Predstavte si, že sa na jednom mieste stretnú oheň a voda. Už deti na základnej škole vedia, že z toho bude poriadna para. Ak teda zmiešate rusofilné, nacionalistické, či až xenofóbne a fundamentalistické postoje s proatlantickými, vyzývajúcimi k solidarite a možno i ťažko predstaviteľnej tolerancii, tak z toho iné ako poriadnu paru očakávať nemožno.
A tak to aj dopadlo, keď sa poľský Rzeszów stal pred pár dňami symbolicky hlavným mestom strednej Európy. Stretli sa v ňom totiž v rámci poľského predsedníctva prezidenti krajín V4 Miloš Zeman, János Áder, Andrzej Duda a Andrej Kiska. Obvyklú diplomatickú “selanku”, typickú napr. pre stretnutia premiérov by sme však na ňom tentoraz hľadali márne. A to je dobre.
Nie, snahu o spoločný regionálny hlas v Európe, ktorá začala rokom 1335 nijako nespochybňujem. Ak je však niečo čierne, nemôžme sa tváriť, že je to modré a presviedčať o tom aj ostatných. Áno, Vyšehradská štvorka je dnes v Európe najviditeľnejšia od svojho vzniku. Pravdou ale je, že túto viditeľnosť mu zaručujú z pohľadu západu, či juhu Európy najmä postoje, ktoré sa nestretávajú s veľkým pochopením našich partnerov. Som preto rád, že na to slovenský prezident Andrej Kiska v Rzeszówe upozornil.
Systém tzv. flexibilnej solidarity
Nejde pritom len o povinné kvóty, či vykupovanie sa z povinnosti prijať migrantov na svojom území. Tieto nezmysly už totiž i v západnej a južnej Európe mnohí nepovažujú za reálne. O to zvlášť, že boli vo veľkej miere aj posledným klincom do rakvy britského členstva v EÚ. Podstatne viac sa jedná o “tančeky”, ktoré sú s ich odmietaním spojené. Výroky prezidenta Zemana, maďarské referendum, slovenské a poľské krytie vnútropolitických tém a prešľapov migračnou kartou, sú len výberom tých najviditeľnejších.
Ako z mojich diskusií na zahraničných i domácich európskych fórach vyplýva, ťažko totiž v ich kontexte hľadať dobrý úmysel v systéme tzv. flexibilnej solidarity. Tom systéme, ktorý aktuálne vyšehradské vlády aktívne presadzujú. O to viac, že komunikácia o ňom nateraz fatálne zlyháva a naši európski partneri v ňom vidia smutno-smiešny význam typu “morálna flexibilita”.
Stručne a jasne, ak Vyšehradská štvorka v najkratšom čase, okrem odmietania migrantov, zároveň nevysvetlí, čo presne si pod flexibilnou solidaritou predstavuje, tak sa obraz našich krajín bude už iba zhoršovať. A toho by si mali byť vedomé aj hlavy štátov a prispôsobiť tomu výstupy zo svojich budúcich stretnutí. Po príklad, ako sa dá táto ťažká téma riešiť v relatívne krátkom čase udržateľným spôsobom, by sa pritom mohli prísť inšpirovať napr. do Austrálie či Liberálneho domu.
