Židovský intelektuál žijúci vo Francúzsku: Povstanie moslimov príde skoro. Židia z Francúzska utekajú. Hitler miloval agresívny islam a teraz ho nasleduje Merkelová, aby s moslimami ovládla Európu

0
Utečenci kráčajúci do záchytného tábora v Macedónsku (Autor: SITA)

Objavujú sa argumenty, že vraj migranti sú ekonomickým prínosom. Sú aj naopak hlasy, že sú záťažou pre sociálny systém, väčšina ich je na sociálnych dávkach a je nezamestnaných, sú hrozbou z hľadiska bezpečnosti a kriminality, tvoria väčšinu osadenstva väzníc, majú mnohonásobne väčší pomer v znásilňovaní, správajú sa asociálne a tak ďalej. Ku ktorému názoru sa prikláňate? Aké skúsenosti a fakty nám môžete sprostredkovať ako občan Francúzska?

Mám, samozrejme, tendenciu sa prikláňať k druhému z týchto názorov. Je však potrebné robiť rozdiel medzi rôznymi kategóriami imigrantov. Ja sám som vo Francúzsku žil dlho ako prisťahovalec. Bolo by teda absurdné, keby som chcel imigrantov globálne odsudzovať. Ale ja som do Francúzska nešiel za lepšou životnou úrovňou. Išiel som tam za slobodou, ktorá mi v komunistickom Československu chýbala. A chcel som sa usadiť vo Francúzsku skôr než v inej západnej krajine, lebo som sa cítil bližšie jej kultúre. Rodičia často spomínali na našu „zlatú prvú republiku“, a to bolo obdobie, keď Paríž bol tak trochu aj našou kultúrnou metropolou. Umelec, ktorý uspel v Paríži, si potom mohol byť istý, že v Prahe vždy zákazníkov, divákov alebo poslucháčov nájde. Chcel by som sa ale s mojimi čitateľmi podeliť ešte o jednu skúsenosť.

Áno, prosím…

Hoci som si Francúzsko vybral pre túto kultúrnu blízkosť, tak som sa tam príliš vrelého prijatia nedočkal. Práve preto si myslím, že systematické vytrhávanie ľudí z ich koreňov nie je nič pozitívne. A je samozrejmé, že prisťahovalec z Afriky alebo Ázie je ešte viac vo Francúzsku vytrhnutý z koreňov, než som bol ja. S tým súvisí aj problém kriminality a asociálneho správania. A ak je imigrant moslim, tak aj keď napríklad pôvodne nebral svoju povinnosť viesť džihád proti neveriacim tak vážne, tak dlhodobé vykorenenie ho môže ľahko zviesť k tendencii, aby tú Európu, ktorá sa mu javí ako podivne príliš dobrá a zároveň ako zbabelá a neschopná, či skôr neochotná sa brániť, vnímal ako krajinu, ktorú musí dobyť.

Čo hovoríte tomu, že Angela Merkelová najprv povedala, že sýrski utečenci majú dvere do Nemecka otvorené – podľa Andreja Babiša ich tak do EÚ fakticky pozvala – a potom Nemecko zaviedlo kontroly na hraniciach? Navyše ich pozvala a nás vyzýva, aby sme ich prijali tiež…

To všetko len ukazuje, že za rečami o spoločných európskych hodnotách v skutočnosti stoja úzke národné záujmy – či skôr záujmy niektorých osobitných skupín v určitej krajine – v tomto prípade v Nemecku. Inak správanie Angely Merkelovej ma nijak neprekvapuje. Ona bola vzornou občiankou takzvanej Nemeckej demokratickej republiky. Jej otec, ľavicovo orientovaný protestantský pastor, odišiel dobrovoľne zo západného Nemecka do východného, aby pôsobil tam. Kto sú títo ľudia, aby nám hovorili, čo je správne a čo je nesprávne?

Neskôr kontroly na hraniciach zaviedlo aj Rakúsko. Nie je toto počiatok konca Schengenu? A ak sa začnú utečenci preto valiť cez naše hranice, nemali by sme kontroly obnoviť aj my? 

Počiatok konca Schengenu to, pravdepodobne, je. Ak by nejakí ilegálni imigranti chceli prísť na územie našej vlasti, bolo by, samozrejme, povinnosťou vlády okamžite hraničné kontroly obnoviť a hranicu dobre strážiť.

A ak to rozvedieme ďalej, nemôže nátlak Európskej komisie a Nemecka a ďalších západoeurópskych krajín na krajiny Visehrádu a východoeurópske krajiny viesť k rozpadu EÚ, keď sa názory jednotlivých krajín na imigrantov tak silno rozchádzajú?

K rozpadu EÚ to, samozrejme, viesť môže. To by nebolo ale tak hrozné, ako keby malo dôjsť k rozpadu českého národného štátu, ba k rozpadu českého národa, k jeho rozpusteniu v islamskom mori.

Čo hovoríte novým opatreniam Maďarska? Od tejto chvíle je napríklad trestným činom ilegálne prekročenie hranice aj poškodenie bezpečnostnej bariéry na pomedzí so Srbskom. Ak utečenci prekročia hranice nelegálne, policajti ich zadržia a úrady následne vyhostia. Navyše im hrozí až trojročné väzenie. Za prevádzačstvo môže byť udelený až dvadsaťročný nepodmienečný trest. Mali by sme sa tým inšpirovať alebo to odmietate?

Česko by sa, samozrejme, malo maďarským príkladom inšpirovať. Aj keby väznenie ilegálnych imigrantov a ich prevádzačov malo štátnu pokladnicu akokoľvek zaťažovať, tak je treba tieto výdavky znášať. Útoky islamských teroristov môžu tiež niečo stáť. A nielen na finančnej úrovni. Keď vás taký atentát zmrzačí do konca vašich dní, ktorý nemocenský fond vás skutočne odškodní?

Hovorí sa o delení imigrantov na „utečencov“ a „ekonomických migrantov“. Pokiaľ ale utečenec cestuje z prvej bezpečnej krajiny „za lepším“, za lepším komfortom a sociálnymi dávkami, nestáva sa z neho ekonomický imigrant? Nemal by zostať v prvej krajine, kde mu nehrozí nebezpečenstvo?

Však, že to tak je! Ak Sýrčan vstúpil na územie Turecka, tak je tam už v bezpečí a nemá žiadne právo sa predstavovať v krajinách Európskej únie ako prenasledovaný človek, ktorý by mohol žiadať o azyl. Treba však k tomu povedať ešte jednu vec. Keby všetci tí Sýrčania, Iračania, Afganci a Eritrejci boli iba hospodárskymi migrantmi, hľadajúcimi lepšiu obživu, bolo by to ešte relatívne menšie zlo. Vieme ale, že keď odchody obyvateľov moslimských krajín do Európy začínali, moslimskí duchovní boli proti tomu. Hovorili, že moslim má radšej znášať horšie materiálne podmienky, než odísť medzi neveriacich, kde mu hrozí, že stratí svoju vieru. Teraz ale k týmto výjazdom vyzývajú. Pre nich sú súčasťou postupnej islamizácie Európy. Pre nás sú teda súčasťou procesu postupného zanikania našich hodnôt, našej identity a kultúry, nášho postupného podriaďovania sa moslimskej nadvláde.

Sýrsky chargé d'affaires v Prahe Bašár Akbik povedal, že prostriedky, ktoré poskytujú európske štáty na jedného utečenca, pokryjú potreby minimálne šiestich až siedmich utečencov v ich vlasti – Sýrii. Keby im adresne štáty pomohli, mohli by zostať vo svojej kultúre, vo svojej vlasti a nemuseli by ísť do Európy. Čo si o tom myslíte? Nie je lepšie pomáhať im u nich doma?

Otázka je položená tak, akoby niekomu skutočne išlo o nejakú lásku k blížnemu. V skutočnosti ide iba o egoizmy, ktoré sa niekedy navzájom zhodujú a niekedy nezhodujú. Ak nemecký podnikateľ potrebuje početnú a lacnú pracovnú silu, tak tlačí na svoju vládu, aby ilegálne migrantov prijímala. Nerobí to zo žiadneho altruizmu. A ilegálny migrant zo Sýrie, ktorý hádže kamene na maďarského hraničiara, ktorého tak môže vážne zraniť alebo aj zabiť, lebo sa chce dostať do Nemecka, kde si zarobí viac ako v Turecku, tiež neprejavuje žiadny altruizmus. Inak sú tu ešte pokrytci a ctižiadostlivci, ktorí sa v nás snažia vyvolávať komplexy viny a nakoniec aj hlupáci, ktorí im na to skočia.

Zaznieva myšlienka vytvárania utečeneckých táborov už na severoafrickom území. Je to správne riešenie a ako ho realizovať, keď štáty ako Maroko alebo Tunisko nechcú spolupracovať a Líbya nemá funkčnú vládu?

Mohlo by to byť riešenie. Bolo by na to len treba, aby Európska únia alebo Severoatlantický pakt, svojimi ozbrojenými silami obsadili, napríklad v Líbyi, ktorá žiadnu vládu de facto nemá, určité pobrežné územia, tam zriadili utečenecké tábory, do ktorých by potom systematicky vracali všetky ilegálnych migrantov, snažiacich sa preplávať cez Stredozemné more.

Politológ Oskar Krejčí hovorí, že táto kríza sa už nedá riešiť bez násilia. Analytik Jaroslav Štefec hovorí o hrozbe povstania moslimov v Európe. Je to prehnané? K čomu by situácia mohla dospieť, pokiaľ sa nebude nič diať, či už po stránke sledovania hraníc alebo efektívnych zásahov proti prevádzačom. Aké silno ostré zákroky budú potrebné?

Potrebné budú tie najostrejšie zásahy. Dvadsať rokov väzenia pre prevádzača sa mi zdá primeraný trest, ktorý skutočne môže od tejto zločineckej činnosti odradiť. Ak sa Európa nebude schopná brániť teraz, bude konfrontovaná so stále horším násilím. K povstaniu moslimov napríklad vo Francúzsku, ktoré je najviac islamizovanou západoeurópskou mocnosťou, podľa môjho názoru dôjde asi dosť skoro. Myslím, že za nejakých desať, dvadsať rokov Paríž bude taký druhý Bejrút.

Západoeurópske vlády nenakladajú s problémom utečencov správne, myslí si Petr Robejšek, politológ z nemeckého Hamburgu a zakladateľ Inštitútu 2080. Náboženstvo veľkej časti z nich nie je privátnou záležitosťou každého jedinca, ale náboženstvom, ktoré od každého veriaceho vyžaduje, aby svoje okolie upravoval v mene a v prospech toho náboženstva. „Je tam expanzívny tlak, ktorý chce meniť spoločnosť, do ktorej prišli, nie prispôsobiť sa tej spoločnosti,“ upozorňuje Robejšek napríklad v rozhovore pre Český rozhlas. Hrozí, že vznikne paralelná spoločnosť?

To je zrejmá hrozba. Čítal som napríklad, že predseda moslimskej obce v Kanade protestoval, že moslimovia sú diskriminovaní, lebo im kanadské zákony nedovoľujú vykonávať rozsudky smrti nad odpadlíkmi islamu. Ostatní Kanaďania môžu žiť v zhode so zákonmi svojej viery, len moslimovia nemôžu. Sú teda diskriminovaní, čo je vraj v rozpore so zásadami určenými Kanadskou ústavou.

Myslíte, že v najbližších voľbách v Európe uspejú protiimigračné a euroskeptické strany?

Čo sa týka protiimigračných strán, tak dúfam, že uspejú čo najviac. Čo sa týka tých euroskeptických, tak zatiaľ mi ešte nie je úplne jasné, čo je najväčšie nebezpečenstvo. Európa jednotná? Ktorá už ale nebude skutočne európskou. Alebo Európa rozdrobená na rad štátov, neschopných zladiť svoje záujmy a svoju politiku? Na jednej strane poznáme úslovie, že v jednote je sila. Na druhej strane, keď sa loď potápa, tak je lepšie, keď je rozdelená na nepriedušné oddelenia, takže ju voda nezaplaví hneď celú.

Aká je v súčasnosti pozícia Marine Le Penovej? Má šancu sa stať prezidentkou?

Marine Le Penová by sa iste prezidentkou mohla stať. Ale nezdá sa mi to tak pravdepodobné. Dúfam len, že predstavitelia umiernenej pravice príjmu aspoň určité požiadavky Le Penovej a že jej strana sa bude viac podieľať na francúzskom politickom živote.

Objavujú sa správy o antisemitských útokoch v západnej Európe. Ako to vyzerá vo Francúzsku? Je pravda, že Židia Francúzsko opúšťajú, pretože sú terčom útokov?

Je to pravda. Na židovský Nový rok (tento rok 13. a 14. septembra) som v jednej z hlavných parížskych synagóg počul predsedu židovskej obce tamojšieho obvodu hovoriť o stále častejších odchodoch parížskych Židov do zahraničia. Mnohí, samozrejme, odchádzajú do Izraela. Je ale veľa aj tých, ktorí hľadajú pokojnejší život v Austrálii, Kanade, Spojených štátoch aj inde.

Koľko je pravdy na vzájomných sympatiách nacistov a moslimov?

O vzťahoch moslimov k nacizmu som napísal šestnásť stránok vo svojej knihe Islamská rozpínavosť včera, dnes a zajtra (Nakladateľstvo Epocha, Praha 2011), v kapitole Islam v prvej a druhej svetovej vojne. Je to pomerne málo známa téma. Snáď by sme sa mali pokúsiť zasiahnuť na ministerstva školstva, aby sa o tom žiaci mohli niečo dozvedieť v hodinách dejepisu. Rovnako tak by sme sa mali snažiť, aby do osnov bola daná tiež výučba o moslimských inváziách na Moravu v 16. a 17. storočí a o okupácii značnej časti Slovenska osmanskými Kalifátom v tom období.

O vzťahoch islamu a nacizmu mi bol tiež 20. 11. 2014 uverejnený pod titulom Tá nová turecko-germánska rasa uspeje tam, kde tá čisto germánska neuspela článok na serveri www. eurabia.cz. Môžem z toho článku vychádzať?

Áno.

Spomínam si na jeden článok, ktorého autor hovoril, že súčasný turecký režim je ešte nebezpečnejší ako ten v Iráne. Tam sa už islamská republika mnohým ľuďom začína znechucovať. V Turecku vraj, naopak, islamisti postupujú pomaly, ale isto. Skutočne presviedčajú, namiesto nútenia.

Vieme, že najpočetnejšie moslimské obyvateľstvo Nemecka tvoria Turci. Nemecký a turecký národ sa dobre dopĺňajú. Oba národy sa v histórii dlho prejavovali ako agresívne a dobyvačné. Boli spojenci za prvej svetovej vojny. Osmanský kalifát spáchal vtedy prvú genocídu dvadsiateho storočia, genocídu Arménov – zhodou okolností prvého národa, ktorý ako celok kedysi prijal kresťanstvo. Osmanská ríša bola vtedy úplne závislá od Nemecka. To sa ale nijako nesnažilo genocíde zabrániť.

Vieme tiež, že politik, ktorý nesie najväčšiu zodpovednosť za menovanie Hitlera ríšskym kancelárom, bol jeho predchodca Franz von Papen, predstaviteľ katolíckej strany Zentrum. Ten bol za prvej svetovej vojny na Blízkom východe veliteľom štábu štvrtej osmanskej armády, bojujúcej s nemeckou pomocou proti Britom. Neskôr, počas druhej svetovej vojny, bol veľvyslancom v Tureckej republike. Tá bola vtedy oficiálne neutrálna. Napriek tomu ale poslala svojho poradcu pomáhať Nemcom organizovať spoluprácu s moslimskými národmi ako krymskí Tatári alebo Čečenci na územiach okupovaných Treťou ríšou.

Ale väzby nacistov s islamom boli ešte ďaleko hlbšie.

Pokračujte…

Vieme, že Rudolf Hess, jeden z prvých spolupracovníkov Hitlera, neskôr jeho minister a zástupca vo vedení nacistickej strany, sa narodil a vyrástol v Egypte. Mnoho autorov zvažovalo, do akej miery islam, so svojou dobyvačnosťou a kultom násilia, ovplyvnil Hessov pohľad na svet. Heinrich Himmler, šéf SS a Gestapa, v detstve katolícky miništrant, v dospelosti pravidelne čítal Korán.
Mnoho moslimov – ako budúci egyptský prezident Anvar Sadat alebo tuniský prezident Habíb Burgiba – spolupracovalo s nacistami. Irak sa za vojny postavil na stranu nacistického Nemecka a v Bagdade došlo k veľkému masakru Židov. Po dobytí krajiny Britmi ich spojencami iracký premiér Rašíd Ali al-Gajlani utiekol do Berlína spolu s veľkým jeruzalemským muftím Hadzi Amínom al-Husajním. Ten bol prijatý Hitlerom a potom organizoval moslimské divízie SS v okupovanej Juhoslávii. V roku 1948 sa stal hlavným vodcom arabskej správy pásma Gaza.

Pred niekoľkými rokmi som navštívil mesto Ramallah pri Jeruzaleme, kde sídli autonómna palestínska správa. Hlavná trieda tam nesie meno Amín Husajní. Možno o tom rozhodol jeho slávny príbuzný Jásir Arafat (ktorého skutočné priezvisko bolo tiež Husajní). Prešiel som štyrmi kontinentmi, ale musel som prísť na predmestie Jeruzalema, aby som mohol vidieť ulicu nesúcu meno nacistického vojnového zločinca.

Čo to znamená?

To svedčí o tom, že problematika, o ktorej píšem, sa netýka len minulosti. Sily, ktoré pred sedemdesiatimi rokmi spáchali toľko zla, nezanikli. Len sa predstavujú iným spôsobom. Bývalí nacisti, ktorí verili, že existuje len právo silnejšieho, sa po prehratej vojne snažili stotožniť s víťazmi. Neboli lepší komunisti, než tí vo východnom Nemecku a lepší demokrati, ako tí v západnom Nemecku. Mäsa obyčajných občanov Spolkovej republiky sa po rokoch utrpenia rada nechala viesť k radostiam konzumnej spoločnosti. So všetkým, čo táto forma spoločnosti so sebou nesie. Prvou európskou krajinou, v ktorej sa zrútila pôrodnosť, bola Spolková republika. Môže sa zdať paranoické tvrdiť, že Wotan, starý germánsky boh vojny, ešte nezomrel, že len dlho spí. Ale možno, že ho prebudí práve stretnutie s moslimským Alahom.

Vieme, že Adolf Hitler v rozhovoroch so svojím ministrom Speerom ľutoval porážky moslimov pri Poitiers vo Francúzsku v roku 732. Povedal: „Keby boli bývali túto vojnu vyhrali, bol by dnes svet moslimský. Pretože Arabi by germánskym kmeňom vnútili svoju vieru. Šíria ju mečom a všetky národy obracajú na svoju vieru – to je Germánom šité ako na telo. Pre vlastnú rasovú podriadenosť by sa ale arabskí dobyvatelia nemohli trvalo presadiť proti silnejším domácim obyvateľom vychovaným v drsnom kraji. Takže na čele islamskej svetovej ríše by nestáli nakoniec Arabi, ale islamizovaní Germáni.

Vieme tiež, že na konci svojho života Vodca trpko ľutoval, že nerozvinul radikálnejšiu spoluprácu s moslimským svetom. Bránili mu v tom ohľady na jeho spojencov: na Mussoliniho Taliansko, Pétainovo Francúzsko, Francovo Španielsko. Pred svojou smrťou vraj Hitler hovoril, že títo spojenci mu rovnako veľmi nepomohli a že keby sa úplne spojil s moslimami, bol by vojnu vyhral.

Čo keby z najhorúcejších hlbín pekla ešte Hitlerov duch zvolal: „Deutschland, erwache!“ (Nemecko, prebuď sa!) Čo keby hovoril: „Urobte, čo som nebol schopný urobiť ja. Spojte sa s moslimami, predovšetkým s Turkami. Tí boli našimi dobrými spojencami v rokoch 1914-1918. Dnes majú početné rodiny, sú pracovití a disciplinovaní. Držia sa svojich bojových tradícií, povinností svätej vojny ich proroka Mohameda i tradícií tureckých a tatárskych dobyvateľov, ktorí vytvorili obrovské ríše. Na Cypre nedávno urobili z Grékov rýchlo fašírku a to bol iba skromný začiatok.

Samozrejme, Nemci musia ďalej viesť hospodárstvo Európy. Musia rozhodovať o investíciách, o sociálnej politike, riadiť európsku menu. S tým, že nemecké ženy vydaté za Turkov sa zase naučia rodiť a vychovávať deti. Tá nová, turecko-germánska rasa uspeje tam, kde tá čisto germánska neuspela: ovládne Európu! Snáď je celkom ľahké domyslieť si spojitosti medzi týmto programom a súčasnou krízou s ilegálnymi prisťahovalcami a rolou Nemecka v nej.

Píšete o islamizácii Európy. V čom sa – ak to je možné popísať stručne a všeobecne – prejavuje?

Veľmi stručne a všeobecne je snáď možné povedať, že islamizácia Európy spočíva predovšetkým v stále väčšom počte moslimov žijúcich v Európe (či už ide o migrantov, o ich početných potomkov alebo o konvertitov, predovšetkým teda konvertitky, k islamu). Potom je potrebné spomenúť silu petrodolárov a s ňou spojený stále silnejší vplyv moslimských krajín na politiku a ekonomiku Európy. To všetko sú však len vonkajšie aspekty islamizácie. Najzávažnejšie bude tá vnútorná, duchovná islamizácia.

Príroda neznáša vákuum. Ak posolstvo Biblie sa oslabí natoľko, že už nebude schopné európske spoločnosti riadiť, tak tie budú zrelé na to, aby sa skutočne otvorili islamu. Kresťania, domnievajúc sa, že moslimská nadvláda nebude horšia ako súčasný liberalizmus, sa mýlia. V súčasnosti sa každý ešte celkom ľahko môže vrátiť k svojim koreňom. Ale akonáhle islam raz bude vládnuť, už to možné nebude. Islam trestá smrťou každého odpadlíka. Tí, ktorí sa raz k islamu dajú z akýchkoľvek dôvodov, už žiadnu možnú cestu späť mať nebudú.

Dr. Martin Janeček (narodený 1942 v Prahe) má po matke židovských predkov. Jeho otec bol katolík. Má český, francúzsky i izraelský pas. V roku 1964 emigroval do zahraničia a usadil sa vo Francúzsku, kde získal občianstvo. Na parížskej univerzite vyštudoval dejiny, dejiny umenia a medzinárodné vzťahy. Po dosiahnutí doktorátu pôsobil ako učiteľ na škole výtvarných umení v Orléans a v Paríži. Od roku 1976 až do dôchodku pracoval na francúzskom ministerstve školstva. Od roku 1979 žije striedavo v Prahe a Paríži. Publicisticky sa angažuje v problematike vzťahov s moslimským svetom, ktorý dôkladne poznal počas svojich ciest od Maroka až po Malajziu. Svoje poznatky a názory publikuje vo francúzskej i českej tlači (Priestor, Kresťanská revue, Proglas, Slovo z Jeruzalema). Je autorom knihy Islamská rozpínavosť včera, dnes a zajtra.

autor: Lukáš Petřík

- Reklama -