V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia patrilo Slovensko v rámci Európy k demograficky mladej populácii, no dnes zaznamenávame neúmerne vysokú mieru starnutia. Kde sú príčiny?
To nie je jedna príčina, tých príčin je viacero, ktoré k tomuto viedli. Normálny trend je, že aj pri nás ako mladej spoločnosti s nízkym priemerným vekom celej populácie nad tridsiatkou prichádza istá fáza starnutia. To sú také demografické vlny, niekedy sú vyššie, niekedy nižšie. Tento proces je prirodzený a je bežný v rozvinutých krajinách. V tých menej rozvinutých je situácia trochu iná. Ale trend starnutia je v celej Európe, teda nielen my starneme, ale starne celá Európa.
Dá sa aj nejako vyčísliť tento trend starnutia?
Samozrejme, existujú presné štatistiky o tom, ako to vyzerá a ako to bude vyzerať, ale hovorí sa o tom, že ak sa v Európe niečo nezmení – a to hovorím o prirodzených prírastkoch – teraz nemám na mysli migračné počty, tak že Európa sa bude „scvrkávať“, teda aj vymierať, aj starnúť. Presne to isté sa týka aj Slovenska. U nás tento trend doteraz nebol až taký vážny, no v roku 2020 až v roku 2030 (Eurostat) už nebudeme rásť, čiže počet obyvateľov sa bude znižovať, pokiaľ ide o prirodzené prírastky.
Aký je ten pomer generácie v dôchodkovom veku voči zvyšnej populácii v produktívnom veku?
Indexy starnutia aj z pohľadu prognóz vyzerajú byť u nás hrozivé. V súčasnosti index starnutia je okolo 80 a predpokladá sa, že v ďalších desaťročiach to bude až 190! Z toho vyplýva, že značná časť populácie bude v dôchodkovom veku, pričom bude veľmi malý podiel tých, ktorí budú v aktívnom produktívnom veku.
A čo znamenajú tie čísla 80 a 190, aby bolo aj čitateľom jasné, o čom hovoríme v prípade indexu starnutia?
To je prepočet pomeru medzi mladou populáciou, čiže deťmi vo veku do 14 – 15 rokov, a medzi populáciou nad 60 rokov. Ten pomer, teda vzorec, vyjadruje, akou mierou narastá starnúca populácia.
Ako to riešili inde, keď nastal takýto trend?
Napríklad po druhej svetovej vojne to v Nemecku riešili tak, že priberali do krajiny ľudí zvonka, teda gastarbeiterov. Už vtedy to riešili tak, že vítali pracovnú imigráciu, pričom pôvodne si mysleli, že táto imigrácia bude krátkodobejšia, no postupne veľká časť tejto populácie v krajine zostávala. Neskôr si tam zakladali rodiny a stali sa plnohodnotnými občanmi danej krajiny. Bolo to aj preto, lebo obsadzovali veľkú časť tých pracovných príležitostí, ktoré boli nižšie ohodnotené, vyžadovali si nízku kvalifikáciu a boli, samozrejme, aj inak ohodnotení. Vtedy túto situáciu nedostatku práve takýchto pracovných pozícií, ktoré neboli dostatočne atraktívne pre domácu populáciu, bolo potrebné riešiť.
Dnes je to iné, lebo istá paralela sa tu núka?
Dnes je to odlišné najmä v tom, že prívaly imigrantov a žiadateľov o politický azyl sú ťažko zvládnuteľné, a to už nie sú tí klasickí ekonomickí prisťahovalci ako v minulosti. Dnes sa to mieša s utečencami, čo je predsa len iná kategória. Imigrantmi sa riešil nedostatok pracovnej sily, ale súčasne to prispievalo k vylepšovaniu demografických ukazovateľov (ak sa stali trvalými obyvateľmi) prijímacej krajiny. My sme však teraz v celkom inej situácii vzhľadom na silné politické kontexty uvedených migračných procesov a pýtame sa čo s tým?
Tak čo teda s tým?
V tejto súvislosti sa natíska aj inak postavená otázka: Ako chceme kompenzovať to, že začíname mať problémy s pracovnou silou a aj s dynamizujúcim sa procesom starnutia populácie? Ako chceme zabezpečiť, aby sme boli aj ekonomicky silnejší, teda mali takú pracovnú silu, ktorá bude kompenzovať aj nárast obyvateľov v dôchodkovom veku? Ako to robiť? Zvyšovať vek odchodu do dôchodku? Dnes je totiž taký trend, že dnes aj tí, ktorí kedysi by boli považovaní za starých, sú vitálni a sú práceschopní, a sú často mentálne, ale aj fyzicky schopní byť ďalej ekonomicky aktívni. Preto v „starnúcom“ svete sa realizujú politiky „odkladania“ odchodov do dôchodku na vyššie vekové kategórie a zdá sa, že to stále nestačí. Čiže je to kombinácia spomínaných faktorov, ktoré sa odrážajú na sociálno-ekonomickej situácii v krajine a sú odrazom vývoja demografie v krajine.
Vek odchodu do dôchodku sa síce zvyšuje, no politika štátu neumožňuje ľuďom napríklad po 50 zamestnať sa či uchádzať sa rovnocenne o prácu. Je to v poriadku?
Teraz je otázka, či je to politika štátu alebo je to samotný mechanizmus trhovej ekonomiky. Čiže jednoducho zamestnávateľ, teda najmä súkromný zamestnávateľ, rád a prednostne zamestnáva mladú dynamickú vzdelanú výkonnú a energickú populáciu. A na tých starších – hoci sa veľa hovorí o tej striebornej ekonomike – sa zabúda, resp. v realite je často odsúvaná. Áno, mladosť má svoje prednosti aj vo sfére socio-ekonomickej, ale nenahradzuje skúsenosť, rozvahu a zručnosti rokmi nadobudnuté. Ale žiaľ, je taký trend – aj na Slovensku – že po 50, ak by ste náhodou stratili zamestnanie, tak máte veľmi veľký problém nájsť si prácu.
Sú ale krajiny ako Nemecko, Belgicko či Švajčiarsko, kde priamo zo zákona zamestnávateľovi vyplýva, že pokiaľ napríklad neskrachuje alebo nemá nejaký vážny dôvod zamestnanca vyhodiť, tak nesmie ľudí po 50 prepustiť. Prečo to nie je aj u nás?
To sú mechanizmy! Čiže to nie je taký podnikateľský a sociálno-ekonomický trend podnikateľskej či zamestnávateľskej sféry, kde majú radšej tú mladú dynamickú a výkonnú generáciu, ale to štát vytvára mechanizmy, ako vyregulovať to, aby nedošlo k veľkým sociálnym krivdám a diskrimináciám.
Ktoré z vplyvov, ktoré ste už spomenuli, sa teda najnegatívnejším spôsobom prenášajú aj na slovenskú spoločnosť?
Negatívne globalizačné vplyvy majú často sociálno-ekonomický charakter. U nás prechodom do nového systému po novembri 89 sme často robili nerozumnú a chaotickú politiku najmä v hospodárskej oblasti. Mali sme privatizáciu bez pravidiel a neuvedomili sme si, že to môže priniesť na dlhé obdobie množstvo nenapraviteľných škôd. Bolo, samozrejme, potrebné urobiť reštrukturalizáciu hospodárstva a prispôsobiť ju prechodu na trhovú ekonomiku a väčšiu finalizáciu výroby, ale nebrali sa do úvahy socio-ekonomické a sociálne dosahy, ich povaha a predovšetkým politické nástroje, ako negatívne dosahy kompenzovať.
Ktoré najväčšie škody máte na mysli?
Najlepšie to vidíme na dôsledkoch v rovine výrazne narastajúcich regionálnych rozdielov a tiež na tom, ako už bolo spomenuté, že neboli pripravené alternatívy. Ak sa nám nejaké odvetvie rozpadá, aký máme scenár ihneď spustiť, aktivovať inú oblasť, aby bola vytvorená kompenzácia v podobe iných príležitostí?
Ktoré napríklad na nám rozpadli? Poľnohospodárstvo, textilný priemysel, strojárstvo?
Presne tak. Poľnohospodárstvo je exemplárny príklad. Na jednej strane je prirodzené, že nové technologické postupy umožňujú, aby sa znížil počet zamestnancov, no u nás sa ukázalo, že nikto zo zodpovedných nerozmýšľal, čo urobiť s tou uvoľnenou pracovnou silou. Kam ju presunúť? Do akých iných nových odvetví? Tu treba jedným dychom položiť otázku, ako sa nastavovalo školstvo a vzdelávací systém a na akú budúcnosť? Odpoveď je jednoduchá: aj to sme zanedbali! A teraz vidíme, že nám chýbajú stredoškolsky vzdelané stredné kádre. Už vtedy sme mohli tušiť, že raz príde nejaká automatizácia, no tá nepríde sama od seba, ale aj tú automatizáciu musí niekto pripraviť, niekto priniesť. No primárne a dôležité je aj tu, aké vzdelanie a aké druhy vzdelania tu máme a ako sú schopné reagovať na nové technologické situácie. Ale na to by mali byť pripravení odborníci a vnímaví politici, aby takúto stratégiu alebo stratégie nastavili, aby rozmýšľali dopredu, čo je trend doby a čo s ním.
A tu sme zlyhali a niečo zanedbali?
Jednoznačne a veľa vecí. Ak ideme budovať odborné školstvo, tak musíme vychádzať z toho, čo je potrebné pre prax, nielen tú súčasnú, ale aj na tú prichádzajúcu a to je jedno, na akej úrovni. A toto nám vypadlo! A teraz vidíme efekt – nemáme stredné kádre technického zamerania! A čo s tým?
Tak čo s tým?
Máme síce radosť z toho, že nezamestnanosť sa relatívne znižuje, ale máme tiež masu ľudí, ktorí sú bez práce, a zrazu zisťujeme, že ich nevieme použiť. Pretože to, čo sem prišlo, tie nové technológie, tie potrebujú určité druhy špecializácií. Na niektoré nové špecializácie sa dá rýchlo preškoliť, ale niektoré si vyžadujú dlhodobejšiu odbornú prípravu vrátane prípravy na nevyhnutnosť inovatívnych prístupov. A práve v tom máme „rozhasené“ školstvo, ktoré nevieme nastupujúcim trendom od 90. rokov prispôsobiť. Lebo načo často úrady práce robia rôzne preškoľovania a rekvalifikácie, keď tí preškoľovaní sa nemajú kde uplatniť?! Keďže realita a prax si nežiadajú práve tieto preškoľovacie orientácie.
Znamená to, že prípadov, aký nastal v jednej strojárskej fabrike v Prešove, kde sa pokúsili oživiť strojársku výrobu novými technológiami od zahraničného investora a hľadali vhodných pracovníkov na úrade práce a z množstva ponúkaných nezamestnaných vyhovovali asi dvaja, je u nás veľa?
Žiaľ, to je naša realita. Technológie sa veľmi rýchlo menia a ak niekto vypadne zo svojho odboru napríklad na päť rokov, nesleduje zmeny, tak po piatich rokoch si už môže pripadať ako analfabet. Okrem toho, dnes je samozrejmosťou ovládať cudzie jazyky, čo kedysi až také potrebné nebolo, lebo sme boli do značnej miery uzavretí. Ale dnes je to iné, jazyky, kvalifikácia, to sú samozrejmé veci, ktoré sú nutné na to, aby sa ľudia mohli zamestnať. A súčasne je to bariéra, prečo sa zamestnať nevedia.
Priemety na Slovensku… Z toho, čo ste spomenuli, ktoré to najmä sú? Vidiek sa nám vyľudňuje, mladí utekajú a sťahujú sa nám do veľkých miest, ale aj do zahraničia. A čo je najhoršie, už sa domov nevracajú. Je to zdravé?
To sú zasa spojené nádoby s tým ekonomickým rozvojom či nerozvojom a s tým, čo to vyvoláva. Celý problém je v tom, že zasa sú to politiky, a dodnes zlé politiky, hovorím to absolútne otvorene. Lebo neviem, či my máme nejakú regionálnu politiku. Ešte za socializmu sa budovali fabriky v regiónoch a väčšinou to bolo založené na monokultúrach. Čiže v okrese jedna silná fabrika, ktorá v rámci regiónu bola schopná zamestnávať. Keď toto padlo, tak nevznikali vôbec alebo len veľmi pomaly iné alternatívy. Čiže kto mal vzdelanie, kvalifikáciu a ambíciu, tak odchádzal. A toto je dlhodobý trend. Kedysi to boli odchody na týždňovky, dvojtýždňovky, dnes dominujú dlhodobé odchody za prácou, najmä do zahraničia. No a pokiaľ ide o osoby, ktoré nie sú silnejšie sociálne zakotvené, nemajú pevne ukotvené väzby na rodinu či inak, tak u nich je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že už sa nevrátia. Čiže tento trend postupne nabúraval a nabúrava demografickú štruktúru a urýchľuje starnutie v dotknutých sídlach a regiónoch. Súčasne viedol a vedie k tomu, že vyčerpáva či vysáva z územia kvalifikovaných, vzdelaných a ambicióznych ľudí. Dokonca sa presadzujú politiky, ktoré nabádajú ľudí na odchod namiesto toho, aby sa realizovali také politiky, aby sa regióny stabilizovali vďaka komplementárnym hospodárskym aktivitám. Politici akoby si neuvedomovali, že ľudia síce teoreticky môžu odísť, ale tie vyprázdnené regióny neodídu, ale zostanú. A čo s nimi? To celé viedlo a ďalej vedie k tomu, že tieto regióny sa stávajú demograficky, ekonomicky, infraštruktúrne poškodené či deformované, pričom to môže mať aj nebezpečné sociálno-politické dosahy. Myslíte si, že do takýchto území pôjde nejaký podnikateľ s investíciou, keď vie, že tam nie je infraštruktúra, že tam bude mať problémy, pretože tých nezamestnaných, ktorých bude mať k dispozícii, nezamestná, lebo nemajú ani zručnosti, ani kvalifikáciu, že územie sa borí s celým radom aj ďalších vyvolaných problémov a rizík? Tak čo s tým? Je to komplexný problém aj demografický, aj kvalifikačno-vzdelanostný, aj infraštruktúrny či spoločensko-kultúrny… a tieto územia sa dostávajú do komplexnej marginality. A na Slovensku to jednoducho vidieť.
Ktoré regióny napríklad to sú, ktoré majú problémy?
Keď vyjdeme od Bratislavy, už sa to začína od Tekova cez Hont, Novohrad, Gemer po Abov. Pritom treba podotknúť, že Bratislava väčšmi vedela saturovať pracovné príležitosti v zázemí v okolitých mestách, ako Malacky, Senec, Pezinok, Šamorín atď., kde sa umiestnili najmä menšie firmy a vytvoril sa taký „obal“ Bratislavy, čo sa na ostatnom území najmä okolo Košíc nepodarilo. Keď ste vyšli za Košíc, mali ste pocit, že ste sa dostali do iného sveta. Až teraz začínajú aj Košice ovplyvňovať aj svoje okolie a zázemie, kde sa začínajú prejavovať suburbanizačné vplyvy. Ale je tu ešte marginalizovaný severovýchod Slovenska, severný Spiš, Šariš, Zemplín, čiastočne aj Liptov. Tu treba hľadať spôsoby a mechanizmy na reštart, rovnako ako treba rozmýšľať aj o tom, ako z niektorých na prvý pohľad nevýhod sa dopracovať ku komparatívnym výhodám.
V ktorých sférach je to možné?
Určite sú to služby či cestovný ruch (čo vôbec nemusia byť len veľké turistické rezorty). Ale vidíme, že u nás sa absolútne rozpadlo regionálne poľnohospodárstvo, ktoré bolo kedysi veľmi rozvinuté najmä v oblasti ovocinárstva, zeleninárstva, vinohradníctva. Choďte po Slovensku a vidíte, čo sa deje. Opustené a zlikvidované sady, vinohrady, pričom sa chválime, ako naše vína vo svete získavajú ocenenia – čo je veľmi chvályhodné a stojí to na obetavosti niektorých ťahúňov – ale fakt zostáva, že na výmeroch sme výrazne stratili. Podobné je to s ovocinárstvom, lebo keď hovoríme napríklad o Novohrade alebo Gemeri, uvidíte zdevastované zarastajúce sady. Predtým nebol problém, lebo v týchto regiónoch fungovali výkupne ovocia a zeleniny, nebol problém dať do výkupu množstvá jabĺk, hrušiek a fungoval konzervárenský priemysel. A teraz?
Takže čo s tým?
To celé závisí od politiky! Zodpovední by mali vedieť rozmýšľať perspektívne a reflexívne, lebo najprv to necháme krachovať a potom musíme všetko absurdne dovážať, čiže normálne druhy ovocia a zeleniny, ktoré tu bežne normálne dorastali. To sa zanedbalo a tým, že tam nie je priemysel, tak by to bola šanca aspoň tieto danosti využiť, pretože tam existujú prírodné danosti. Možno začínať malými krokmi, čiže zo začiatku by to mohli byť napríklad malé farmy, podporovať malé individuálne iniciatívy. Je škoda, že sa zdevastovali poľnohospodárske družstvá, ktoré kedysi prosperovali, a krachovali často aj preto, že sa nesmeli dotovať. Lenže v ktorej európskej krajine sa poľnohospodárstvo nedotuje? Všade sa dotuje! No my sme si mysleli, že to pôjde bez toho, a rozbili sme si celé poľnohospodárstvo!
Teraz jedna chúlostivá otázka, ktorá sa dosť obchádza a nehovorí sa o nej veľmi nahlas. Väčšinová populácia u nás stagnuje, dokonca vymiera, na druhej strane, u rómskej populácie populačná krivka prudko a dlhodobo narastá. Nebude to tak, že o niekoľko rokov bude u nás pri tomto demografickom a populačnom vývoji tvoriť väčšinu?
Keby sme to zobrali čisto štatisticky alebo matematicky, tak áno, tam je tá pôrodnosť oveľa vyššia. Keby sme to očistili, lebo Rómovia sú rozdrobení, hlásia sa k Slovákom, ale aj k Maďarom, tak ich je tu teraz vyše 400-tisíc. Problém ale nie je v tom, že sú to Rómovia, ale problém je v tom, že oni sú dlhodobo na úplne inej úrovni vzdelanostnej, kvalifikačnej či inteligenčnej a stále prevláda u nich určitý kultúrny element, ktorý sa dostáva do konfliktu s väčšinovou populáciou. A čo s tým? Áno, aj u nich sa už postupne zmenšuje pôrodnosť, ale stále je nepomerne vyššia. Takže ten trend narastania ich populácie tu je, máme u nás plno dedín najmä na Gemeri či na Spiši, kde táto populácia v celom rade obcí už prevláda. Deti rodia deti. A tento problém nevieme odstrániť u nás desiatky a desiatky rokov, to nie je dnešný problém, to tu bolo aj za socializmu až na to, že vtedy problém ich nezamestnanosti až tak nevyčnieval, keďže vtedy bola zamestnanosť povinná.
No dobre a je tu aspoň šanca na riešenie?
Nevidím to optimisticky. Tam je totiž ešte jeden problém. Technologický rozvoj ešte viac prehlbuje ich zaostávanie, pretože oni nie sú absolútne pripravení. Oni sú v značnej časti schopní pracovať ako kopáči či inak manuálne pracovať, ale manuálna práca sa pomaly vytesňuje, hoci úplne nezmizne.
Je tento problém hrozbou pre Slovensko?
Áno, môže to byť ešte väčší problém, ako je dnes. Je to otázka, akým spôsobom sa bude dať podchytiť najmä mladá rómska generácia, lebo s tou staršou už neurobíte nič. Ale aj my k tomu dosť prispievame. Bol som na východnom Slovensku v rómskych osadách a mal som veľmi smutné skúsenosti, pretože aj Rómovia, ktorí mali ambície, mali vzdelanie, odbornosť a chceli sa začleniť plnohodnotne do spoločnosti, tak boli odmietnutí. Jeden konkrétny prípad v stavebníctve. Prihlásili za záujemcovia na inzerát aj telefonicky im potvrdili, že majú voľné miesto, no v momente, keď vo firme otvorili dvere: „Ľutujeme, práve sme tieto miesta obsadili…“
Môže v tom byť aj rasový motív?
To je rasový motív! Pretože ak osoba všetko spĺňa, no vyjde najavo, že je to Róm, tak jeho žiadosť zamietnu… Čiže to vyvoláva nedôveru alebo aj nenávisť voči „gadžom“ u samotných Rómov, že ich často takto „odkopnú“. Celý problém je v tom, že sa nebuduje taká rómska elita, ktorá by bola súčasne autoritou aj vzorom. Ale problém je aj v tom, že mnohí Rómovia, ktorí sa z toho dostali a presadili sa, teda aj intelektuáli, aj vedci, sa už k Rómom radšej nehlásia.
Existuje tu ale aj iný demografický problém. Viaceré štáty sa snažili vymieranie svojej populácie či neúmerné starnutie riešiť imigrantmi. Hrozí aj Slovensku, že by sa zlý a nepriaznivý demografický vývoj riešil práve imigrantmi?
Tam sa, bohužiaľ, stretlo viacero situácií. V súčasnosti je situácia taká, že sa vytvára nálada apriórnej nenávisti voči imigrantom namiesto toho, aby sa rozmýšľalo úplne racionálne. Viete, súčasťou imigračných procesov po roku 1990 sú aj Slováci. Koľko ich odišlo do zahraničia načierno žiť či pracovať? Či sa nám to páči alebo nie, toto bude trend a už to vidíme v určitých oblastiach. Už aj my si vyberáme hrozienka, naši lekári a zdravotné sestry odchádzajú a pozrite sa, koľko je tu napr. Ukrajincov. My sme teraz pod vplyvom toho všetkého, čo sa deje, a pozeráme sa: migrácia = hrozba. Ale migrácia tu vždy bola, po celé stáročia! Otázkou je, aká je jej intenzita. Čiže tomu sa nevyhneme, ak si myslíme, že tu si vytvoríme a urobíme nejakú ohradu, paradoxne môže nastať situácia, keď nebude isté, či náhodou my nie sme uzavretí v rezervácii. Takže tomuto trendu sa neubránime a musíme hľadať skôr racionálne riešenia a, samozrejme, mať jasne stanovené pravidlá spolužitia, ktoré platia pre všetkých a sú vymáhateľné.
Čiže toto podľa vás až taká hrozba nie je?
Môže to byť globálna hrozba v niečo inom. Teda v tom, že to začína byť konflikt kultúr. Už nie je konflikt v tom, že tam sú vojnové udalosti a tí biedni utekajú a treba im pomôcť. Tu sa skôr rozohráva konflikt odlišných kultúr. To je živná pôda pre politikov a prepolitikárčenie. Lebo vidíme, ako sa rozohrávajú politické hry štátov aj medzi štátmi práve na tejto báze. To začína byť nebezpečné, lebo potom naraz zisťujete, panebože, tu začínajú byť chorí asi všetci.
Ako teda v týchto všetkých súvislostiach vyzerá demografický vývoj u nás? Máme sa čoho obávať alebo naopak, máme tu aj isté príležitosti?
Po prvé, musíme si určiť našu demografickú politiku, teda našu vo vnútri. Veľa vecí sa u nás odďaľuje, lebo kariéra je na prvom mieste, deti sa odsúvajú na neskoršie. Kvôli kariére… Tak ak vôbec, tak jedno dieťa, maximálne dve. Toto by sme nejako mali zvrátiť a motivovať takými motivačnými mechanizmami, aby prirodzený prírastok populácie bol zachovaný. Lebo to je základ.
Ale nie je toto tak náhodou už sociálna politika štátu? Existuje taká vôbec?
Obávam sa, že taká komplexná nie. Niekedy mám dojem, že v oblasti politík konáme kampaňovito. Čiže raz skočíme na toto, raz na toto a neexistujú komplexné riešenia a stratégie. Ak urobíme taký krok, aké budú jeho dôsledky? Čo môžeme jednotlivými krokmi vyvolať, či už v podobe pozitívnych ziskov, alebo negatívnych strát?
Z toho, čo hovoríte, ale vyplýva, že tu neexistuje systém?
Nie, neexistuje! Mám taký pocit, že na prvom mieste sú politické hry a až na niektorých ďalších miestach a v pozadí sú potom snahy o reálne vecné riešenia sociálnej alebo hospodárskej situácie.
A vás odborníkov sa vôbec niekto z politikov pýta na váš názor? Aby ste boli súčasťou prípravy nejakých strategických riešení?
Je to tak, že pokiaľ si zachováte malú mieru kritickosti, tak ešte áno. Ale ak do niečoho zabŕdnete hlbšie, že toto nie je dobré, vtedy už sa záujem končí. Nie tak, že by nás vyhodili, ale vtedy to jednoducho neberú. Pritom našou snahou je často osobne doručovať analytické výstupy a poznatky, predovšetkým o regionálnych a lokálnych problémoch, tým subjektom (politickým a správnym), v ktorých kompetencii je existujúce problémy riešiť. Či sa to reálne využíva, už je mimo nášho dosahu.
A máte spätnú väzbu od tých, ktorým je to určené?
Nič, spätná väzba žiadna. Inými slovami, politikov nezaujíma, čo si myslia odborníci. Často dostaneme odpoveď, že oni majú svoje analýzy. Aké sú to analýzy, aká je ich kvalita, ako sa realizovali? Na to sa už odpovede nedozviete. A to je choré. Takto sme my spoločenskovední odborníci často vlastne mimo hry. Pritom našou snahou je distribuovať výstupy analýz priamo do dotknutých území na zodpovedné inštitúcie. A viete, aký bol efekt? Že sa tie naše analýzy často „stratili“. Potom sme urobili jedno – vyhotovili sme to vo viacerých exemplároch, toto ide samospráve, toto ide občianskym združeniam, aby sa to už nemohlo stratiť. Keď sme zorganizovali odborné prednášky, viete, ako to dopadlo? Nás bolo viac ako tých, ktorým to bolo určené (poslancom). Toto je obraz slovenskej reality: nepchajte sa nám do našich hier, toto nepotrebujeme, vaše pohľady nie sú pre nás zaujímavé.
