Takouto udalosťou bolo aj Slovenské národné povstanie, ktoré začalo 29. augusta 1944 po tom, čo sa dovtedajší „spojenec“ vtedajšej Slovenskej republiky rozhodol okupovať jej územie.
Nemožno však povedať, že ozbrojený odpor proti pokusu nacistickému Nemecku bol okupovať slovenské územie bol iba spontánny. Vojenské vystúpenie, ktoré by dokumentovalo pred víťaziacou antihitlerovskou koalíciou vernosť slovenského národa princípom slobody, ľudských práv a demokracie, pripravovalo Vojenské ústredie v Banskej Bystrici i ilegálna Slovenská národná rada už celé mesiace. Cieľom príprav bolo zabezpečiť budúcnosť slovenského národa a jeho štátnosti v antifašistickej Európe po definitívnom víťazstve Spojencov nad nacistickým Nemeckom. Po tom, ako spojenci Antihitlerovskej koalície si už roku 1941 dali za svoj cieľ obnovenie Česko-Slovenskej republiky, museli odbojoví pracovníci hľadať také východisko z vojny, ktoré by pre Slovákov zabezpečilo uznanie ich národnej osobitosti a právo na vlastnú samosprávu. Či už vo Vianočnej dohode z decembra 1943 alebo v Deklarácii Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944 a v ďalších dokumentoch, ktorými sa Slováci prihlásili do boja proti zločinnému nacistickému režimu v Nemecku, za mier a demokraciu v Európe a vo svete, zároveň deklarovali svoju vôľu žiť ako slobodný a samosprávny národ. A za tieto myšlienky boli ochotní zobrať zbrane do ruky a položiť v boji aj svoje životy.
Otvorený ozbrojený boj slovenských vojakov a partizánov na Slovensku trval dva mesiace a viazal značne sily nepriateľa, ktoré mu chýbali na iných frontoch. Patril k najväčším antifašistickým ozbrojeným vystúpeniam v Európe. Niektorí historici dnes dobytie Banskej Bystrice a zlikvidovanie súvislého oslobodeného územia na konci októbra 1944 považujú za porážku povstania. S takýmto výkladom sa SNS nestotožňuje. SNP by bolo porazené len v tom prípade, ak by boli porazené jeho myšlienky a politický program. To sa však nikdy nestalo. Mnoho povstalcov zostalo v slovenských horách a pokračovalo v ozbrojenom zápase s nacistickým okupantom. A aj politický program povstania nebol skončením celoplošného ozbrojeného odporu mŕtvy. Na oslobodenom území v ňom pokračovali slovenskí antifašisti so širokou podporou slovenského obyvateľstva. To, že tento program musel na svoje úplné uskutočnenie čakať až ďalších takmer päťdesiat rokov, bolo aj dôsledkom geopolitickej situácie, v ktorej sa Slovensko ocitlo v dôsledku povojnového usporiadania. Nemôžeme však nevidieť, že dnešné Slovensko vzišlo z antifašizmu, je založené na antifašistickej tradícií a ctí si túto tradíciu.
Slovenská národná strana vyzýva všetkých občanov, predovšetkým však svojich členov a sympatizantov, aby si pripomenuli hrdinský odkaz bojovníkov Slovenského národného povstania, položili kvetiny k pamätníkom tejto udalosti i na hroby obetí druhej svetovej vojny. Budú tým dokumentovať svoju oddanosť myšlienke humanizmu, mieru, demokracie a priateľstva medzi všetkými európskymi národmi.
