo, čo nás Európanov spája. Politickí realisti by preto mali myšlienku silnej Európskej únie privítať. Nie vždy malo Slovensko možnosť byť tak tesne späté s európskou civilizáciou. Účasť Slovenska v jadre Európy je v našom národnom záujme. 

 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: vef
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Ministerstvo zdravotníctva: Diela handicapovaných umelcov na MZ SR

13:38 Ministerstvo zdravotníctva: Diela handicapovaných umelcov na MZ SR

Národná prezentácia umenia handicapovaných umelcov SR 2017 - bojovníkov s osudom a prekážkami, nad k…

Server ParlamentnéListy.sk používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Ďalšie informácie Rozumiem