Predná svetová ratingová agentúra Moody’s po dlhých sedemnástich rokoch zvýšila hodnotenie úverovej spoľahlivosti Česka na stupeň Aa3 z doterajšej úrovne A1. Česko má tak teraz najlepšie hodnotenie z krajín bývalého východného bloku. A len šesť z devätnástich krajín, ktoré platia eurom, má z pohľadu Moody’s vyššiu úverovú spoľahlivosť. Ministerka financií Alena Schillerová uviedla, že zmena ušetrí Českej republike na finančných trhoch stovky miliónov, zatiaľ čo niektorí opoziční politici zlepšenie ratingu zhadzujú. Aké významné je podľa vás?
Ja by som to videla niekde medzi bezmedzným jasaním a zhadzovaním.
Rozhodne je zlepšenie ratingu dobré. Čím vyšší rating, tým nižšie náklady, aké musí štát svojim veriteľom platiť. Teda, povedané všeobecne – mohla by som vymenovať aj prípady, keď to pre regulačné zásahy neplatí. Skutočne to teda do istej miery môžeme vnímať aj tak, že „ušetríme“, presnejšie povedané, zaplatíme nižšie úroky, ako by sme s horším ratingom museli.
Súčasne však nemožno ratingové hodnotenie preceňovať. Časy, keď bol rating jednoznačne veľmi silno korelovaný s tým, aké vysoké úroky štát platí, sú preč. V posledných rokoch začali centrálne banky vykupovať štátne dlhopisy, a tým do značnej miery verejný dlh monetizovať… Predovšetkým v eurozóne sa tak tento mechanizmus značne narušil. A pretože finančné trhy sú globálne prepojené, mechanizmus narušený v eurozóne sa v istom zmysle prenáša aj do ďalších krajín.
Keď vezmeme do úvahy, že ľudia, ktorí nám vnucujú názor, že „euro sme už mali mať, včera bolo neskoro“, argumentujú tým, že eurozóna je akýsi VIP klub, vyzerá veľmi podivne zistenie, že len šesť z devätnástich krajín, ktoré platia eurom, majú vyššiu úverovú spoľahlivosť, že?
A to pritom v čase Česká republika v tomto poradí postupuje čoraz vyššie, teda necháva za sebou viac a viac krajín platiacich eurom vrátane Slovenska. Takže ono to s tým eurom asi nebude zase také terno. A áno, práve euro je pri väčšine krajín s horším ratingom zodpovedné za to, že sa im rating zhoršil.
ODS predstavila kampaň „Krajina, ktorá víťazí“. Plánuje v nej presadiť daňové prázdniny pre rodičov počas čerpania rodičovského príspevku, oslobodiť mladých ľudí do 26 rokov od povinnosti platiť daň z príjmu, zvýšiť limit pre povinné platcovstvo DPH z jedného na dva milióny korún (asi 77-tisíc eur), zvyšovať základné zľavy na daňovníka a daňové úľavy pre bezproblémových platcov daní a odvodov, zaviesť minimálny dôchodok, paušálnu daň pre malých živnostníkov, zrušiť superhrubú mzdu, zaviesť sadzbu dane z hrubej mzdy vo výške 15 percent a tak ďalej a tak ďalej. Ako sa na tieto zámery ako ekonómka dívate a prečo by tomu mal volič uveriť, keď tá istá strana s rovnakým návrhom 15 percent dane vyhrala v roku 2006 voľby, ale jeho autora Vlastimila Tlustého po necelom polroku z funkcie ministra financií odstránila a toto významné kreslo prepustila koaličnému vtedy ľudovcovi Miroslavovi Kalouskovi, ktorý zaviedol superhrubú mzdu?
Naozaj neviem, prečo by tomu mal volič veriť. Zdá sa mi to úplne nepresaditeľné a tak nejako nekoncepčné. Teda niežeby sa mi nepáčili nižšie dane, ODS sa zjavne snaží cieliť na pravicových voličov a živnostníkov, ktorých dane štvú, potiaľ dobré – ale pripadá mi to ako akási spleť daňových úľav narýchlo nahádzaných na jednu hromadu, v ktorej mi robí problém identifikovať hlavnú filozofiu s výnimkou toho prostého zníženia daní.
Myslím to takto: dáva ODS prednosť priamym alebo nepriamym daniam? Pokiaľ nepriamym, prečo zvyšuje limit pre DPH? Pokiaľ priamym, prečo chce pätnásťpercentnú sadzbu z hrubej mzdy? Dáva ODS prednosť rodinám a pôrodnosti alebo cieli na študentov? Pokiaľ rodinám, prečo chce odpúšťať daň pracujúcim mladým? Pokiaľ pracujúcim mladým, prečo daňové prázdniny pre rodičov?
Jednoducho mi to pripadá ako snaha cieliť na každého – a nikoho. Akoby to nemalo ucelenú filozofiu v pozadí.
Prezident Zväzu obchodu a cestovného ruchu ČR Tomáš Prouza, za vlád ČSSD námestník ministra financií Bohuslava Sobotku, tiež národný koordinátor zavedenia eura v ČR a neskôr štátny tajomník pre európske záležitosti, označil za politickú samovraždu ministerstvom poľnohospodárstva chystanú novelu zákona o významnej trhovej sile. Podľa nej by už obchodné reťazce s tržbami nad päť miliárd korún (asi 194-tisíc eur) nemohli usporadúvať zľavové akcie na vybraný tovar. Môže táto novela ochrániť českých výrobcov potravín? Sú nízkopríjmové skupiny obyvateľstva, najmä penzisti, od zliav životne závislé, ako tvrdí Prouza?
S pánom Prouzom sa veľmi často nezhodnem, ale tu súhlasím, že chystaná novela zákona je principiálne úplne zlá. Ja by som tie argumenty ani tak neopierala o penzistov, respektíve o tvrdenie, že „od zliav sú závislí“ – keď to povieme takto, tak to skoro vyzerá, že obchodné reťazce robia zľavy z nejakého altruizmu voči dôchodcom, čo teda rozhodne nerobia. Reťazce robia zľavy preto, že je to pre ne výhodné, a v konečnom dôsledku je to výhodné práve aj pre dôchodcov a ďalších zákazníkov.
Obchodníci stanovujú ceny tak, aby maximálne zarobili – rozumejme, aby čo najviac predávali. Teda aby čo najviac ľudí kúpilo čo najviac tovaru.
Takže len čo štát začne zakazovať obchodníkom, aby robili cenovú politiku po svojom, poškodí to obchodníkov aj zákazníkov. Menej ľudí kúpi menej tovaru. A to v konečnom dôsledku, samozrejme, nebude dobré ani pre výrobcov.
Štát by sa do slobodného obchodu vôbec nemal pliesť. Nič mu do toho nie je. A krajine tým nemôže pomôcť; jeho zásahy len škodia.
Čo si myslieť o „neuvedomelých“ českých zákazníkoch, keď za prvých deväť mesiacov tohto roku si zo 191 110 nových osobných automobilov 70,24 percenta kúpilo vozidlá s benzínovými motormi, 27,01 percenta s naftovými motormi, ale takmer neprejavili záujem o toľko propagované elektromobily, ktorých sa predalo len 0,27 percenta všetkých nových vozidiel?
Myslím, že českí zákazníci tým prejavili vysokú mieru uvedomelosti a inteligencie; nenechali si od ekoteroristov nič nahovoriť. Rozhodne je miera ich „orientovanosti“ v problematike motorov oveľa väčšia ako napríklad v susednom Nemecku, kde je záujem o elektromobily väčší – čo však silne súvisí s tamojším systémom dotácií. Ale dokonca aj navzdory systému dotácií nejdú elektromobily v Nemecku na odbyt tak, ako by ekoteroristi radi videli. Tak možno to ešte s tou stádovitosťou ľudí nie je také zlé, ako sa niekedy bojím.
Zákazníci, samozrejme, majú pravdu. Z mojich prepočtov jednoznačne vyplýva, že kúpiť si dnes elektromobil je vysoko neekonomické. A ich dosah na životné prostredie je – prinajmenšom – veľmi diskutabilný.
Trochu akoby sa opakovala história so sponzorstvom Českej zbrojovky na MFF v Karlových Varoch. Tentoraz je na pranieri spoločnosť Home Credit, ktorá najprv uzavrela a o pár dní neskôr po vlne kritiky predovšetkým od ľudí z filozofickej fakulty vypovedala zmluvu o partnerstve s Univerzitou Karlovou. Firma podľa vyjadrenia hovorcu nechce byť súčasťou „iracionálnej debaty“, ktorá poškodzuje obe strany. Mali by si vysoké školy vyberať, od koho si peniaze vezmú, a od tých, čo poskytujú úvery, vyrábajú zbrane alebo podnikajú v Číne, ich z morálnych dôvodov odmietať?
Firme Home Credit sa nedivím, že sa stiahla; jej primárnym motívom bolo podporiť svoje podnikanie, nie nechať sa verejne pranierovať. Karlovej univerzite sa však divím, že sa nechala prepožičať na takú pokryteckú pózu.
Divím sa, že jej vedenie sa nechalo vydierať študentmi, rovnako ako sa divím, že niektorí akademici sú takí odtrhnutí od života, že povýšene Home Credit odmietajú a uchyľujú sa k nezmyselnému moralizovaniu. Ako keby predmet podnikania Home Creditu bol azda nejaký nečestný. Poskytovanie úverov je podľa študentov a akademikov „zlé“?
Tak to v tom prípade dúfam, že každá jednotlivá osoba, ktorá si Home Credit berie do úst, nikdy v živote nemala, nemá a nebude mať úver, keď je poskytovanie úverov také „nechutné“, že by sa univerzita mala podľa nich Home Creditu štítiť. Pretože pokiaľ niekto z nich úver mal, pokiaľ má v peňaženke napríklad debetnú platobnú kartu s kontokorentom, pokiaľ bol jediný raz v živote v omeškaní s platbou za telefón, a tým sa nechal od telefónneho operátora pár dní úverovať – potom je jeho pľuvanie na Home Credit len falošnou pózou.
Poskytovanie úverov nie je žiadny „problematický biznis“, ako sa ozvalo z univerzity; poskytovanie úverov je normálny slobodný obchod medzi tým, kto peniaze má, a tým, kto ich potrebuje. Úvery sú úplne nevyhnutnou súčasťou ekonomiky, a kto sa proti nim vymedzuje, je buď pozér, alebo veľmi neinformovaná bytosť, hoci sa trebárs môže nazývať akademik.
Minister školstva Robert Plaga navrhne vláde zrušenie plánovaného zavedenia povinnej maturity z matematiky, pri štátnych maturitách chce zachovať možnosť voľby medzi povinnou maturitou z matematiky a cudzieho jazyka. Argumentuje pritom analýzou Cermatu, ktorá vraj ukázala, že žiaci matematike nerozumejú a nevedia ju používať v praxi. Je to pádny dôvod na to, aby sa študenti pri skúške z dospelosti matematike vyhli? Je logické myslenie a hľadanie riešenia trénované v matematike pre život a prax maturantov nepotrebné?
To je asi také, ako vyhlásiť, že väčšina ľudí na prvý raz nezloží vodičské skúšky, preto zrušíme udeľovanie vodičských preukazov. To je „výborná“ logika a značne sa vkráda myšlienka, že niečo také môže „vymyslieť“ azda len niekto, kto má s logickým uvažovaním, teda s matematikou, problémy.
Robert Plaga, český minister školstva, mládeže a telovýchovy. Zdroj: Hans Štembera
Som striktne proti. Ešte by som bola ochotná uvažovať o tom, že povinnú maturitu z matematiky nahradí voliteľný výber z nejakých iných predmetov vyžadujúcich logické myslenie – ako je napríklad programovanie či fyzika. Mimochodom, ja sama som chodila na programátorské gymnázium, takže som namiesto z matematiky maturovala z programovania. Ale nejaký predmet, ktorý logiku vyžaduje, musí zostať zachovaný.
Jedine tak je možné uchovať si kritické myslenie, ktoré tak zúfalo potrebujeme, aby sme sa ako občania nenechali štátom úplne indoktrinovať a ovládnuť. Ak budú naše deti vyrastať len na mäkkých predmetoch typu genderovej náuky, potom to s nami vidím bledo.
