V anonymnej recenzii mi redakcia väčšinou odporúčala vyskúmať a dokázať ešte to alebo ono. To bol ďalší rok, a keď som to urobil, nebolo isté, že mi to publikujú, na definitívne rozhodnutie sa tiež dlho čakalo. Niekedy som to po vylepšení poslal hneď do iného časopisu. Pôvodná redakcia tým nebola nadšená, najmä keď to inde vzali. Základom teda bolo čakať na odozvu a trpezlivo pozerať poštu, či neprišla reakcia. Aj iní kolegovia boli na tom rovnako. Napr. Fridrich Sloboda sa toľko načakal, až sme mu napísali anglický list z redakcie, na obálku dali našu známku s pečiatkou SZM. Bol nadšený, že mu článok prijali, ale keď uvidel že list z Anglicka má našu známku, pochopil, že sme si z neho vystrelili.
Celkovo som tento boj s neprajnými redaktormi a recenzentmi 24 krát vyhral, toľko mojich vedeckých článkov som publikoval do r. 1989 v zahraničí. V matematike sa dali publikovať iba originálne neznáme výsledky. Porovnávať to napr. so spoločenským vedami sa nedá, tam často ide o lokálnu pôvodnosť.
Počas 27 rokoch vedeckej práci som publikoval aj populárno vedecké články. Po r. 1989 som vedu zanechal a písal iba články na politické, kultúrne a spoločenské témy. Ak som to chcel dostať do novín, musel som niekoho nájsť v redakcii, dať mu to a čakať na rozhodnutie. Občas som to nesmelo urgoval, čakal a väčšinou sa ničoho nedočkal.
Dnes sa situácia zmenila v prospech pisateľov. Majú blogy a sociálne siete, kde môžu svoje články sami publikovať, nečakajúc mesiace, pričom odozvy od čitateľov sú okamžité a interaktívne. Aj keď sú často od veci, arogantné a anonymné, nevadí mi to. Vždy si to prečíta aj veľa ľudí, ktorých to zaujme a ktorí to šíria ďalej.
Na blogu SME som od 1.11.2008 publikoval 242 blogov, ktoré si prečítalo vyše 620 tisíc ľudí. Z prvých dvoch rokov, keď som mal 71 rokov, som vybral 71 článkov a najlepších diskusií k nim, nielen pozitívnych. Kniha Dva roky bloger (2010) mala úspech.
V rokoch 2012-16, keď som bol poslancom, útoky ľudí a nadávky boli od väčšiny aj k mojim najlepším blogom. Zvykol som si na to, ľudia závidia a frustrácie šíria ďalej. Všetko kritizujú, vinu hľadajú len u druhých, sami nič nespravia.
Jadrom rýchlej publikácie a šírenia myšlienok je facebook (FB). Volajú ho sociálnou sieťou, niekedy je aj asociálny. Niekto nazval FB podľa sv. Pavla areopágom sveta. Aj poslední pápeži tvrdili, že vývoj techniky a komunikácie je súčasťou Božích plánov.
Systém priateľov na FB vám priblíži najmä tých, ktorí sa zaujímajú o podobné veci. Ak vás požiadajú o priateľstvo, môžete ich prijať aj neprijať, ak sú anonymní a agresívni. Mám s tým skúsenosť, priateľov mám na FB 3325. Svoje príspevky, denne je ich asi 5, zverejňujem pre všetkých záujemcov.
Priateľstvo na FB je niekedy bez výsledkov. Vzájomne si môžete čítať statusy, ale väčšinou sa priatelia neprejavia. Verím, že si občas niečo z mojich príspevkov prečítajú. Keď opakovane zasahujú do všetkého negatívne, všetko kritizujú a publikujú hlúpe statusy, vo výnimočných prípadoch s nimi zruším priateľstvo. Takých prípadov bolo menej ako desať.
Rýchle jazdy po „elektronických diaľniciach“ sa stali dennou súčasťou môjho života od r. 2009. Píšem tam svoje vyjadrenia, citujem zaujímavé články, videa, fotografie, hudbu aj statusy iných s mojim komentárom. Diskutovať môžete k hocičomu, politicky nekorektne, teda pravdivo a otvorene. Môžete si propagovať svoje literárne práce, články, fotografie, videa. K príspevkom mnohí zaujmú stanovisko, niekedy aj tvrdé. Na všetko môžete ale nemusíte reagovať, nezáleží na povolení šéfredaktora. Môžete sa pozhovárať so známymi a neznámymi na všetkých kontinentoch, zdôveriť sa im, potešiť ich, aj nesúhlasiť s nimi. Vlani DenníkN vyhodnotil aktivity poslancov NR SR na FB. Najviac aktivít spomedzi poslancov som mal ja.
Dnes každá správa môže v sekundách obletieť svet. Nie je to ako voľakedy, keď víťazstvo nad Turkami v bitke pri Lepante v r.1571 sa v Ríme dozvedeli až dva týždne potom.
A.I.Solženicyn trochu tvrdo povedal, že súčasná generácie sú v technike bohovia a v morálke debili. Isto je lepšie tráviť čas na FB, ako pri televízii a v supermarketoch. Ľudia, najmä mladí, ktorí musia mať stále pred sebou počítač, mobil, tablet alebo televízor to nedotiahnu ďaleko. Zvyknutí sú na rýchle menenie tapiet, plytké argumentácie a informácie, nedokážu trpezlivo tvoriť. Takí ľudia umierajú v dvadsiatke a pochovajú ich v osemdesiatke.
