Bol 2015 rokom, keď si Európa začala zvykať, že s terorizmom sa musí naučiť žiť?
Terorizmus nie je v Európe ničím novým, po 2. svetovej vojne tu operovali viaceré teroristické organizácie ako ultraboľševická Rote Armee Fraktion, ktorá terorizovala Západné Nemecko v sedemdesiatych až deväťdesiatych rokoch, alebo Brigate Rosse v rovnakom období v Taliansku a na konte mali viac než stovku obetí. Spomeňme teroristický útok palestínskej bandy, ktorá si hovorila Čierny September, na izraelských športovcov na olympijských hrách v Mníchove v roku 1972 alebo útok líbyjských teroristov na lietadlo spoločnosti Pan American nad škótskym mestečkom Lockerbie, kde zahynulo 270 pasažierov.
V tieni tzv. islamského terorizmu zostáva pre väčšinu našej verejnosti neznáma nemecká ultrapravicová skupina Nationalsozialistischer Untergrund (NSU), ktorá ešte pred niekoľkými rokmi vraždila Turkov žijúcich v Nemecku a mala na svedomí množstvo bombových útokov v nemeckých mestách, pričom jej niektorí prominentní členovia boli pod ochranou nemeckých bezpečnostných orgánov ako informátori. Ako chceme čeliť islamským teroristom, keď nie sme schopní odstrániť príčiny domáceho teroru? A ktorého sa máme báť viac?
Oslavy Nového roku sú charakteristické ohňostrojmi. Existuje hrozba, že teroristi využijú túto príležitosť na útok? Mali by sme sa radšej niektorým citlivým lokalitám počas osláv vyhnúť?
Myslím, že s vyššou mierou pravdepodobnosti možno očakávať určité obete počas osláv príchodu Nového roku spôsobené skôr domácimi ohňostrojmi ako teroristickými útokmi.
Aký je váš názor na protiteroristický balíček, ktorý významne rozširuje právomoci bezpečnostných zložiek? Budeme vďaka nemu bezpečnejší alebo menej slobodní?
Tento balíček vnímam ako balíček nie protiteroristických, ale predvolebných opatrení predsedu Smeru a premiéra Roberta Fica na maximalizáciu volebného zisku v marcových parlamentných voľbách v duchu sloganu: Pozrite, aký som akčný, starám sa o vašu bezpečnosť, aj keby ste mali prísť o zvyšky súkromia. Keby som bol cynický, povedal by som, že 13. november v Paríži mu prišiel pred blížiacimi sa voľbami veľmi vhod. Lebo keby mu šlo skutočne a poctivo o našu bezpečnosť, dávno by už Smer schválil v parlamente zákony, ktoré by odpolitizovali bezpečnostné štruktúry štátu, skončili by stranícke nominácie na všetky dôležité funkcie, políciou počínajúc a spravodajskými službami končiac, oddelil by inšpekciu od ministerstva vnútra a urobil by z nej samostatnú kontrolnú inštitúciu pre viaceré bezpečnostné útvary, zaviedol by systém skutočnej nezávislej a efektívnej kontroly týchto zložiek a stabilizoval by personálne kádrový systém v oblasti bezpečnosti.
Ste kritikom slovenských bezpečnostných zložiek. Nemôžeme očakávať, že pre rastúce hrozby okolo nás budú bezpečnostné zložky v blízkej budúcnosti lepšie financované a teda aj kvalitnejšie?
Je úplne jedno, či zvýšime počet policajtov o 2500 mužov, ako to Smer avizoval, alebo hoci o 5000, kvalita výkonu sa nezlepší ani o chlp, pokiaľ sa nezruší stranícko-nomenklatúrny systém dosadzovania riadiacich kádrov, ako som ho už popísal. Považujem naviac navyšovanie počtu policajtov v čase, keď akútne trpia finančnými problémami profesie v zdravotníctve a školstve za prejav arogancie, lebo finančné prostriedky, ktoré takéto zvýšenie počtu policajtov ročne spotrebuje, budú chýbať v spomenutých oblastiach. Je typické pre totalitné a autoritatívne politické figúry, že na úkor intelektuálnych profesií zvyšujú rozpočty a počty v represívnych silách. Týmto smerom zrejme vykročil predseda Smeru celkom logicky a intuitívne ako k prostrediu, v ktorom sa kedysi formoval jeho mentálny profil mladokomunistu.
Kvalita či miera bezpečnosti sa nemeria počtom príslušníkov represívnych zborov, ale sa odvíja od kvality politického prostredia, ktoré je schopné – alebo neschopné – rozoznať skutočné problémy a príčiny nedostatkov v systéme a z nich vychádzať pri hľadaní riešení. Pre populistického politika sú typické opatrenia ad hoc, motivované konjunkturálne podmienenými javmi, v tomto prípade kombináciou strachu z terorizmu, naviac účelovo živeného vo verejnosti bombastickými vyhláseniami s blížiacimi sa parlamentnými voľbami.
Zaznamenal som pred časom vyhlásenie predsedu vlády, že v rámci legislatívnych zmien mal v úmysle presadiť (čiže schváliť) zrušenie zásady habeas corpus, takže o väzbe v trestných konaniach vo veci terorizmu by nerozhodoval sudca, ale fakticky prokurátor, ktorý väzbu navrhuje. To je však model Vyšinského totalitnej justície, kde žalobca je zároveň sudcom, kde obvinený nemá nárok na zákonného sudcu, kde neexistuje rozdelenie súdnej a exekutívnej moci. Pre zásadu habeas corpus USA neväznia ľudí podozrivých z terorizmu bez rozhodnutia sudcu na svojom území, ale na území Kuby – na vojenskej základni Guantánamo, prípadne ich umiestnili do Poľska alebo Rumunska, nie však na územie USA, kde by sa tým vláda dostala do kolízie s ústavou. Formálne habeas corpus tak zrejme neporušili, fakticky však áno, čo je minimálne amorálne a hanebné. Zrejme slovenského premiéra – právnika na tieto skutočnosti niekto gramotný upozornil, takže v návrhoch na novely zákonov sa už jeho obludný nápad neobjavil.
Minulý rok zaznelo z úst slovenských politikov, a najmä od premiéra, viacero kontroverzných výrokov o moslimoch. Nemôže sa Slovensko stať cieľom teroristov aj z tohto dôvodu?
Tie vyhlásenia neadresoval moslimom, ale voličom na Slovensku. Zároveň odhalili mentálnu úroveň predsedu vlády a jeho právnické ukotvenie v totalitnom systéme, kde princíp kolektívnej viny je povýšený nad individuálnu vinu a zodpovednosť. Ak sa Slovensko raz nebodaj stane cieľom teroristov, nebude to práve z tohto dôvodu, ale skôr preto, že budú splnené jedinečné priaznivé podmienky na útok a rigídne vyhlásenia premiéra môžu časovo a vecne do daného rámca len zapadnúť ako vhodný iniciátor.
Spomínam si na prípad spred viac než desiatich rokov, keď tu a v okolitých štátoch pôsobila istá skupina z moslimského prostredia, ktorá zhromažďovala zbrane a rôznu dokumentáciu o energetických zariadeniach, dopravných uzloch, komunikáciách a podobne, skrátka všetko, čo je potrebné pre logistiku pred potenciálnym útokom na vhodné objekty strategického významu. Nemusí k nemu dôjsť ihneď, ale až budú splnené aj ďalšie podmienky potrebné na realizáciu. To však nevylučuje, že sa ktosi rozhodne pre individuálnu akciu osamelého vlka. V súčasnej vypätej atmosfére, plnej emócií, podlieha všeobecnej hystérii nielen slovenský premiér, ale aj rôzne psychicky labilné osoby, schopné spôsobiť veľké tragédie.
O imigračnej kríze sa už povedalo veľa. Vieme, že neustáva, vieme tiež, že európska verejná mienka je čoraz viac naklonená proti politike prijímania masového množstva imigrantov. V prieskumoch stále väčšie body získavajú protiimigrantské strany, ako sú Národný front, FPO, Wildersova Strana slobody či Švédski demokrati. Zobudia sa európski politici predtým, ako títo ľudia vyhrajú voľby?
To je skôr otázka na veštcov, ale my už teraz aj bez nich vidíme, že pribúdajú varovné hlasy z prostredí, ktoré majú konkrétne skúsenosti s dôsledkami migračnej vlny a stávajú sa dôležitým faktorom nielen vo vplyve na verejnú mienku, ale v konečnom dôsledku ovplyvňujú uvažovanie a konanie politikov, a nielen tých z radov extrémnej pravice. Takéto hlasy stále častejšie počuť od bezpečnostných štátnych útvarov.
V Nemecku napríklad vidno postupnú zmenu v postojoch verejnosti od dominantnej ústretovosti voči migrantom k nárastu rezervovanosti až odmietaniu, aj v dôsledku informácií, ktoré poskytujú aktívni policajti. Príkladom môže byť komisárka kriminálnej polície Tania Kambouri, ktorá napísala o svojich skúsenostiach s imigrantmi knihu, čím prelomila tabu, ktoré oficiálne policajné miesta zaviedli z obáv pred pogromami na utečencov, a stala sa zrazu častým hosťom mnohých televíznych diskusných relácií. Skúsenosti komisárky podporujú i vyjadrenia šéfa Zväzu nemeckých kriminalistov André Schulza, ktorý rovnako hovorí o pomerne rozsiahlej kriminalite medzi utečencami ako o potenciálnom riziku. Tieto vyjadrenia majú popri nezávislých informáciách médií nepochybne tiež vplyv na zmenu nálad v spoločnosti a politici budú musieť hľadať optimálne riešenia, ak nechcú, aby im tému migrácie definitívne vzali z politickej agendy pravicoví extrémisti, lebo potom naozaj Európe neostane iná cesta než hnedá, u nás čierna.
Z úst európskych politikov počujeme, že ak chceme utečeneckú krízu riešiť, musíme Únii odovzdať viac právomocí. Je toto naozaj cesta ako z toho von?
Po tom, ako niektoré štáty Únie predviedli neschopnosť problém nielen riešiť, ale v prvom rade pochopiť ho aj s jeho rizikami, je pravdepodobnosť federalizácie Únie prakticky nulová. Návrhy, aby napríklad vznikli zásahové jednotky, ktoré budú mať právomoc operovať na území každého členského štátu aj bez jeho súhlasu, svedčia len o tom, že niekto už úplne stratil zmysel pre realitu, že žije kdesi v slonovinovej veži, kde sa naivne domnieva, že takýto model môže byť priechodný.
Jedným z trendov v minulom roku bolo aj to, že Slováci sa začali viac ozbrojovať. Čo si o tomto myslíte?
Tento trend je viditeľný aj v iných krajinách, signalizuje asi toľko, že ľudia majú strach, a zároveň nedôverujú štátnym bezpečnostným silám, že sú schopné ich ochrániť napriek premiérovým protiteroristickým balíčkom, takže ľud v podhradí nemieni čakať na ochranu z hradu a pripravuje sa na horšie časy svojpomocne.
Nezabúdajme však aj na tradičnú hrozbu organizovaného zločinu na Slovensku. Aký je v tomto trend? Dostávame sa za posledné roky zo spárov organizovanej kriminality alebo sa prepadáme hlbšie do bahna?
Onen organizovaný zločin, ako si ho pamätáme z 90. rokov, je dnes v troskách, aktéri sú buď mŕtvi, alebo s vysokými trestami sedia za mrežami. Dnes dominujú organizované zločinecké skupiny vybavené kalkulačkami, takzvaní depeháčkari a vyššie postavené biele goliere. Aj keď ich je nemálo, fyzický a psychický teror voči obyvateľom, aký praktizovali skupiny Sýkoriek, Černákovcov a podobne, od nich nehrozí. Ak sa však zhorší v krajine politická klíma, prituhne režim, ktorý bude za primárneho nepriateľa považovať vlastných občanov, ako to bolo v rokoch deväťdesiatych, primitívny a násilný organizovaný zločin sa vráti.
Aké sú vaše celkové pocity týkajúce sa bezpečnostného vývoja v našom regióne? Čakajú nás bezpečnejšie roky alebo by sme sa mali nadchádzajúceho obávať?
Bezpečnosť v regióne sa zhoršila, o tom niet pochýb. V prvom rade je stále ohrozená budúcnosť jednotného európskeho otvoreného priestoru s voľným pohybom osôb, tovarov i služieb (Schengen), a ak by tento otvorený priestor zanikol, stratí opodstatnenie spoločná európska mena, vytratí sa vzájomná dôvera medzi štátmi, napokon aj národmi, a vytvoria sa silnejšie predpoklady na vzájomné konflikty, od osočovaní cez politické schválnosti až po ozbrojené incidenty či lokálne vojny.
Ak to znie niekomu pritiahnuté za vlasy, nech sa pozrie na nedávnu európsku minulosť, netreba ísť až do tridsiatych a štyridsiatych rokov, stačí pripomenúť balkánske vojny z deväťdesiatych rokov. Ich korene nie sú odstránené, sú len nad zemou odseknuté, no pod povrchom sú vitálne. A vyrašia rýchlo, len čo začne európska súdržnosť oslabovať do tej miery, že prestanú fungovať niektoré jej kľúčové mechanizmy. Oslabovanie dôvery a súdržnosti sa už vlastne začalo – tým, že politici silných európskych štátov sa diktátom a zastrašovaním (zastavíme vám prístup k eurofondom) snažia svoje názory a nápady vnútiť slabším, a vydávať ich potom za spoločné a konsenzuálne, alebo tým, že vonkajšie hranice schengenského priestoru sa stali na niektorých miestach úplne priepustné, ale nadávky padali na hlavy lídrov tých štátov, ktoré túto hranicu vehementne bránili a strážili, a v neposlednom rade i tým, že spoločný problém priepustnosti schengenskej hranice chcú alebo aj musia niektorí riešiť zavedením kontrol na hraničných prechodoch, zatiaľ našťastie len dočasných.
Ale čo, ak sa spoločné a vzájomne akceptovateľné riešenie nenájde? Oslabenie únijnej súdržnosti sa prejavilo aj v nedodržiavaní Dublinských dohôd, ktoré určujú pravidlá prijímana imigrantov – Nemecko je v tomto smere hlavným vinníkom – a rovnako sa oslabila vzájomná dôvera, keď sa niektorí západoeurópski politici vyhrážali krajinám odmietajúcich diktát povinných prerozdeľovacích kvót pre utečencov. Ak bude tento trend pokračovať – a zatiaľ pokračuje aj spomínaným návrhom na možnosť ozbrojených zásahov na území členského štátu bez jeho súhlasu – vzájomná dôvera bude naďalej slabnúť, spoločné a vzájomne podporované riešenia prestanú prevažovať nad roztržkami, potom naozaj môžu prevziať opraty v Únii politické sily, ktoré nemajú ani súdržnosť, subsidiaritu, spoločný schengenský priestor, ani demokratické programy vo svojich agendách. Zatiaľ tam, našťastie, nie sme. Ak sme dostatočne poučení z udalostí minulého roka, nasledujúci rok 2016 určite ukáže, či sme aj poučiteľní.
