Ako vnímate súčasný spor medzi európskymi krajinami a Tureckom? Čo je podľa vás príčinou napätých vzťahov?
Súčasná situácia je výsledkom narastania napätia ostatných mesiacov a dá sa konštatovať, že aj rokov. Ich príčinou je jednoznačne turecký odklon od demokratických princípov, ktoré zastáva Európska únia a jej členovia. Hoci vláda prezidenta Erdogana a jeho strany AKP, ktorá v Turecku vládne bez ohrozenia už od roku 2002, nastupovala na čelo krajiny s proeurópskou politickou agendou, čas ukázal, že princípy existencie oboch partnerov sa nezhodujú. Slovo “demokracia” získalo v Turecku absolútne iný význam, aký mu prisudzujeme my, v Európe – despotickosť vlády za náboženstvom ukrytej väčšiny je dnes jej základom.
Turecko v súčasnosti neplánuje spätne prijímať žiadnych ďalších migrantov z Grécka, ako sa zaviazalo v príslušnej dohode s EÚ. Vyplýva to zo stredajšieho vyjadrenia tureckého ministra zahraničných vecí Mevlüta Cavusogla pre turecký televízny kanál 24 TV. Čo tento krok znamená pre EÚ a Schengenský priestor?
Pokiaľ ma neklamú moje informácie, dohoda o výmene migrantov je zatiaľ len ohrozená – v súvislosti s vyhláseniami ministra však nebola oficiálne pozastavená. Od minulého roka (marca 2016, keď vstúpila do platnosti) sa na základe tejto dohody vymenilo len čosi viac ako 3 500 sýrskych utečencov. Hoci sa dohoda najmä v Turecku stále prezentuje ako eso v ich rukáve, fakty a čísla naznačujú, že jej sila upadla: prílev nových utečencov nie je zo Sýrie taký veľký, ako bol pred rokom či dvomi a snaha sýrskych utečencov dostať sa do Európy z Turecka, kde si počas dlhých mesiacov až rokov už veľké množstvo našlo svoj druhý domov, rovnako klesá. Navyše sa aj v Európe vytvorili za ten čas nové mechanizmy, ktoré nelegálny prílev migrantov kontrolujú oveľa lepšie ako v roku 2015.
Pred pár dňami vyšla tiež správa, že Ankara zablokovala časť vojenského výcviku a ďalšiu spoluprácu s nečlenskými partnerskými krajinami NATO. Je Turecko také silné, že si môže dovoliť vydierať aj NATO a aj EÚ?
V slovenských médiach sa podľa môjho názoru trošku zveličil preklad správy, ktorú priniesla kancelária agentúry Reuters v Turecku: spolupráca medzi NATO a Tureckom nebola pozastavená, ako niektoré médiá naznačovali. Správne teda spomínate len pozastavenie spolupráce s niektorými členmi Aliancie, na čo by som chcela poukázať. Ide podľa všetkého skôr o bilaterálne nezhody v čase, keď sa pred tureckým referendom snaží vláda získavať hlasy za zmenu režimu v krajine na prezidentskú republiku. Nedávny menší prieskum agentúry MetroPOLL v krajine ukázal, že vyše 60 percent opýtaných považuje dnes “Západ” za nepriateľa republiky. Práve v tomto mori väčšiny sa snaží loviť hlasy za aj vláda.
Podľa nemeckého týždenníka Spiegel sa nemecká kancelárka Angela Merkelová doteraz snažila viesť taktiku, nenechať sa Tureckom vyprovokovať. Napokon sa v súčasnosti z Berlína ozývajú hlasy, ktoré chcú stopnúť finančnú pomoc pre Turecko, pričom dôvodom má byť zatknutie novinára denníka Welt. Ako veľmi potrebujú Nemci Turecko a ako vidíte budúcnosť ich spolunažívania?
Turecko ostáva pre Európu, Nemecko aj NATO strategickým partnerom – jeho ekonomická, vojenská sila a geografická poloha jednoducho nie je zanedbateľná a toho si musí byť vedomá aj kancelárka Merkelová. Stratégia „bližšia košeľa ako kabát“ stále je a bude aktuálna. Budúcnosť je však otázna. Trend vzďaľovania sa narastá rovnako ako turecká izolácia voči Západu.
Keď si dnes v Turecku zapnete večer televíziu a prejdete večerným spravodajstvom, obraz je priam zarážajúci. Opozícia a opozičné názory nemajú priestor; priama konfrontácia v podobe diskusií vládnych predstaviteľov s tými opozičnými neexistuje; televízie ponúkajú siahodlhé niekoľkohodinové debaty odborníkov, ktoré vysvetľujú, pre čo všetko je prezidentský systém jediným možným riešením pre krajinu; a pomedzi diskusie sa vysielajú megalomanské reklamy a spoty, plné hudby, radosti a obrázkov žiarivej ekonomickej budúcnosti v prípade, že voliči 16. apríla povedia zmene systému svoje EVET (po slovensky áno). Propaganda a selektívny výber informácií je na úrovni, akú som za desať rokov, od kedy do Turecka pravidelne cestujem a kde som niekoľko rokov aj žila, nevidela.
V Turecku sa blíži referendum o rozšírení právomocí pre tureckého prezidenta Erdogana. Čo bude prípadné rozšírenie právomoci znamenať pre vnútornú stabilitu krajiny?
Koncentrácia moci štátu v rukách jedného človeka a skupiny jeho zarytých stúpencov nemôže veštiť nič pozitívne. Podľa podporovateľov zmeny systému, medzi ktorých patrí vládna strana AKP a najslabšia parlamentná nacionalistická strana MHP (v tureckom parlamente dnes pôsobia len štyri strany), zaistia kontinuitu ekonomického rozvoja, ktorý pätnásťročná vláda jednej strany naštartovala. Pokrok má byť rýchlejší, lebo bude riadený priamo, zhora dole.
Fakty sú však iné – turecká líra je na najnižšej úrovni voči zahraničným menám ako euro či dolár, nezamestnanosť zase dosahuje nevídane vysoké čísla. Poklesol objem zahraničného objemu, zahraničných investícií i zahraničných turistov a bezpečnosť v krajine je v najhoršom stave od začiatku vlády Erdoganovcov. Dnes doma – v Turecku – takmer nikto nepochybuje, že kampaň za bude úspešná. Preto, ak sa bude postupovať v nastavenom trende, nasledovať bude aj rýchlejšia izolácia a odklon od sekulárnych, liberálnych a demokratických hodnôt západného typu, ktorých zvyškami sa krajina dnes stále riadi.
Ako sú Turci úspešní v boji proti Islamskému štátu?
Téma boja proti teroristickej organizácii ISIS sa vytratila z médií, no podľa všetkého sa zdá, že koalície vedené na jednej strane Západom a na druhej strane Ruskom získavajú nad teroristami značnú prevahu. Turecko stále označuje ISIS za nepriateľa štátu a svoje jednotky do bojov intenzívne zapája. Momentálne sa orientuje najmä na spoluprácu s Ruskom a Iránom, no svoje záujmy – najmä v Sýrii – orientuje aj na boj proti skupinám Západom podporovaných Kurdov.
Dúfa turecký prezident Recep Erdogan, že keď je v súčasnej koalícii so zahraničnými štátmi proti ISIS, podporia neskôr títo spojenci aj jeho pohľad na Kurdov a úsilie zabrániť ich snahe o vlastný štát?
Pravdepodobne dúfa, ale rovnako tak dúfajú aj kurdské jednotky, ktoré boli viac ako významným článkom v boji proti ISIS. Z histórie však poznáme niekoľko prípadov, keď boli najväčšej národnosti na svete bez vlastného štátu – Kurdom – sľúbené samostatné územia. No od sľubov nikdy k činom nedošlo.
