Hneď na začiatok musím povedať dve veci. Za prvé – myslím si, že je veľmi ťažko ospravedlniteľné stretnutie s Kotlebom. Aj keď má ísť o jedno stretnutie, v roku 2010. Neexistuje v slovenskej politickej realite žiaden dôvod stretávať sa s vyhláseným a verejne známym neonáckom, navyše potajomky, za hranicou, aby nikto nevedel. Skutočne žiaden dôvod. Bez akéhokoľvek ale.
Za druhé – nemyslím si, že podpora AfD je v poriadku. Rétorika a spôsoby tohto hnutia sú pre mňa a nielen pre mňa za hranou toho, čo je v demokratickej spoločnosti v poriadku. Tak isto bez akéhokoľvek ale.
Hovoriť o tom, že sa ešte len učíme ako existovať s fašistami v parlamente znie, mierne povedané, zvláštne. Aj nie veľmi častý návštevník internetu vedel v posledných dňoch opakovane nájsť poznámky o tom, ako sa v Nemecku vyrovnávajú s prítomnosťou neonacistov v krajinských snemoch. Demokraticky, slušne, napriek tomu jednoznačne a razantne. Tak, aby si voliči týchto strán uvedomili, že ak budú voliť takýchto poslancov, zahodia hlas, pretože tí, ktorých zvolili, nepresadia zhola nič. Nie preto, že by ich návrhy boli vždy zlé.
Ale preto, že za návrhy neonacistov, fašistov, komunistov a im podobných extrémistov sa nikdy nehlasuje.
Nie preto, že im chceme robiť zle, alebo pre nejaké legislatívno-technické vady návrhov. Ale preto, že tí, ktorí nerešpektujú demokraciu ako zriadenie a snažia sa ju zneužívať na to, aby ju mohli zvrhnúť, nesmú mať šancu presadiť čokoľvek. Chcú systém zničiť, tak nemôžu mať nárok na jeho výhody. Ani na opozičnú zhovievavosť. Aj tá je totiž výlučne demokratickou výhodou.
Preto je by aj zvolenie Kotlebovcov za podpredsedov výborov NRSR bolo ťažkým krokom vedľa a nie opozičnou veľkorysosťou.
Môžeme len dúfať, že sa naši ctení poslanci, zvolení za demokratické strany, rýchlo doučia, ako zaobchádzať s fašistami v zákonodarnom zbore. Som presvedčený o tom, že minimálne niektorí to vedia už aj teraz a radi pôjdu svojim menej odhodlaným kolegyniam a kolegom príkladom.
Na druhej strane, musím tiež poznamenať zopár iných vecí.
Napriek všetkému vyššie uvedenému si rozhodne nemyslím, že Richard Sulík je skrytý fašista, neonacista, alebo im podobný extrémista. A nemyslím, že si podobné označenie zaslúži od kohokoľvek vo verejnom priestore.
Richard Sulík nie je ani euroskeptik a eurorozvracač. Je členom zavedenej parlamentnej frakcie Európskeho parlamentu, frakcie Európskych konzervatívcov a reformistov. Ľudí, ktorí sú jednoznačne za zachovanie Európskej únie. Sú ale kritickí k jej fungovaniu, napríklad aj k prehnanej snahe o integráciu tam, kde, ako sa nakoniec ukazuje priamo v praxi, je nereálna alebo dokonca kontraproduktívna. O tom, že eurofondy sú zdrojom najväčšieho rozkrádania verejných zdrojov v dejinách Slovenska píše prakticky každý novinár, ktorý sa tejto téme venuje. Ale ak si to dovolí niekto povedať nahlas v nemeckej televízii, tak je šašo, blázon a rozvracač Únie. Ja viem, zjednodušujem, tie komentáre v médiách to nerobia?
Richard Sulík nie je poslancom slovenského parlamentu. Preto okrem už spomínaného nevhodného rozdelenia postov vo výboroch bude mať pramalý vplyv na to, ako sa bude v národnej rade zaobchádzať s Kotlebovcami. Bolo by dobré si to pamätať a byť v kritike adresní.
A nakoniec len jedna úvaha, ktorá sa mi nejako nechce prestať motať po hlave:
Sulíkova vláda bol plán, ktorý nemal veľkú, ak vôbec nejakú šancu na prežitie čo i len pár mesiacov. Ale skúste sa zamyslieť nad tým, ako by sa zmenila nálada a situácia na Slovensku, ak by táto krehká a zle fungujúca koalícia neurobila nič iné, len rozviazala ruky polícii a prokuratúre. Hoci aj len na rok. Teda to, čo vláda s Ficom na čele a Kaliňákom na ministerstve vnútra určite nikdy neurobí.
Skutočne by to nestálo za pokus?
