Rok čo rok sa vzďaľujeme od 18. marca 1945, keď z Kališťa k oblohe stúpali mraky čierneho dymu, a všade navôkol sa šíril pach zhorených chudobných dreveníc a spálených ľudských tiel.
Rok čo rok sa na Kaliští organizuje Stretnutie generáciíí – pamätníkov, nás starších i mladých ľudí, bez rozdielu vierovyznania, aby si pripomenuli beštiálne vyčínanie fašistických hrdlorezov.
Rok čo rok sme však bližšie k návratu tejto zvrhlej ideoléogie, ktorá sa veľmi rafinovane prediera k moci, kopírujúc nástup fašizmu v tridsiatich rokoch minulého storočia.
Rok čo rok SPOMÍNAME a tvrdíme, že NEZABÚDAME.Zas a znova si kladiem otázku: „Skutočne je to tak?“
Obsah vystúpení rečníkov na pietnej spomienke sa na každom ročníku náramne podobajú. Všetci spomínajú obete, apelujú na to, že nesmieme dopustiť návrat fašizmu, odsudzujú hrôzy vojny. Strieda sa zastúpenie delegácií so zvýšenou aktivitou pred voľbami. Jedno jediné vystúpenie však ostane v pamäti. Bolo jedinečné a žiaľ už neopakovateľné. Bolo to vystúpenie generálporučíka Jána Husáka na šiestom ročníku. Opísala som ho v príspevku pod názvom „Na Kaliští „ťali slová do živého“ – Bola to odvaha generála“. Bol to fascinujúci zážitok a pravdu povediac neverím, že ešte také vystúpenie niekedy zažijem.
Očakávala som, že dnes, keď sa vo svete zapaľujú nové a nové vojnové požiare, keď nad Európou, ktorá už dlhé desaťročia nepocítila, čo je to vojna, visí ako Damoklov meč hrozivý vojnový konflikt, keď je Slovensko priamo vťahované do vojny proti národu, ktorý v boji proti fašizmu priniesol najväčšie obete, že jeden z najvyšších ústavných činiteľov vystúpi úplne v inom duchu. Pri jeho prvých slovách „Kalište je miesto, kde si môžeme povedať pravdu… „ som spozornela. Dúfala som, že nastáva čas prebúdzania svedomia. Keď pokračoval : „Sme zároveň na mieste, kde musíme veľmi jasne odmietnuť akékoľvek nezmyselné vojenské konflikty,” som si začala myslieť, že počujeme niečo „prevratné“. Aj slová ministra obrany doslova pripútali pozornosť keď povedal, že by sme „mali pripomínať deťom, čo bola vojna“ a že „Boj za hodnoty, akými sú mier a sloboda, má nesporný význam v každej dobe.“
Ľudia týmto vysloveným myšlienkam tlieskali. Veď prečo aj nie? Nad hlavami svietilo slniečko, každý si mohol najsť príjemné rozptýlenie v hodnotnom kultúrnom programe, naplniť bruško rozmanitými dobrotami, či pokochať sa ľudovými remeslami. Postretávali sa známy, priatelia aj rodiny. Pravdou je, že taká pohoda môže byť len v mieri! Veď bomby na naše hlavy „ešte“ nepadajú.
Zdalo by sa teda, že všetko je tak, ako má byť. Len keby naša vláda nemala obuté topánky naopak.
Slovensko je vtiahnuté do vojny už od roku 1997, kedy sme otvorili svoj vzdušný priestor smrtonosným náletom amerických bombardérov na zvrchovanú Juhosláviu. Orientácia Slovenska je vstupom do NATO, bez vypočutia názoru jeho občanov definítívne nasmerovaná na cestu plnenia príkazov vrchného velenia tejto zločineckej mašinérie. Svojou účasťou žoldnierskych „misijných“ jednotiek pod taktovkou NATO sme súčasťou ich okupačných plánov. Agresívnemu-vojensko politickému paktu poskytujeme dnes svoje územie na ich cielené a účelové cvičenia, ale aj na rozmiestnenie a stabilizáciu ich veliacich inštitúcií. Územím Slovenska prechádza hlavná tepna, cez Ukrajinu na Moskvu. Umožnili sme tak nočné presuny vojenskej techniky a spolu s ňou aj dobre cvičenej armáde bližšie k hraniciam Ruska. Hrozba vojenského konfliktu, ktorého otvorené vyprovokovanie je už len otázkou času, nám visí priamo nad hlavami. Takže to naše slniečko môžu zatieniť americké bombardéry, ktoré nám nebudú určite zhadzovať cukríky. Taká je pravda, ktorá ale na Kaliští zaznieť nemohla. Vojenské konflikty nieže odmietame, ale my ich aj priamo, či nepriamo podporujeme. Ak sa nezmení naša zahranično-politická orientácia o hrôzach vojny deťom nebudeme musieť rozprávať, ale im ich priamo pripravíme. Príde čas, kedy zas zatnú slová na Kaliští do živého? Len aby už nebolo neskoro!
Nemôžem si ešte odpustiť slová do vlastných radov. Pietnej spomienky sa na Kališí zúčastnila delegácia Komunistickej strany Slovenska, ktorú som z poverenia predsedu KSS viedla ja, ako podpredseda KSS a pripojila sa k nám aj súdružka Polanská z Prešova (členka ÚV KSS). Ako každý rok, aj tento sme položili kytičku k skanzenu domu č. 40 a oficiálne k pomníku obetiam. Za okresnú organizáciu v Banskej Bystrici sa jej zúčastnili štyria komunisti. Mali sme tú česť vidieť aj ďalších „komunistov“, ktorí sa však k oficiálnej delegácii nepripojili. Komunistov som dala do úvodzoviek úmyselne. Nezostáva mi nič, len sa opýtať, páchali sme snáď niečo, čo je v rozpore s našim programom ? Určite nie ! Tak potom prečo?!
