„Drahý Toto. Sú úradníci, ktorí si myslia, že ich úlohou je regulovať spoločnosť tak, aby všetkým dobre bolo. No a títo úradníci si myslia, že keď bude mať každý štát presne určené, koľko má vyrobiť a všetky ceny budú zafixované, že všetci ostanú naveky šťastní.“
„A neostanú?“
„Žiaľ, nie. Udeliť každému, kto si to vybaví množstvo mlieka, ktoré smie vyrobiť, je to isté, ako predpokladať, že všetci muži sa narodia s výškou v rozsahu od 178 do 182 cm. Lenže oni sa narodia vysokí, ako sa im len zachce a niektorí producenti naplnia svoje kvóty a iní nie. Potom by niektorí mohli vyrobiť viac, aby pokryli podvýrobu tých iných, ale nebudú smieť.“
„No, to je očividné,“ uznáva Toto. „Ako to, že to úradníci nevedia?“
„Ja neviem. Vidím nasledovné možnosti. Jednou je, že sú tak arogantní, že si myslia, že lepšie vedia, kto koľko potrebuje vyrobiť a kto koľko potrebuje spotrebovať lepšie ako samotný trh. Ba dokonca, že to vidia aj do budúcnosti.“
„Nie, to nie je možné. Taký namyslený nemôže byť nik.“
„Potom to možno súvisí s jadrovou fyzikou.“
„Ako?“
„Vieš, Toto, jadroví fyzici vyrastajú v svete štatistiky. Nikdy nevedia, čo robí jeden elektrón, či protón. Vedia len pravdepodobnosti, s akými sa bude tak, či onak chovať. Z tohto pohľadu na svet u nich vznikne defektný pocit, že všetko okolo nás sú stredné hodnoty. Lenže ľudia nie sú častice a jednoducho z vety – ak je šťastný každý jedinec, je šťastná celá spoločnosť – nevyplýva veta, že – ak je šťastná celá spoločnosť, je šťastný každý jednotlivec. Myslím, že by ma nemal nik otravovať názorom na to, koľko syru by som mal zjesť, koľko by mala dojiť moja krava, za koľko by som mal nakupovať mlieko a za koľko predávať.“
„Dobre teda, ale čo vlastne tí protestujúci poľnohospodári chcú.“
„Oni by chceli, aby štát nariadil, za koľko sa má kupovať ich mlieko.“
„Prečo si myslia, že niečo také štát môže nariadiť. To je to isté, ako keby nariadil automobilkám, za čo majú kupovať plechy. Ale nikdy sme nepočuli, že by výrobcovia niečo také chceli od štátu.“
„Jasné, je to úplná sprostosť. Ale je to komplikovaná historka, ktorá začala celkom pri našom vstupe do EU a ktorú som ti už neraz rozprával. Francúzi sa báli nášho skoncentrovaného poľnohospodárstva, pretože si mysleli, že je efektívnejšie. Tak pretlačili mohutné dotácie do pestovania plodín tak, aby oni dostali viac a my menej. To malo byť len do času, kým sa ich výroba potravín nespamätá. Lenže, samozrejme, že sa nič nespamätalo. Veď nerovnosť dotácií u nich udržala rovnaký stav, ako bol pred vstupom. Tak presadzujú rozdielne dotácie doteraz.“
„A to má aký súvis s mliekom?“
„Samozrejme, aj produkcia mlieka je dotovaná a samozrejme v každej krajne inak. No a kravy žerú produkty rastlinnej prvovýroby. Ale aj tie sú všade dotované. A všade inak. Okrem toho sú podporované technológie v prvovýrobe. A hádaj ako? No všade inak. Pritom je to tak geniálne pomiešané, že kým Francúz dostane viac peňazí na vyrobenú pšenicu, Slovák dostane viac peňazí na kombajn. Takže my máme stále viac mechanizované a efektívne poľnohospodárstvo a oni ostanú v minulom storočí.“
„A oni to tak sami chcú?“
„Sám sa čudujem.“
„Tak čo by sa podľa teba malo stať?“ pýta sa Toto.
„No čo? Malo by sa zakázať kdejakému vedcovi robiť sociálne inžinierstvo a iné spoločenské pokusy na práve tak citlivej oblasti ako je výroba potravín. Inak budú dôsledky katastrofálne. Všimni si len čo sme urobili s cenou cukru? Cukor je tak drahý, že výrobcovia kyslých uhoriek dávajú do nálevu namiesto cukru sacharín. To predsa nie je normálne.“
„Takže dotácie zrušiť?“
„Dotácie treba konečne zrušiť. To zachráni nie len naše, ale aj francúzske poľnohospodárstvo a poľnohospodárstvo v celej Európe. Musia sa zrušiť aby sa tu normálne oplatilo žiť, pracovať a podnikať.“
