Ale to, že sa nedá z neho ani len vyžiť, to nie je podstata tohto blogu. V živote najlepšie precítite veci, keď sa vám jednoducho stanú. A tak prišlo aj na mňa. Dopracovala som sa k informácii, že rodičovský príspevok nedostane rodič automaticky, ale musí oň požiadať, nie mailom, nie niekde na webe, ale na UPSVaRe…osobne.
Tu príde prvý kritický bod. Musíte ísť najskôr na Sociálnu poisťovňu, kde Vám vydajú potvrdenie, že ste ukončili materskú dovolenku. Si robia srandu? Fakt? V dnešnej dobe elektronizovaných procesov a mobilných aplikácií na čokolvek nemajú prepojené databázy? Nekomunikujú spolu? Ale robia si z ľudí poslíčkov, ktorí im majú nosiť papiere z jedného úradu na druhý? Pani za prepážkou v sociálke na moju otázku, len smutne pokrčila ramenami a povedala: “ja tu len pracujem.” Ale nakoniec mám papier, vystála som si priemernú radu s nekľudným dieťaťom v kočíku a idem na Úrad práce, kde teda…požiadam.
Poučená z minulosti, keď som žiadala o príspevok pri narodení dieťaťa, nejdem vo štvrok, vtedy nemá bratislavský UPSVaR stránkové hodiny. Teta na informáciach ma pošle na tretie poschodie. Natrepem sa do malého výťahu, prídem pred kanceláriu, kde sa postavím do radu. Je tam asi sto stupňov, však áno…leto. Chodba je plná ľudí, ktorí hľadajú prácu, z čoho mám ako každá matka radosť a striehnem, či niekto nezakašle. Ale všetko ide ako po masle a ja sa dostávam po 10 minútach dnu. A tu príde otázka ako blesk z jasného neba: “kde máte žiadosť?” Nechápem. Ale zo samej slušnosti sa okamžite ospravedlním a vypýtam si ju. No, lenže ona tu nemá žiadosti, tie sú dole na informáciách. Ok beriem, moja chyba a nevedomosť, vycúvam von a idem späť na informácie. Keď tú niekoľkostranovú žiadosť dostanem do rúk, akurát sa vytočím, lebo úrad po mne chce presne tie isté informácie, ktoré som už raz vypísala pri narodení dieťaťa.
Takže nielen štátne inštitúcie medzi sebou nekomunikujú, ale aj samotný úrad si vypýta rovnaké údaje niekoľkokrát. Predpokladám, že ich zakladá do šanónu. Bejby už mrnčí v kočári a tak kašlem na pocity a vypisujem ako pisársky učeň. Znova ten malý výťah a opäť tá istá rada. Ale vchádzam dnu s pocitom, že už naposledy… Až kým nepríde na rodný list. Už sa ani nepozastavujem nad tým, že jednu kópiu odo mňa už majú, našťastie ho mám so sebou. Lenže ona chce kópiu…ok nech sa páči odfodťe si. Nie nie, kdeže, také ľahké to nebude. Kopírka je dole na informáciách. To už aj moje polročné dieťa na mňa nedôverčivo pozerá, keď sa opäť snažím natlačiť do výťahu. Stará kopírka našťastie funguje a ja nakoniec odovzdám všetko, čo treba pre založenie do šanónu a spokojne môžem ísť.
Cestou domov premýšľam nad tým, ako tu mal niekto plné ústa funkčného štátu, ktorý bude slúžiť ľudom. O tom, koľko peňazí na informatizáciu sa už rozkradlo a ešte o tom, prečo robiť veci zložito, keď sa dajú robiť jednoducho. Ale vybojovala som si svojich 203 Eur. Aspoň to.
