Vráťme sa ešte k referendu v Turecku, ktoré potvrdilo zvýšenie právomocí prezidenta Erdogana. Čo to pre Turecko znamená?
Samotné posilnenie roly prezidenta v Turecku by nemuselo predstavovať žiadny negatívny ani antidemokratický krok. Francúzsku, kde majú jeden z najsilnejších prezidentských systémov, predsa takisto nemožno uprieť, že je to výsostne demokratický štát. V Turecku sa však referendom skončila jedna historická etapa, obdobie Mustafu Kemala Atatürka, obdobie, keď sa Turecko približovalo k Európe. Teraz je otázka, či sa od nej nezačína opäť vzďaľovať. A ja sa obávam, že áno, že tento proces sa už začal. Turecko pod vládou Erdogana, či už v role premiéra, alebo teraz prezidenta, dávno prestalo mať skutočnú ambíciu vstúpiť ako právoplatný člen do Európskej únie. Namiesto toho už dlhodobo buduje svoje pozície na Strednom východe a v Strednej Ázii a snaží sa v tomto regióne vystupovať ako regionálna mocnosť.
Na prvý pohľad je to úspech pre prezidenta Erdogana. Ale nie je preňho problém, že referendum sa skončilo pomerne tesne?
Je to pravda. Päťdesiatjeden percent za reformu ústavy nie je v porovnaní s predchádzajúcimi tureckými voľbami pre Erdogana žiadne veľké víťazstvo. Zároveň to znamená, že skoro 10 % voličov Erdoganovej strany AKP bolo proti zmenám ústavy a že AKP nie je zase taká lojálna, ako predpokladal (môže to byť zárodok budúceho veľkého problému). Okrem toho netreba zabúdať, v akých podmienkach mohla viesť kampaň opozícia, keď boli jej predstavitelia, s odvolaním sa na trvajúci výnimočný stav, šikanovaní a zatváraní do väzenia, alebo milión tristotisíc neoznačených hlasovacích lístkov. Pričom Erdogan vyhral iba o jeden milión stotisíc hlasov! Skrátka žiadny extra výsledok. K tesnému víťazstvu Erdogana paradoxne prispel aj principiálny zákaz západoeurópskych vlád agitovať medzi „ich Turkami“. Uvádza sa, že až 10 % voličov najmä na tureckom vidieku to považovalo za intervenciu Západu, a preto podporilo zmeny ústavy. Som si však istý, že tesné víťazstvo na procese zmien v Turecku nič nezmení. Európska etapa Turecka sa končí a k moci sa definitívne dostávajú tradičné islamské elementy predstavované doteraz tureckým vidiekom.
Zmení sa tým pozícia Turecka vzhľadom na NATO?
To je otázka, ale som presvedčený, že áno. Turecko sa stalo členom NATO preto, aby bolo protiváhou ambícií vtedajšieho Sovietskeho zväzu na Strednom východe. Disponuje druhou najväčšou armádou Aliancie (a najväčšou v Európe). Sovietsky zväz však zmizol v prepadlisku dejín a Turecko snažiace sa držať krok so západnými demokraciami takisto. Dnešným tureckým strategickým záujmom už nie je zadržiavať neskromný geostrategický apetít ZSSR, ale budovať si v regióne pozíciu veľmoci bez ohľadu na záujmy západných spojencov. O tom svedčia aktivity Turecka v okolitých krajinách, či už v Iraku, alebo v Sýrii, v ktorých bojuje namiesto s Islamským štátom najmä proti kurdským silám. To je však kameňom úrazu, pretože Kurdi sú fakticky jediným relevantným spojencom Spojených štátov v boji s ISIS.
Ako zareaguje alebo by mala zareagovať Európa?
Ide o vnútorný vývoj v Turecku a Európa by podľa môjho názoru nemala vôbec reagovať. Tie časy, keď sa európske mocnosti hrali na Pána Boha, maľovali farebné línie na mapách Stredného východu a delili si Osmanskú ríšu (Sykesova-Picotova dohoda, 1916), sú už dávno preč. To, čo by si naopak západoeurópske krajiny mali všimnúť, je, akým spôsobom volili v referende ich Turci. Veľká väčšina totiž v referende podporila nacionalistické a veľmocenské snahy prezidenta Erdogana. To svedčí podľa môjho názoru o tom, že ich lojalita voči hostiteľským krajinám je mizivá a že sa stále cítia viac Turkami ako Nemcami, Holanďanmi alebo Rakúšanmi. To je tá úspešná integrácia imigrantov, ktorú nám stále predhadzujú?
Aký bude teraz osud migračnej dohody?
Nemám o ňu veľký strach. Prezident Erdogan sa síce vyhráža jej vypovedaním, ale to je asi tak všetko, čo môže urobiť. Faktom je, že dostáva od Európskej únie nemalé prostriedky na udržiavanie utečeneckých táborov na tureckom území. A druhým ešte vážnejším faktom je, že balkánska trasa do Európy je prakticky uzavretá. Tranzitné štáty na nej už nastavali toľko plotov a zábran, že sa stala fakticky nepriechodnou. Imigranti to dobre vedia, a preto pravdepodobne zostanú tam, kde sú, v Turecku, alebo sa aspoň budú snažiť vydať inou cestou.
V tureckom referende proti sebe názorovo stáli, ako je to obvyklé aj inde, veľké mestá a vidiek. Nakoniec referendum rozhodli Turci žijúci roky v tých najvyspelejších západných demokraciách, ktorí hlasovali proti demokracii. O čom to podľa vás svedčí?
Atatürkovo Turecko bolo snahou europeizovať a povzniesť zaostalú ázijskú islamskú krajinu. Určite sa to za tých skoro sto rokov v mnohých oblastiach podarilo. Turecko je dnes silnou ekonomikou s dopravnou infraštruktúrou, ktorú by mu možno mohli niektoré európske krajiny závidieť. V Istanbule a iných veľkých tureckých mestách môžete žiť rovnako dobre ako v Európe, v určitých ohľadoch aj lepšie. Vidiecke oblasti Turecka si však zachovali z veľkej časti svoj pôvodný charakter. Zaostalosť, islam, ázijský spôsob myslenia. Potrebu vzhliadať k veľkému sultánovi. Tento vidiek v referende vyhral a nepochybujem, že sa po zmene ústavy dočká mimoriadnej autority vodcu (sultána).
O európskych Turkoch som sa už zmienil. Výsledok ich hlasovania vnímam ako signál ich lojality voči Turecku a súčasne ich nedostatočnej integrácie v hostiteľských krajinách. Poskytovanie dvojakého občianstva im umožňuje využívať všetky výhody občana Európskej únie a súčasne sa stotožniť s dnešnou protieurópskou politikou Erdogana. Považujem to za nebezpečné pre nás pre všetkých.
Ovplyvní to nejako vojnu v Sýrii? Akú rolu v nej vlastne hrá Turecko?
Turecko až doteraz zohralo v sýrskej vojne veľmi neblahú rolu. V niektorých jej fázach skryto alebo aj úplne verejne podporovalo expanziu ISIS na sýrske územie. V súčasnosti, keď sa ukazuje, že ISIS zo svojich pozícií ustupuje a prehráva, už podpora nie je taká zrejmá a Turecko sa formálne pridalo k protiislamistickej koalícii. Aj tu má však na zreteli predovšetkým svoje vlastné záujmy a namiesto s ISIS bojuje viac proti Asadovým silám a predovšetkým proti Kurdom. Tí predstavujú pre Turecko hlavného nepriateľa, lebo sa už desiatky rokov snažia o vytvorenie vlastného štátu, sčasti práve na úkor Turecka. A pretože sa zdá, že na území Iraku a v Sýrii sa im to podarí, Turecko je o to nepríčetnejšie.
Referendum nepochybne posilní islamský prvok v tureckej politike. Historicky bol turecký sultán zároveň hlavou všetkých moslimov a Turecko sa dnes opäť pasuje do roly ochrancu všetkých sunnitských moslimov proti neveriacim a rôznym heretikom, ako sú šiíti alebo napríklad sýrski alaviti.
