Veľvyslanec: Rakúšania mali zaujímavú skúsenosť s utečencami. Umiestnili ich v obciach, ale potom

0
Veľvyslanec Českej republiky v Rakúsku Jan Sechter. (Autor: Hans Štembera)

Rakúski prezidentskí kandidáti Alexander Van der Bellen a Norbert Hofer sú opäť na štartovej čiare. Voľby sa v Rakúsku budú opakovať. Ako je to vnímané?

Situácia sa po rozhodnutí rakúskeho ústavného súdu už upokojila. Druhé kolo si musia Rakúšania druhého októbra zopakovať. Na uváženie pre politické strany zostane, či má zmysel korešpondenčná voľba v takomto rozsahu, ak je ťažké zabezpečiť v rozsahu státisícov korešpondenčných lístkov priebeh hlasovania tak, aby sa zaobišlo bez administratívnych sporov.

Veľvyslancom v Rakúsku ste chceli byť alebo vám to pridelili?

V Rakúsku dlho, od 2012 do 2013, nebol veľvyslanec, pretože v tom medzi vládou a prezidentom nevládla zhoda. Už som bol v tom čase designovaným veľvyslancom v Srbsku, v Poľsku som sa začal učiť po srbsky. Od vtedajšej českej vlády a od prezidenta som dostal príležitosť pomôcť napraviť vzťahy so susedným Rakúskom. Veľmi dlho som nad tým nerozmýšľal.

Čo si myslíte, keď vo Varšave pozorujete masové demonštrácie Poliakov proti vláde, ktorú si v podstate nedávno zvolili?

Pokúsil som sa to ako diplomat rozobrať v jednom článku. V Poľsku sa pri moci striedali v poslednom desaťročí iba stredopravicoví konzervatívci a liberáli. V posledných voľbách sa ľavica vôbec do Sejmu nedostala. Podľa môjho názoru sa v Poľsku teraz rodí nová ľavica a deje sa tak aj formou zvolávaných demonštrácií. Účasť je veľmi rôznorodá, ale zdá sa mi, že postupne prevládajú ľavicové skupiny od rodovo zameraných aktivistov, zelených až po anarchistov. Ide o kvas novej kritiky, ktorá prichádza zľava. Historicky vzaté, keď Poliaci vyjdú do ulíc, určite z toho kvasu niečo vznikne. Pretože sa teraz ale zaoberám hlavne Rakúskom, trochu sa mi prieči hrať sa na znalca, aj keď som v Poľsku prežil nedávno kus života.

Ako sa ohľadom migračnej krízy menia v Rakúsku názory?

Som tu dva roky a v záujmoch sa Česko i Rakúsko veľmi stretávajú. Niežeby sa Rakúsko úplne „vyšehradizovalo“, ale v posledných rokoch si začalo samo definovať vlastné záujmy v rámci EÚ. Niekde sa ďalej cíti dobre v prehlbujúcej sa integrácii, inde nie. V tých rôznych koalíciách si v rámci Lisabonskej zmluvy však skutočne začína hľadať partnerov s rovnakými záujmami. Jeden drobný príklad. Pokus zaviesť mýto na nemeckých diaľniciach všetkých spojil dohromady v pocite, že je to nefér voči dopravcom, susedom a určitým spôsobom to nabúrava i tradície. Migrácia rovinu spoločných záujmov s Rakúskom ešte viac zviditeľnila.

Akým spôsobom?

Aj tu sa prejavil pohľad, že nemôže do EÚ putovať z Blízkeho východu a z Afriky každý, kto by chcel, navyše kolektívne. Vyšehradská štvorka dôraz na zabezpečenie vonkajšej hranice EÚ preukázateľne akcentovala v EÚ od začiatku krízy. Náš pohľad na riešenie sa postupne presadzuje, v Rakúsku na jeseň sa vykryštalizoval azda najčistejšie zo všetkých starých členských krajín EÚ. Ochrana hraníc a pomoc balkánskym štátom, na čom spolupracujeme, posilňuje pozíciu v rokovaní s Tureckom. Neviem, ako dobre sa nám to podarilo vysvetliť Nemecku, ale hádam je to teraz už lepšie. Ani Rakúšania so svojou snahou uzavrieť balkánsku cestu nekontrolovanej migrácii nepostupovali proti záujmom Berlína, išlo z ich strany o určitý pud sebazáchovy.

V Rakúsku podalo takmer stotisíc ľudí žiadosť o azyl, mnoho z nich preto, že sa už nedostali do Nemecka. Počet žiadateľov je teda porovnateľný a možno aj trochu vyšší ako v Nemecku. Rakúšania navyše utrpeli zaujímavú skúsenosť, ktorá im veľmi pomohla v pochopení, prečo euroúnijné kvóty nemôžu fungovať. Vytvorili si na jeseň národné kvóty. Podľa počtu obyvateľov percentuálne stanovili obce a mestá, ktorým môže vláda nariadiť, aby prijali utečencov, hoci s tým nesúhlasia.

Zmenili kvôli tomu aj ústavný zákon, aby to mohli obciam vôbec nariadiť. Zaúradovala síce vnútrorakúska solidarita, ale čo sa nestalo. Aj keď sa s tým starostovia zmierili, všetko prebehlo, tak sa cez zimu začali utečenci rovnako sťahovať do veľkých miest. A hoci ich sociálne zabezpečenie v čase, keď im beží azylové konanie, hradia patričné spolkové krajiny, tak Viedni a podobným mestám výdavky narástli. Je nutné povedať, že niektorí starostovia boli radi, že ich problém týmto hlasovaním zmizol. Tým sa však automaticky narušila solidarita v rámci samotného Rakúska. Skúsenosť s ľuďmi, ktorí sa v azylovom systéme „stratia“, je po veľkej vlne z vojny v bývalej Juhoslávii veľmi negatívna. Zmiznúť zo systému je pravým opakom integrácie, cestou ku kriminalite a k ďalším neblahým sprievodným javom. Išlo o moment, keď Rakúsko začalo premýšľať o tom, že kvóty nemôžu fungovať. Bolo vidieť, že začína v kvótach Vyšehradskej štvorke rozumieť.

Rakúšania videli, že ich vlastné kvóty nefungujú, takže euroúnijné asi tiež nebudú. Hovorím to dobre?

Presne. Jeden starosta mi povedal: „Konečne Čechom rozumiem. Keď niekto nechce zostať v mojom krásnom mestečku, tak čo by robil napríklad niekde pri Jihlave? Navyše čeština je strašne ťažký jazyk.“

Do akej miery je súčasná rakúska spoločnosť pre migračnú krízu rozdelená?

Celkom dosť. Veď to ukázalo druhé kolo neplatných prezidentských volieb. Stoja tu proti sebe dvaja vyhranení kandidáti reprezentujúci práve takmer až názorové vrcholy spoločnosti. Pritom ostatní kandidáti, ktorí väčšinou predstavovali názorový stred, zostali ďaleko za nimi. Hajtman Dolného Rakúska Erwin Pröll, ktorý svoju funkciu zastáva vyše dvadsať rokov a v poslednom volebnom období mal vyše päťdesiat percent hlasov, mi hovoril, že táto priekopa rozdeľujúca spoločnosť je práve pre pohľad na migráciu taká hlboká, že už vlastne nemožno štandardnými metódami prevádzkovať politiku. Diskusia sa veľmi, ale veľmi zradikalizovala.

Je vôbec nejaká šanca, že by sa to mohlo zmeniť?

Tá priekopa sa bude v Rakúsku veľmi ťažko zasypávať. Napríklad práve v Poľsku som zažil dvoch prezidentov, ktorým onedlho po zvolení priamou voľbou a po určitej polarizácii, ktorú druhé kolo volieb prináša, ešte viac vzrástla podpora. Boli to Lech Kaczynski a Bronislaw Komorowski. Myslím, že podobne si vedie aj Andrzej Duda. Azda je to tým, že sa Poliaci dokážu zhodnúť na zásadnom smerovaní svojej politiky a na záujmových prioritách.

Všeobecný recept na zmenu by som mal taký, že zahraničná politika i diplomacia sa musia prísne držať roly verejnej služby. Presvedčiť ľudí, ktorí strácajú dôveru alebo už ju stratili, že sme tu pre nich a nežijeme v mikrosvete. Aj preto sa snažím zapojiť do práce veľvyslanectva kraj, mestá, študentov a otvoriť tak diplomaciu a česko-rakúske vzťahy, dostať ich do širšie uchopiteľného stavu.

- Reklama -