Napriek tomu prvý podpredseda EK Frans Timmermans spolu s komisárom pre migráciu a vnútro Dimitrisom Avramopoulosom predložili Komisii na schválenie súbor legislatívnych opatrení, ktoré by Bruselu umožnili intenzívnejšie vstupovať do azylových a migračných procedúr štátov EÚ a postupne si ich podriadiť.
Svoje doposiaľ neúspešné ambície zmocniť sa riadenia azylovej a migračnej politiky krajín EÚ úradmi z Bruselu tentoraz zastierajú ponukou hybridného systému, pri ktorom by vraj Európska komisia plnila len úlohu akéhosi nadradeného „koordinátora“. ,,Členské štáty každoročne rozhodnú o tom, koľko ľudí je potrebné presídliť, a na to, aby mohli zrealizovať svoje rozhodnutia, dostanú finančnú podporu z rozpočtu EÚ,” lákal na podporu svojho plánu podpredseda EK Timmermans.
„Presné číslo bude každoročne rozhodnuté Radou (teda členskými štátmi?). Samozrejme, na základe návrhu predloženého Komisiou, ktorá zohľadní diskusiu so štátmi. Členské štáty sa budú môcť „slobodne“ rozhodnúť, či sa budú chcieť zúčastniť,“ doplnil pri predstavovaní legislatívneho návrhu komisár pre migráciu a vnútro Dimitris Avramopoulos.
Súdny človek sa prirodzene opýta, ak dnes štáty EÚ vedia svoju azylovú a migračnú politiku robiť samostatne, kompetentne, v súlade s platným medzinárodným právom a svojimi možnosťami, prečo by to mali takto meniť? Ako by vôbec mohli dať naši zástupcovia Bruselu súhlas na vyplácanie podpory 10.000 eur z našich daní (odvedených do rozpočtu EÚ) pre každého migranta prijatého iným štátom, keď doma nemáme peniaze na slušné platy, dôchodky, či lieky pre chorých? Prečo by sme rok, či polroka dopredu Bruselu záväzne oznamovali, koľkým migrantom, odkiaľ a kedy sa náš migračný úrad rozhodne niekomu udeliť azyl? A načo by sme sa mali na Rade dohadovať s inými členskými štátmi o množstvách nimi prijímaných migrantov, či o všelijakých návrhoch bruselských byrokratov, ak si každý štát sám zodpovedá za starostlivosť o migrantov, ktorých prijal?
Snáď nie len kvôli tomu, aby si mohla Komisia vytvoriť ďalší úrad. Prijať nových zamestnancov. A aby jej nejaký predstaviteľ získal agendu a moc o niečom rozhodovať? (A potom možno aj ďalšími svojráznymi nariadeniami šikanovať štáty EÚ?)
Rakúsky minister vnútra Wolfgang Sobotka sa k tomuto návrhu pre nemecký „Die Welt“ hneď vyjadril: ,,Považujem za absolútne nemysliteľné udeľovať žiadateľom o azyl pracovné povolenia. Bolo by to vyzývanie ľudí v krízových štátoch, aby prišli do Rakúska,” povedal. ,,Tunajší pracovný trh by to nezvládol – máme 500-tisíc nezamestnaných a len 50-tisíc voľných miest!” Rovnako Maďarsko uvedený návrh Komisie odmietlo. János Lázár, šéf úradu kabinetu premiéra Viktora Orbána, ho označil za nebezpečný, pretože silne vstupuje do práv členských štátov.
V čase, keď občania Veľkej Británie usúdili, že pri súčasnom manažovaní EÚ už v Únii nevidia dobrú budúcnosť svojej krajiny a radšej z nej odchádzajú, v čase keď aj verejnosť ďalších štátov EÚ vníma prácu Európskej komisie s rozpakmi, sa teda eurokomisári Timmermans a Avramopoulos rozhodli pohodiť na rokovací stôl provokatívny balík nových legislatívnych opatrení k migrácii. Opatrení, ktoré ešte viac vyhrotia názorové rozdiely medzi štátmi v tejto oblasti.
Z postavenia predsedníckej krajiny, mediátora, však dnes Slovensku vyplýva úloha nekritizovať. Naopak, aj napriek tomu, že načasovanie, obsah, či forma „Spoločného rámca EÚ pre presídľovanie azylantov Európskej komisie“ práve na obdobie predsedníctva SR sa niekomu môže javiť ako provokácia, či pomsta Slovenskej republike za doterajšie postoje k migračným krokom Bruselu, mali by sme hľadať zmysluplné východisko aj pre tento návrh Komisie.
Preto, ak budú páni Timmermans, Avramopoulos, Juncker, či niektoré štáty EU trvať na zavedení uvedených doplňujúcich mechanizmov azylovej a migračnej legislatívy, ktorá im nad rámec súčasných pravidiel umožní viac „koordinovať“ národné azylové postupy a migračné pravidlá, mali by sme im slušne navrhnúť pokračovanie ich iniciatívy len na úrovni „Posilnenej spolupráce členských štátov“, podľa Hlavy IV, Článok 20, Zmluvy o Európskej únii, ktorá nezaväzuje všetky krajiny EÚ.
Tak by si mohli Nemci, Taliani, Gréci, Malťania, Švédi, Holanďania, či iní (ak budú skutočne chcieť), zosúladiť svoje azylové a migračné pravidlá bez toho, aby sa akokoľvek dotkli súčasných azylových a migračných mechanizmov ostatných členských štátov EÚ. A aj bez toho, aby sme im museli uhrádzať náklady na platy ďalších euroúradníkov, príspevky pre množstvá nimi prijatých migrantov, či znášať ďalšie zbytočné perzekúcie bruselských chytrákov.
