Zachovať zbrojárstvo bolo nemožné. Nášmu rýchlejšiemu napredovaniu bránia nekvalifikované zásahy politikov a egoistických lobistických skupín, vraví exminister Holčík

0
Ján Holčík (Autor: Jozef Hübel)
Tesne po Novembri ´89 ste vstúpili do veľkej politiky. Po parlamentných voľbách v júni 1990 ste sa stali slovenským ministrom priemyslu v prvej Mečiarovej vláde. Ako si spomínate na toto obdobie?
 
Z dnešného pohľadu to bolo zaujímavé a dramatické obdobie. Do vysokej politiky som vstupoval ako odborník – vedecký pracovník. Bol som známy svojimi vynálezmi, ktoré sa realizovali v československom priemysle. Ako prvý námestník ministra priemyslu SR som sa pomerne rýchlo zorientoval v rezorte, ktorý riadil 127 štátnych podnikov, osem výskumných ústavov a dvanásť učilíšť, v ktorých pracovalo vyše 185-tisíc pracovníkov. Aj preto som mohol po prvých slobodných a demokratických voľbách po vymenovaní za slovenského ministra priemyslu pokračovať v transformácii priemyslu v nových podmienkach. 
 
Som vďačný, že aj za krátke obdobie som mohol prispieť k zachovaniu dynamiky rezortu pre potreby československej ekonomiky a jej exportu. Vykonal som 37 služobných ciest do zahraničia, navštívil som 24 štátov v rôznych krajinách. V záujme zachovania chodu a výroby v podnikoch ministerstva som osemkrát vycestoval a rokoval v ZSSR, neskôr SNŠ, odkiaľ prichádzal hlavný tok surovín a náš export. Mal som záujem, aby ľudia mali prácu a slušný život, napriek problémom a dôsledkom transformácie hospodárstva na ich životnú úroveň.
 
Neskôr po páde prvej Mečiarovej vlády, keď ho vo funkcii premiéra vymenil Ján Čarnogurský, ste boli súčasťou ďalšej slovenskej vlády, rovnako na pozícii ministra priemyslu. Počas vášho pôsobenia na čele rezortu prišiel impulz od Václava Havla na útlm zbrojárskej výroby na Slovensku. Muselo k tomu dôjsť?
 
Československo bolo po Sovietskom zväze z postkomunustických štátov najväčším exportérom zbraní nielen do krajín Varšavskej zmluvy, ale aj do tretích krajín.  V roku 1985 bol objem exportu viac ako dve miliardy dolárov. Na Slovensku zbrojárske podniky zamestnávali viac ako 80-tisíc vysokokvalifikovaných pracovníkov.
 
Po páde bipolárneho sveta po roku 1990 bola konverzia zbrojárskeho priemyslu nevyhnutná. Rovnako zasiahla viaceré štáty aj s rozvinutou ekonomikou, USA, Francúzsko, Veľkú Britániu, Nemecko aj ZSSR. Ale na Slovensko a jeho ekonomiku mal výrazný dosah. Paradox „výhodného“ obchodu so zbraňami bol v tom, že obchod diktovaný Moskvou bol na dlhodobé úvery, ktoré vo viacerých prípadoch neboli nikdy splatené.
 
Boli ste ministrom priemyslu na Slovensku prakticky dva roky. V tom čase sa už začalo s kupónovou privatizáciou z dielne českých ekonómov na čele s Václavom Klausom a Tomášom Ježkom. Ako s odstupom vyše 25 rokov vnímate túto privatizačnú metódu? Vtedy sa totiž začal úpadok desiatok slovenských dovtedy fungujúcich podnikov. Dalo sa tomu predísť?
 
Od začiatku som nedôveroval kupónovej privatizácii. Možno dobrý úmysel sa rýchlo minul cieľa a v podmienkach Československa sme neboli pripravení na zmenu vlastníckych vzťahov. Chýbalo to najdôležitejšie, nebol k dispozícii kapitál. „Výpredaj“ podnikov bez zabezpečenia nielen prevádzkového kapitálu, ale na bezpodmienečne potrebnú inováciu amortizovaného priemyslu bol hazard, ktorý viedol ku kolapsu viacerých dovtedy dobre fungujúcich podnikov.
 
Nebol ešte na konci roku 1992 predsa len čas zastaviť likvidáciu slovenského zbrojárskeho priemyslu a zachovať ho? Veď vtedy už nemal na nás vplyv federálny prezident ani federálna vláda, keďže už bolo rozhodnuté o rozpade Československa. Nedal sa teda náš zbrojársky priemysel zachrániť?
 
Zachovať slovenské zbrojárske kapacity po roku 1992 bolo prakticky nemožné. Export riadili federálne orgány s exportnými organizáciami v Českej republike, ktoré mali licencie na export a kontakty na zahraničných partnerov. Po zmene globálnej politickej situácie a konverzii zbrojného priemyslu vo svete, bolo prakticky nemožné pokračovať v rozsahu jej výroby. Aj po viac ako dvadsiatich rokov má Slovensko problém etablovať sa na trhoch vývozom zbraní, ktoré ovládajú veľké štáty sveta, vrátane Ruska.
 
Počas vášho pôsobenia vo funkcii ministra priemyslu malo Slovensko veľké plány. Napojenie na plynovod či ropovod z Poľska, diaľničné a železničné prepojenia zo severu na juh Európy, ktorého by sme boli súčasťou… Skoro nič z toho nevyšlo. Prečo?
 
V októbri 1990 navštívila delegácia slovenskej vlády pod vedením Vladimíra Mečiara Poľsko. Programom rokovania bol celý rad projektov v oblasti hospodárstva. Rokovali sme o aktualizácii dopravného a železničného spojenia, budovaní autostrád z oboch strán republík, návrhoch na prepravu ropy a plynu sever-juh, spoločnom postupe vo výrobe a vývoze zbraní, konkrétne tankov T-64 a T-72, dodávkach nákladných vagónov pre Poľsko či spoločnom postupe pri nákupe moderných lietadiel ATR 72. Čo sa z toho zrealizovalo? Takmer nič! Prečo? Určite je to aj naša chyba, lebo pri neustálych zmenách politických garnitúr nie je kontinuita zabezpečovania dohodnutých projektov, ktoré aj v týchto prípadoch mohli výrazne pomôcť ekonomike a hospodárstvu Slovenska.  
 
 
Ako ste vnímali rozpad spoločného štátu pred 25 rokmi bez vôle občanov, teda bez referenda? Bolo to správne?
 
Rozdelenie spoločného štátu pred 25 rokmi určite nebolo demokratické, lebo o takej závažnej otázke sa nerozhodlo vo všeľudovom referende, ale politickým rozhodnutím dvoch víťazných strán ODS a HZDS. Osobne som mal značné obavy, lebo Slovensko v spoločnom štáte s Čechmi malo horšiu východiskovú pozíciu. V prevažnej časti výrobného a exportného priemyslu boli kapacity situované v Českej republike. Slovensko bolo dlhodobo budované ako základňa pre polotovary – plechy, chemické polotovary, nikel či výrobky z medi. Som rád, že nakoniec sme zvládli transformáciu hospodárstva Slovenska. Určite sa mohlo dosiahnuť viac, ale nekvalifikované zásahy politikov a egoistických lobistických skupín bránia k ešte rýchlejšiemu napredovaniu.
 
Vznikom samostatného Slovenska ste sa z veľkej politiky viac-menej stiahli, no určite ste jej vývoj pozorne sledovali. Boli ste súčasťou prvej Mečiarovej vlády. Ako ste vnímali jeho osobnosť? Bol už vtedy taký direktívny, ako sa prejavil najmä počas svojej tretej vlády v rokoch 1994 až 1998?
 
Bol som vo vláde Vladimíra Mečiara takmer deväť mesiacov. Svojou razantnosťou a tvrdohlavosťou dokázal presadiť veľa, najmä pri rokovaniach s českými partnermi. Ale jeho pôsobenie v politike bolo poznačené množstvom sporov nielen vo vlastnej strane a s koaličnými partnermi, ale aj konfliktmi s českými a federálnymi politikmi. Bol značne populistický a obdobie jeho pôsobenia vo vláde bolo spoločensky najnestabilnejšie.
 
Neskôr, po páde Mečiara, prišli dve vlády Mikuláša Dzurindu. V tom čase ste sa opäť aktívne zapojili do politiky, hoci na komunálnej úrovni ako mestský poslanec v Bratislave za SDKÚ-DS v rokoch 2002 až 2006. Bol veľký rozdiel medzi pôsobením v takzvanej veľkej a komunálnej politike? Našli ste sa tam?
 
Určite je veľký rozdiel medzi „veľkou“ a „komunálnou“ politikou. Každá má svoje špecifiká. Moje pôsobenie vo „veľkej“ politike mi dovolilo ľahšie pochopiť lokálne problémy a požiadavky občanov Bratislavy. Ale aj tu som sa stretol s egoistickým presadzovaním záujmov lobistických a developerských skupín. Nakoniec aj to je politika.
 
Ako by ste zhodnotili vývoj na Slovensku za uplynulých desať rokov, keď je premiérom Robert Fico? Navonok sme pevnou súčasťou EÚ, NATO i eurozóny, no vnútorný vývoj u nás je turbulentnejší. Ako to vnímate?
 
Je smutné, že v slovenskej spoločnosti naďalej  pretrvávajú mnohé negatívne javy. Napätie medzi koalíciou a opozíciou bolo a je aj dnes.  Nerozumné pravidlo a stratégia po voľbách Víťaz berie všetko stále vyvoláva napätie a trieštenie síl. Neprospieva to rýchlejšiemu napredovaniu a priblíženiu sa v ekonomickej a sociálnej oblasti vyspelým štátom Európy.
 
Čomu ste sa profesijne venovali po roku 1993, teda po skončení vášho pôsobenia vo veľkej politike?
 
Pôsobenie v politike mi umožnilo zoznámiť sa s množstvom významných osobností, doma a v zahraničí. Medzi nimi bola aj osobnosť a podnikateľ svetového významu Tomáš Baťa Jr. Inicioval som založenie spoločnosti Baťa Slovensko v roku 1996, stal som sa predsedom spoločnosti a od roku 2008, po jeho smrti som predsedom Dozornej rady až dodnes. Fond národného majetku SR ma delegoval do podniku Nafta Gbely ako zastupujúceho generálneho riaditeľa. V súvislosti s touto  funkciou som bol podpredsedom predstavenstva spoločnosti na ťažbu ropy Anaco v Kazachstane. So synom sme plánovali projekt Hlava roka, čo mal byť propagáciou špičkových slovenských vedcov a ich výsledkov. Uskutočnil sa len jeden ročník, ale projekt nezaujal sponzorov.
 
Je o vás známe, že sa venujete aj ekumenickému pôsobeniu, ste predsedom Slovenskej evanjelickej jednoty. Je známe, že váš otec bol evanjelickým kňazom. Prečo sa aj vy angažujete v tejto oblasti a aké je tam vaše hlavné poslanie?
 
Od roku 1994 do 2006 som bol generálnym dozorcom Evanjelickej cirkvi a. v. ako jej spolupredseda. Počas pôsobenia som pomáhal pri konštituovaní a presadzovaní reštitučných zákonov a navrátenie majetkov cirkvi. Pomáhal som pri zakladaní cirkevného školstva  a budovaní siete bilingválnych stredných škôl s výučbou angličtiny a nemčiny. Obnovil som činnosť Slovenskej evanjelickej jednoty, o. z. V súčasnosti nevykonávam žiadne funkcie.
 
V uplynulých dňoch štát Izrael ocenil dvanásť významných slovenských osobností štátnym vyznamenaním Spravodliví medzi národmi za záchranu židovských spoluobčanov počas holokaustu. Váš nebohý otec Juraj ako evanjelický kňaz spoločne s iným kňazom pokrstili okolo sedemsto Židov. Čo to pre vás znamená?
 
Veľmi veľa.  Jeho skutky a práca v období slovenského štátu v rokoch 1938 až 1945 boli obdivuhodné a sú príkladom pre dnešnú dobu a  mládež.  Mal  odvahu a prejavil ľudskosť  pre záchranu života spoluobčanov pred deportáciou do táborov smrti, riskujúc nielen svoj život, ale aj  svojej rodiny. Aktívne sa podieľal na príprave SNP a po jeho potlačení pomohol desiatkam ľudí bez rozdielu konfesie a politickej príslušnosti.
 
Ako vnímate rastúcu nenávisť v Európe voči ľuďom iného náboženského presvedčenia? V mnohých krajinách rasovú či etnickú nenávisť? Nie je holokaust dostatočným mementom?
 
Som znepokojený narastaním nenávistných prejavov v našej spoločnosti voči ľuďom inej rasy a náboženstva.  Takýto prejav neznášanlivosti  a nenávisti  môže viesť k likvidácii nielen osôb, ale celých etnických skupín i národov. Práve nedávne pripomenutie si holokaustu a vyvraždenie miliónov ľudí v období druhej svetovej vojny je mementom pre nás i pre mladšiu generáciu.
 
- Reklama -