Hovorí sa, že agresívnou hrozbou pre Európu je Rusko. Ale čo Turecko? Prenikli informácie, že Erdogan sa vyhrážal predsedovi Európskej rady Tuskovi a predsedovi eurokomisie Junckerovi, že zaplaví Európu utečencami. Používa Erdogan migráciu ako zbraň na vydieranie Európy? Podporuje Turecko migráciu cielene? Iracký utečenec žijúci v ČR Salman Hasan povedal, že USA cielene vyvolali migračnú vlnu, aby oslabili Európu… Čo si o tom myslíte?
Problém ilegálnej migrácie slúži nepochybne viacerým hráčom. Turecku ako nástroj vydierania, ktorý má predovšetkým definitívne prinútiť politikov Únie prijať túto krajinu do EÚ. Spojeným štátom ako nástroj na oslabenie Európy v honbe za ich globálnou ekonomickou a finančnou nadvládou a bohatým arabským štátom oblasti k infiltrácii Európy a k nátlaku na prijatie ich vlastnej energetickej koncepcie, ktorá z nás urobí de facto vazalov všetkých menovaných. Čím skôr si uvedomíme, že v tejto vojne má Európa spojencov na druhej strane barikády, tým lepšie pre nás.
Nevyzerá to tak, že Angela Merkelová teraz kope, pokiaľ ide o migračnú krízu, za Turecko? Hrá v tom úlohu stále rastúci vplyv nemeckých občanov tureckého pôvodu? Alebo staré spojenecké väzby Turecka a Nemecka? Čo za tým môže byť?
Nemecko nie je suverénnou krajinou. Nemecký Kanzler akte z 21. mája 1949 taxatívne vymenováva oblasti, v ktorých sa spolkový kancelár, v našom prípade kancelárka, podriaďuje pokynom zo Spojených štátov. Brutálne útoky na spoločenské a hospodárske základy Nemecka v podobe súčasnej ilegálnej migrácie a likvidačná kampaň proti jeho najvýznamnejšej firme, ktorou je Volkswagen (11. najväčšia firma svetovej ekonomiky, ktorá zamestnáva takmer 600-tisíc ľudí), sú významným varovaním, čo môže nastať v prípade neposlušnosti. Politika ústretovosti EÚ voči Turecku je jednou zo stálych priorít politiky Spojených štátov, ktorá je presadzovaná na všetkých strategických euroatlantických rokovaniach. Povedal by som teda, že otázka súčasného úplne nezmyselného a protinemeckého (alebo ak chcete aj protieuropského) správania Angely Merkelovej, je teda skôr výrazom diktátu a bezmocnosti než jej spolčenia s Turkami.
Hovorí sa tiež, že Erdogan sníva o obnovení Osmanskej ríše. Turecko má druhú najsilnejšiu konvenčnú armádu v NATO, má jednu z najsilnejších konvenčných armád na svete a má vraj dokonca silnejšiu konvenčnú armádu ako Rusko. Nie je aj toto príčina, prečo sa Turecko správa tak asertívne voči Európe? Položím nadnesene provokatívnu otázku. Dala by sa teraz turecká armáda (so svojimi piatymi kolónami) zastaviť aspoň pri Viedni ako v roku 1683 alebo až na Rýne?
Turecko má zaiste silnú konvenčnú armádu, ale otázka jej skutočnej hodnoty (ako vo všetkých ostatných armádach) nespočíva v jej veľkosti. Ako vždy rozhoduje kombinácia kvality velenia, morálneho stavu mužstva a technickej úrovne výzbroje. A z týchto hľadísk by som turecké ozbrojené sily príliš nepreceňoval. Turecká armáda nepochybne môže vzbudzovať obavy u svojich susedov, ale predstava jej vojenskej invázie do Európy je úsmevná. Aby sa však táto predstava raz nenaplnila (rovnako ako ostatné typy hrozieb), je potrebné ukončiť naše snívanie a predstavy o mierovom svete plnom spojencov a ihneď začať znovu budovať vlastné národné alebo regionálne ozbrojené sily. Hovorím úmyselne “národné alebo regionálne”, lebo NATO aj EÚ v súčasnosti aj v nedávnej minulosti neúnavne dokazujú, že sú iba nástrojom na presadzovanie mocenských záujmov Spojených štátov a veľkých krajín a vôle, záujmy či názory ďalších ich vôbec nezaujímajú.
Turecko v tejto chvíli expanduje hlavne ekonomicky. A jeho geografická sféra záujmov v oblasti nových trhov sa takmer presne zhoduje s tou našou. Je ňou predovšetkým Stredná Ázia a Afrika. Tam by sme mali byť pripravení, rovnako ako naši predkovia na hradbách Viedne, ich expanziu zastaviť.
Na druhej strane sa vždy hovorilo, že turecká armáda bola garantom sekulárneho štátu. Dopustila by konflikt so Západom? Alebo – nemôže vzniknúť synergia medzi “attatürkovským” nacionalizmom armády a islamským osmanským imperializmom Erdoganových islamistov?
Je pravdou, že turecké ozbrojené sily boli (rovnako ako v mnohých iných krajinách) väčšinou garantom zdravého politického vývoja. Keď už sa udalosti v novodobom Turecku rútili ku katastrofe, boli to práve jeho generáli, ktorí prevzali dočasne výkon štátnej moci a umožnili sformovanie nových politických síl. Čím viac sa však politika Spojených štátov dostáva do vleku želania islamistických vládcov Saudskej Arábie a ďalších monarchií v Perzskom zálive, tým viac budú silnieť i veľkoosmanskí islamisti v Turecku. Ich túžbu po úspechu, moci a víťazstve je potrebné ukojiť za každú cenu, aby mohli národu ukázať svoju silu. Na dosiahnutie tejto ilúzie má okrem iného slúžiť rozparcelovanie severnej Sýrie a Iraku, izolácia Iránu a fixácia Egypta v tejto vznikajúcej osi.
Tradične sekulárne turecké ozbrojené sily hrajú v tejto hre stále menšiu úlohu. Nemožno si nevšimnúť rôzne čistky a hony na čarodejnice, ktoré Erdoganov režim v tureckých ozbrojených silách v posledných rokoch cielene uskutočňuje. Súčasný náčelník generálneho štábu, generál Hulusi Akar získaval svoje veliteľsko-politické skúsenosti predovšetkým v operáciách proti Srbom v Bosne, v Kosove a Metochii. Ihneď po jeho príchode do čela ozbrojených síl v auguste 2015 sa ich prístup ku konfliktu v Sýrii začal radikálne meniť a stal sa ďaleko agresívnejším a poplatnějším politickým želaním Erdogana. Zostrelenie ruského bojového lietadla Su-24 nad Sýriou, aktívna delostrelecká baráž chrániaca teroristov v Sýrii alebo vraždenie kurdských civilistov v tureckom meste Cizre sú zrejmým dôkazom, akým smerom chce generál Akar tureckú armádu naďalej viesť.
Aké sú hlavné ciele a národné záujmy Turecka na Blízkom východe? Aké sú vzťahy Turecka a USA? Nedávno Erdogan pomerne ostro verbálne zaútočil na Američanov pre ich podporu Kurdov…
Všetky politické sily, ktoré chcú vo vnútorných záležitostiach svojej krajiny udivovať silou (alebo skôr siláctvom), ako to predvádza aj Erdoganova AKP, potrebujú preukázať svoju silu v medzinárodných vzťahoch. Voči Európe tým, že ju donútia prijať Turecko do EÚ, voči Spojeným štátom tým, že sa vymedzia proti ich podpore (irackých) Kurdov, proti slabším susedom – Sýrii, Iraku a Grécku vojenskými provokáciami, podporou teroristov, územnou expanziou. Historická skúsenosť nás učí, že Turek bol v zásade vždy vydierač a zbabelec, ktorý vystupoval voči slabším z pozície sily a proti silnejším robil podrazy.
Cieľom veľkoosmanskej vízie, ktorej dedičmi sa Erdogan a jeho AKP cítia byť, je rozšírenie územia pod tureckým kultúrnym a politickým vplyvom do severnej Sýrie, severného Iraku, severovýchodného Iránu a po turkicky hovoriacich krajín a oblastí na Kaukaze. Táto vízia zahŕňa aj kultúrno-politickú reštauráciu tureckého vplyvu v oblastiach Bulharska, Macedónska, Kosova a Bosny. Tým by sa stalo Turecko dominantným politickým hráčom na Blízkom východe a kontrolovalo by energetické, logistické i migračné prístupy do Európy. Jedným z hlavných dôvodov pokračujúcich bojov o sýrske Aleppo je neochota Erdogana uznať porážku svojich spojencov a územnú celistvosť Sýrie.
Ak tieto predstavy európskym politikom neprekážajú, je dôležité, že prekážajú aspoň iným, najmä Sýrčanom, Kurdom, Iračanom a koniec koncov aj Rusom, ktorí pri Aleppe bojujú za nás. Naša politická reprezentácia je tvárou v tvár týmto hrozbám buď nekonečne naivná, alebo, rovnako ako pani kancelárka, nesmie konať v prospech svojich občanov. Hlavným paradoxom potom je, že Turecko môže svojím členstvom v NATO vtiahnuť Európu do ozbrojeného konfliktu, ktorý bude úplne v rozpore s našimi záujmami.
Pokračuje spolupráca Turecka a ISIS?
Takzvaný Islamský štát v Iraku a v Levante je spoločným dieťaťom Spojených štátov, Turecka a Saudskej Arábie. Ak by turecká spolupráca s ním a s ďalšími teroristickými skupinami nepokračovala, tento patogén na tele Blízkeho východu by už dávno neexistoval. Nemal by bojovníkov (prichádzajú práve cez Turecko), zbrane a muníciu (prúdiacu opäť predovšetkým cez Turecko) ani financie (vyberané hlavne z tureckých bánk). Z celého sveta veselo prúdia peniaze rôznych islamistických (nie islamských) nadácií, drogových kartelov (ktoré pašujú afganskej ópium do Európy, kadiaľ inokadiaľ než zase práve cez Turecko) a spravodajských služieb na účty teroristov, operujúcich v Sýrii. Turecko zohráva v dnešnom svete mimoriadne škaredú úlohu a my všetci by sme si to mali uvedomiť.
USA a EÚ hovoria, že Asad nie je demokrat. Ako je na tom s demokraciou Turecko?
Chápanie pojmov, ako sú “demokracia” a “ľudské práva” môže byť v rôznych krajinách interpretované úplne odlišne. Je to dané iným kultúrnym i politickým vývojom a spoločenským usporiadaním. Nakoniec, pozrite sa na to, čo sa vydáva za “demokraciu”, teda “vládu ľudu” v Európe samotnej. Kandidátov do volieb a ich poradie diktujú občanom sekretariáty politických strán, ak sa objaví strana mimo súčasného “establishmentu”, jej kandidáti sú buď vyradení hlboko nedemokratickým väčšinovým volebným systémom, alebo dohodou “tradičných strán” proti “votrelcovi” v ich politickom rybníku (pozri nedávne regionálne voľby vo Veľkej Británii a Francúzsku). A nad tým všetkým sa vznášajú nikým nevolené “mimovládky” platené z verejných prostriedkov cudzích krajín, ktoré strhávajú na seba stále viac kompetencií štátu a vplyvu na spoločenské dianie. Domnievate sa, že takto má vyzerať demokracia alebo skôr niekto, kto káže o demokracii inému?
Prezident Asad čelí rozsiahlemu sprisahaniu a intervencii proti vlastnej krajine a jej obyvateľom. Očakávate azda, že si práve teraz môže dovoliť okamžitú liberalizáciu politického života v krajine? Paradoxne (alebo možno zase až nie tak veľmi paradoxne) mu v tom podporou teroristov v Sýrii bránime najviac práve my sami – euroatlantický svet.
Aký očakávate ďalší vývoj v Sýrii?
Sýrii pomohla súčasná kríza a intervencia na jej územie v opätovnom definovaní vlastných hodnôt a v nájdení integrity. Sebavedomie jej obyvateľstva i ozbrojených síl vzrástlo a popularita prezidenta Asada a jeho spolupracovníkov je vyššia ako na začiatku krízy. Nemožno však nevidieť zničenú ekonomiku, priemysel, infraštruktúru, odlev mozgov, rozkol v spoločnosti, ktoré táto intervencia spôsobila. Bude trvať celé desaťročia, kým sa napravia materiálne škody a celé generácie, než sa zabudne na morálne škody. Napriek tomu alebo práve preto, sa koncept multikonfesnej a sekulárnej Sýrie ukázal ako životaschopný a veľmi dôležitý pre celý Blízky a Stredný východ. Jeho víťazstvo povedie postupne k nevyhnutnej porážke neznášanlivého wahhábizmu a vplyvu Saudskej Arábie. Budem Sýrii v tomto boji a v procese jej povojnovej rekonštrukcie rozhodne držať palce a budem jej ľudu pomáhať a podporovať ho tak, aby sa Sýria opäť stala silnou a svojbytnou krajinou. Je to totiž aj v našom vlastnom záujme.
V ČR vyvolala určitú kontroverziu otázka kresťanských utečencov z Iraku na základe reportáže TV Prima. Zaslúžia si kresťanskí utečenci našu pomoc? Mali by sme ich prijímať?
Chaldejskí kresťania z oblasti Irbilu patria historicky k nejutlačovanějším skupinám obyvateľov na svete. Boli terorizovaní osmanskými Turkami, svojimi silnejšími kurdskými susedmi, arabskými nacionalistami aj súčasnou hydrou takzvaného Islamského štátu. Našu pomoc si iste zaslúžia a nešťastné vyjadrenie jedného z nich na tomto fakte nič nemení. Otázkou ostáva efektivita takéhoto postupu, teda množstvo vynaložených prostriedkov v pomere k počtu presídlených (nie ešte nutne asimilovaných) ľudí. Ak by Európska únia nepodporovala a netolerovala v uplynulých rokoch destabilizáciu existujúcich štátnych útvarov a umelú eskaláciu násilia (podporovaného jej vlastnými “spojencami”), nemuselo k tomuto stavu vôbec dôjsť. Z všeobecne kresťanského hľadiska však, samozrejme, solidaritu s ohrozenými ľuďmi v rozumnej miere neodmietam. Z bezpečnostného hľadiska je však rozhodne nutné ju obmedziť na kultúrne kompatibilných ľudí – teda jazykovo, nábožensky a kultúrne blízkych alebo inak asimilovateľných.
Ak moslimský utečenec opustí pre neho bezpečnú krajinu ako Jordánsko, Libanon, Turecko a smeruje do Nemecka, Švédska, Británie, nestáva sa z neho ekonomický utečenec idúci za sociálnymi dávkami a blahobytom? Nie je lepšie pomáhať utečencom na Blízkom východe?
Jednoznačne. Hlavnú ťarchu tejto pomoci (najmä voči sunitským moslimom na Blízkom východe) však musia niesť tí, ktorí súčasnú krízu spôsobili, teda Spojené štáty, Turecko a Saudská Arábia.
| Petr Markvart je vyštudovaný právnik. V 2. polovici 80. rokov pracoval v podniku zahraničného obchodu Technoexport, okrem iného ako obchodný referent realizácie petrochemických investičných celkov v Iraku a asistent generálneho riaditeľa. V rokoch 1989 až 1995 pôsobil v Sýrii ako riaditeľ blízkovýchodnej expozitúry – pre Technoexport Praha, neskôr pre nemecký Südrohrbau Ingolstadt. V rokoch 1998 až 2001 pracoval pre kanadskú firmu MacDonald Engineering Group Calgary ako riaditeľ jej dcérskej spoločnosti v Nigérii. Od roku 2002 pôsobí v leteckom priemysle ako konzultant pre krajiny západnej Afriky. |
