Nedávny summit EÚ, kde sa mali riešiť zásadné otázky ohľadom zastavenia nelegálnej utečeneckej vlny, nepriniesol navzdory očakávaniam verejnosti a zástupu politikov nič konkrétne. Európa sa má len ďalej opierať o plané sľuby z Turecka a Grécka. Podľa názorov niektorých médií nás tak môže za pár mesiacov čakať ešte väčší príval utečencov ako vlani. Myslíte si, že by za podobných okolností mohlo zasiahnuť na schengenskej hranici NATO, keď to agentúra Frontex nebude zvládať? Je tento scenár reálny?
Je nutné uviesť, že po niekoľkých vlnách rozšírenia sú viaceré európske štáty zároveň členmi NATO. Keby teda „zasahovalo NATO“, znamenalo by to, že vlastne zasahujú členské štáty EÚ. Je tiež nutné povedať, že sa dá len veľmi ťažko použiť armádu proti davu ľudí, čo výrazne obmedzuje možnosti na nasadenie kapacít NATO. Aj s ohľadom na to, čo som uviedol, však môže Severoatlantická aliancia poskytnúť k dispozícii svoje štáby, ktoré naplánujú a zaistia vedenie operácií, do ktorých jednotlivé štáty vyšlú svoje vojská. Aj tak je však nutné, aby hlavnú úlohu zohrali štruktúry k tomuto určené, teda pohraničné, pobrežné a policajné sily jednotlivých štátov. Grécko samotné, veľmi pravdepodobne, nie je v súčasnej situácii schopné túto úlohu plniť. V tomto okamihu je viac ako zrejmé, že vedenie Európskej únie od začiatku neplnilo svoju úlohu.
Aj v súčasnosti je väčším záujmom Európskej komisie a Európskeho parlamentu riešiť mnoho nepodstatných problémov namiesto toho, aby sa so všetkou vehemenciou venovali narastajúcej kríze, ktorej rozsah si Európa v modernej dobe nepamätá. Synergia rozvíjajúcej sa humanitárnej krízy, radikalizácie nespojených imigrantov a radikalizácie európskych pravicových aj ľavicových extrémistov bude zvýraznená prenikaním islamistov do Európy, ktorých následné aktivity prinesú veľa utrpenia, a to vrátane teroristických útokov na najcitlivejšie miesta európskych spoločností. Zasahovať armádou na schengenských hraniciach EÚ v týchto podmienkach, keď sa sem valia tisíce migrantov, bude veľmi ťažké. Fatálne chyby urobené už na začiatku krízy sa budú len veľmi ťažko naprávať. Dnes je takmer jedno, či je na vine vlastné vedenie EÚ alebo štáty, ako sú Nemecko, Švédsko, Rakúsko Taliansko, Francúzsko a ďalšie krajiny, ktoré na počiatku vítali utečencov na svojich hraniciach.
A nemala by sa teda česká vláda po spomínanom summite EÚ, ktorý vlastne nič nevyriešil, začať zaoberať projektami na ochranu českých hraníc? Rakúska vláda už obmedzuje prijímanie utečencov, bavorská krajinská polícia sa vraj už pomaly pripravuje na uzatvorenie priechodov s Rakúskom, aj keď kancelárka Merkelová je zatiaľ proti. A Nemecko vôbec už nemá pre ďalších emigrantov potrebné kapacity. Nie je už na čase začať pripravovať rôzne technické opatrenia na zabezpečenie českých hraníc? Nemali by sa na to vyčleniť aj špeciálne jednotky armády a polície, ktoré by sa mali na prípadné zásahy už intenzívne cvičiť?
Česká republika už v minulosti urobila niektoré rozhodnutia na posilnenie ochrany hraníc. Aj keď sa pripravili rôzne opatrenia, aj v spolupráci s armádou, pravdepodobne by pripravované sily zabezpečili len obmedzenú časť úloh súvisiacich s ochranou hraníc. Keby došlo k zmene trasy migrantov cez Českú republiku, bolo by skôr či neskôr nutné chrániť aj takzvanú „zelenú hranicu“ a na to ani naša armáda nemá dostatok síl a prostriedkov. Preto je už dnes nutné pripravovať variantné plány na ochranu hraníc, ale nielen to, významné je už dnes nájsť politickú zhodu so susednými štátmi, ako spolupracovať v prípade, že sa migranti živelne poženú cez Európu. K tomu môže dôjsť, keď jednotlivé krajiny, ktoré ležia na trase migrantov, situáciu nezvládnu, predovšetkým z dôvodov humanitárnej krízy a následných nepokojov, a svoje hranice otvoria.
Pretože bude nutné chrániť nielen hranice, ale aj plošne vlastné územie s dôrazom na významné komunikačné uzly. Zároveň bude treba, v rámci potrebnej solidarity, vysielať svoje kapacity (je jedno, či policajtov alebo vojakov) na pomoc aj iným štátom EÚ. Mali by sme byť pripravení oveľa významnejšie pomôcť Grécku, ktoré samo o sebe túto krízu nemôže zvládnuť. V neposlednom rade by sa mali už dnes pripravovať jednotlivé zložky bezpečnostného systému. Na rozšírenie kapacít by mala mať armáda pripravený oveľa väčší kontingent aktívnych záloh, ako sa dnes uvažuje, ale aj polícia by sa mala venovať téme rozšírenia svojich vlastných radov. Nie je nezvyčajné, že policajné zbory iných štátov (aj v západnej Európe) majú svoje pomocné zbory, ktoré v presne definovaných prípadoch posilňujú kapacity polície.
Ak predpokladáme, že na jar sa bude zvyšovať počet imigrantov, ktorý vyústi do omnoho väčšieho rozsahu ako v minulom roku, je skutočne na čase, aby sa aj v ČR pripravovali konkrétne opatrenia na reakciu na migračnú vlnu, a to v oveľa väčšom rozsahu, ako je to dnes.
Stále sa diskutuje o zapojení NATO do boja proti Islamskému štátu, aby sa urýchlila jeho porážka a aby sa teroristi „nepreliali“ na iné územia, ako sa to napríklad deje teraz v Líbyi. Podľa najnovších informácií z niektorých médií sa vraj už začína reálne uvažovať o významnejšom zapojení Severoatlantickej aliancie do boja proti IS. Prečo k tomu dochádza až v týchto dňoch, keď spolok niektorých arabských štátov vedený Ruskom je v boji proti islamským teroristom dosť úspešný? Nemalo sa NATO angažovať už oveľa skôr?
Názory na to, že pozemná operácia bude naozaj nutná, považujem za stopercentne pravdivé. Len je otázka, kto túto pozemnú operáciu vykoná. Ide o masívne nasadenie vojsk. Naša chyba je, že existuje až príliš veľa záujmov, ktoré idú takmer proti sebe. Jedným z problémov je režim Bašára Asada. Aj keď sa postupne názory menia, od počiatku mnoho európskych politikov nekompromisne trvalo na tom, že Asad musí bezpodmienečne odstúpiť, jeho režim je nutné poraziť a až potom príde okamih na jednotnú operáciu proti Islamskému štátu. To však úsilie v boji proti IS významne trieštilo. Ja si myslím, že treba donútiť (aj napriek tomu, že je nám to nepríjemné) bojujúce strany do ukončenia bojov medzi umiernenou opozíciou a vládnymi vojskami. Budúcnosť Sýrie by sa nemala za tejto situácie riešiť vojnou. Celé úsilie sa musí venovať boju proti Islamskému štátu a ten v prvom rade poraziť. Je však otázka, kto je v skutočnosti takzvaná umiernená opozícia a či sa nestane to isté, čo v Líbyi. Inými slovami, otázka existencie Bašára Asada je až druhotná.
Ďalšou a súčasne veľmi významnou otázkou je pozícia Turecka. V tomto zmysle zohrala negatívnu úlohu Severoatlantická aliancia. Všetci členovia bez rozdielu, a to aj ČR, nechali bez povšimnutia evidentnú podporu Turecka Islamskému štátu, a to už od samého začiatku. Keby to tak nebolo, veľmi pravdepodobne by Islamský štát nedosiahol takú silu, akú získal. Až hraničný incident s ruským bombardérom viedol k väčšej pozornosti ohľadom tohoto faktu. Bohužiaľ, až v momente, keď naň upozornil ruský prezident Putin, pričom rovnaké informácie mali určite aj štáty NATO vrátane USA, Veľkej Británie či Francúzska.
Flotila Severoatlantickej aliancie začala konečne hliadkovať na mori medzi Gréckom a Tureckom. Vracať utečencov a razantne zasahovať proti pirátom však nesmie, nepáči sa to predovšetkým Turecku. Má len monitorovať pohyb prevádzačov a dodávať informácie. Čo si o tom myslíte? Nie je účasť Aliancie na takejto akcii trošku podivná?
Tento postup len potvrdzuje to, čo som uviedol v predošlej otázke. Severoatlantická aliancia je zoskupením suverénnych štátov a misiám uskutočňovaným NATO je daný len taký mandát, s ktorým súhlasia všetci členovia NATO. Je to teda kompromis možného. Aj tak tento monitoring obmedzuje aktivity nezákonného prevádzania migrantov v tejto časti Európy. Pravda je, že nielen Európska únia, ale aj Severoatlantická aliancia nenašli doteraz jednotnú reč s Tureckom vo veci migračnej krízy. Keď máme výhrady voči Turecku a jeho vzťahu k Islamskému štátu či ku kurdskej menšine, v tom prípade chápem, že Turecko nemôže ako jediné niesť záťaž migrácie z oblastí, kde prebieha vojna.
V tomto prípade by sme mali pristúpiť k spoločnému riešeniu s Tureckom a malo by byť konštruktívne. Na druhej strane by Turecko malo byť nekompromisné voči ekonomickým migrantom a zabezpečiť ochranu vlastných hraníc. Za túto časť migrácie Turecko plne zodpovedá, malo by byť zaviazané týchto migrantov prevziať späť a ďalej ich posielať do ich materských štátov. Aj keď to tak dnes nie je, žiadny z migrantov by sa nemal pohybovať po Európe (ale ani po Turecku) bez vlastných dokladov, a to či už svojich originálnych, alebo vydaných náhradných dokladov, ktoré by mali vydávať orgány OSN v záchytných utečeneckých táboroch, spravidla na hraniciach bojujúcich štátov. Za týmto účelom by sa Európa a Turecko mohli bez problémov spojiť a už na počiatku toku migrantov kontrolovať, kto je kto a kam sa vlastne presúva.
Ďalší problém predstavuje migrácia ekonomických utečencov z niektorých štátov bývalej Juhoslávie. Hneď ako by však začala platiť striktná požiadavka na preukazovanie sa platnými dokladmi (je mi jasné, že budú tendencie tieto falšovať), tak už na hraniciach schengenského priestoru by sa významná časť neoprávnených migrantov vracala späť. Evidencia osôb na území štátov vo vnútri Európy prichádza až príliš neskoro a nedovoľuje prijímať efektívne riešenie. Že je anonymita utečencov významnou súčasťou migrácie, je zrejmé z tisícov zahodených osobných dokladov v miestach pred vstupom na kontrolované územia.
Spojené štáty sa predsa len v ostatnom čase začali viac angažovať v Sýrii aj po stránke pozemných operácií. Navyše vojaci zo známej 101. výsadkovej divízie armády USA majú v pláne vycvičiť iracké jednotky a milície Pešmergov, aby boli schopné vyhnať džihádistov Islamského štátu z území, ktoré zabrali. Na Blízkom východe už niekoľko mesiacov nasadzujú sily Rusi. Ako sa dá vôbec hodnotiť postup oboch veľmocí a dá sa povedať, ktorá je úspešnejšia?
Je ťažké hodnotiť, kto je v tomto konflikte úspešnejší. Priame zapojenie sa do rozsiahlych pozemných operácií by som považoval za chybu. Ale cielené obmedzené operácie asi budú nevyhnutné. Hlavnú vojnu musia vybojovať národy, ktorým patrí územie momentálne obsadené radikálnymi islamistami. Zároveň však platí, že si musia usporiadať svoje vlastné vnútorné vzťahy, ako im to vyhovuje, aj keď sa nám to niekedy nepáči. Ale implementovať našu filozofiu do prostredia, ktoré ju ani akceptovať nechce, vždy skončí fiaskom. Aj tak však musíme chrániť našu vlastnú kultúru a nemôžeme sa podriaďovať prisťahovalcom len kvôli prehnanej korektnosti, ktorá deformuje prostredie vo vnútri Európy a vyúsťuje do posilňovania radikálnych politických strán.
Dnes sa v tomto duchu začínajú vyjadrovať aj politickí predstavitelia štátov, ktorí ešte pred minuloročnou silvestrovskou nocou tvrdili niečo úplne iné. Malo by platiť, že migranti sa prispôsobia našim európskym zvyklostiam a nie naopak. Je mimo reality, keď aj pomerne vysokí politickí predstavitelia či špičky neštátnych humanitárnych organizácií odporúčajú, aby ženy európskych cieľových štátov neprovokovali utečencov islamského vyznania a viac sa zahaľovali. Korunu všetkému dali potom Taliani, keď pri oficiálnej návšteve iránskeho prezidenta Hassana Rouhaniho tento rok v januári nechali zahaliť časti sôch, prípadne celé „nahé“ sochy vrátane známej sochy Venuše.
Český minister obrany Martin Stropnický pred niekoľkými dňami vyhlásil, že česká armáda posilní stovkou vojakov sily NATO rozmiestnené vo východoeurópskych a pobaltských krajinách. Domnievate sa, že je to nutné? Skutočne si dnes Rusko brúsi zuby na niektorého z českých východných spojencov v Aliancii? A keď áno, nebolo by teda nutné začať budovať českú armádu trochu iného typu, ako máme dnes? Teda vytvoriť aj iné kvalitné jednotky, nielen protichemickú, zdravotnú a rýchleho nasadenia, ktoré iba dopĺňajú sily NATO?
Osobne som presvedčený, že Rusko nemá v úmysle vojensky napadnúť niektorý zo štátov NATO ani žiadneho nášho spojenca na východe Aliancie. My (NATO a EÚ) svoje politické želania pretransformujeme do reality, aj keď tá realita je odlišná. Je to zrejmé už od polovice 90. rokov. Preto sa často spletieme alebo sme „prekvapení“ neočakávaným vývojom. Úspešná stratégia vždy hodnotí realitu objektívne a nepodceňuje protivníka len preto, že si to prajeme. Rovnako ako by nemal byť protivník preceňovaný. V tomto zmysle si myslím, že Rusi majú oveľa racionálnejší prístup k realizácii svojich zámerov ako my. Jednoduché kalkulácie potenciálu Aliancie a Ruska im ukazujú, že by priama konfrontácia bola pre Rusko zničujúca. Iný problém je, že sa môže Rusko pokúsiť o radikalizáciu ruských menšín či sympatizantov v štátoch, v ktorých na to budú podmienky. To sú celkom určite aj pobaltské štáty.
Naša prítomnosť na ich území by mala nielen symbolický význam, ale aj praktický, a to práve z toho dôvodu, že aj náš kontingent môže posilniť vnútornú bezpečnosť za predpokladu pozitívneho rozhodnutia miestnych autorít.
S tým však súvisí aj druhá časť odpovede. Áno – minulý vývoj nielen našej armády bol deformovaný predstavou, že už nebude treba používať armádu v konfliktoch vyžadujúcich komplexné nasadenie všetkých druhov vojsk a služieb. To si bude vyžadovať potrebu vrátiť sa späť k niektorým zásadám výstavby armády, ktoré poznáme z minulosti. Najvýznamnejšou zásadou je budovať vyváženú armádu, nad ktorou môžu byť potom rozvinuté niektoré ďalšie špecializácie, ako je napríklad protichemické vojsko. Buďme si však vedomí toho, že každá kvalitná špecializácia je veľmi drahá.
Ako už zverejnili niektoré médiá, americké tajné služby dostali za úlohu odštartovať rozsiahle vyšetrovanie pre podozrenie, že Kremľu sa darí infiltrovať do politických strán v niektorých európskych krajinách a ovplyvňovať tam dianie a verejnú mienku. Okrem Francúzska, Holandska, Maďarska alebo Rakúska figuruje údajne na zozname aj Česká republika. Zároveň sa objavujú informácie o tom, že si niektoré médiá platia Rusi. Domnievate sa, že je to pravda? A môže takto Moskva štiepiť Európu?
To je všeobecne známa záležitosť. Keď hovoríme o hybridnej vojne, majme na pamäti, že významnou súčasťou je ovplyvňovanie verejnej mienky štátov protivníka a, samozrejme, tých politických subjektov, ktoré sú na takéto ovplyvnenie náchylné alebo prorusky orientované. Je len otázka, ako hlboko sa podarí takýmto aktivitám preniknúť do našej spoločnosti. Stačí sa vrátiť do rokov 2007 až 2009. Ruská propaganda, ale aj hrubý politický nátlak v prípade možnej výstavby amerického radaru v Brdoch zmenili postoje českej verejnosti do tej miery, že sa nedalo v projekte pokračovať. Z „pôvodne“ amerických spojencov sa zrazu stali „cudzie vojská“. Napokon aj správy BIS na tento fakt upozorňujú, teda nič nové. Musíme si toho byť vedomí a vedieť sa tomuto tlaku brániť.
autor: Jan Štěpán
