Utečencov by sme mali prijať pozitívne, ak sa budeme vtierať do priazne Ruska, obráti sa to proti nám. Exminister Michael Kocáb pre Parlamentné Listy prehovoril o pomeroch u susedov

18.9.2015 5:30

ROZHOVOR Plánovaný investičný zámer čínskej firmy CEFC vo výške desať miliárd českých korún je podľa exministra a hudobníka Michaela Kocába pre jednu investičnú skupinu síce podstatný, ale v porovnaní s investíciami ostatných krajín nie príliš významný. „To sa ešte len uvidí, či nie je príliš nízkou cenou za poklonkovanie čínskym komunistom a za eventuálne oslabenie dôvery našich európskych partnerov, s ktorými sme ekonomicky zásadne prepojení, a či to naopak neprinesie bezpečnostné riziká,“ povedal v rozsiahlom rozhovore pre ParlamentníListy.cz bývalý minister pre ľudské práva. Diskutovalo sa najmä o hlave štátu v polovici prezidentského mandátu, o jeho „vtieraní sa“ do priazne Číny aj o prístupe k silnejúcej vlne utečencov.

Utečencov by sme mali prijať pozitívne, ak sa budeme vtierať do priazne Ruska, obráti sa to proti nám. Exminister Michael Kocáb pre Parlamentné Listy prehovoril o pomeroch u susedov
Foto: Peter Števkov
Popis: Ilustračná fotografia

Miloš Zeman vstúpil do druhej polovice svojho prezidentského mandátu. Ako hodnotíte obdobie v rozmedzí dva a pol roka, v ktorom zastával úlohu hlavy štátu?

Na úvod by som chcel predznamenať, že moju kritiku Miloša neživí žiadna nenávisť. Naopak. Poznáme sa veľmi dobre už od čias Nežnej revolúcie, tykáme si, vždy som ho mal rád a tiež ma dokázal veľakrát rozosmiať. Preto sa teraz chcem vyhnúť akýmkoľvek emóciám a sústrediť sa len na suché fakty a argumenty. V prípade Zemana sa však nemôžem vyhnúť ekonomike. Aj keď nie som ekonóm, ako minister som sa zúčastnil na schvaľovaní dvoch štátnych rozpočtov a nezostávalo mi teda nič iné, ako sa v tom zorientovať. Trávim dosť času na internete a čítaním, a tak hľadám, v čom by som mohol s Milošom Zemanom súhlasiť, ale z obdobia, v ktorom pôsobí ako prezident ČR, som toho veľa nenašiel. Napriek tomu aspoň niečo: súhlasím s jeho kontinuálnou podporou Izraela, s jeho názorom, že problém s Islamským štátom by sa mal riešiť priamo na mieste, kde vzniká, najnovšie s jeho návrhom na vytvorenie medzinárodných protiteroristických síl a tiež s jeho podporou NATO a EÚ, aj keď to posledné niektorými svojimi činmi spochybňuje.

Naopak, mám problém s niektorými jeho extempore, pričom výraz „niektoré extempore“ je veľmi eufemistický. Podľa môjho názoru Miloš Zeman znižuje dôstojnosť prezidentského úradu v súhrne mnohými politickými aktmi či stanoviskami.

Čo teda považujete za najväčšie faux pas Miloša Zemana v prezidentskej funkcii? Vulgárny slovník, tackanie sa nad korunovačnými klenotmi, kauzu Peroutek, výroky o integrácii zdravotne postihnutých alebo o tom, že 17. novembra na Národnej triede nešlo o masaker? Alebo jeho výroky pri prvej návšteve Číny, že nešiel do Číny preto, aby tam poučoval o ľudských právach, ale aby sa naopak naučil, ako stabilizovať spoločnosť?

To posledné je naozaj humorné. Ale inak všetko, čo ste vymenovala, mi veľmi vadí a dodal by som k tomu ešte pre úplnosť: „puč v Lánoch“, pohŕdavý a urážajúci vzťah k novinárom a výpady proti ČT, bezpečnostná neprevierka pána Mynářa, politické grobianstvo typu „vláda sku*vila služobný zákon“... A hlavne podlizovanie sa Lavrovi spochybňovaním prítomnosti ruských vojakov v krymskom konflikte, ktorú nakoniec priznal aj sám Putin, kritizovaním sankcií a vo všeobecnosti provokatívne proruskou politikou v situácii, keď sa Rusko dopúšťa bezprecedentných medzinárodných agresií.

Samostatná kapitola je jeho pročínska politika, ktorú kritizujem pre zanedbávanie tradičného dôrazu na ľudské práva, preferenciu biznisu a odklon od podpory Tibetu. Posledným Zemanovým „hitom“ je však odmietanie prijať vojnových utečencov v situácii, keď im ide o holý život, a podnecovanie xenofóbnych pudov časti našej verejnosti.

Týmto všetkým dáva Miloš Zeman svetu správu o tom, akí sú vlastne Česi. Ale Česi takí nie sú. Taký je Miloš Zeman. To už sa však vo svete dozvie málokto. Rozpolťuje našu spoločnosť a zároveň nás vťahuje do nepriaznivého svetla. Keď sa od našich susedných štátov nedočkáme dešpektu, budeme im prinajmenšom na smiech.

V priamej voľbe ste podporovali druhého kandidáta – Karla Schwarzenberga. V čom by bol podľa vás lepšou hlavou štátu?

Dôvody, prečo som ho podporoval, som už veľakrát povedal. Karel Schwarzenberg je mi názorovo blízky a dokazuje to aj v záležitostiach, pre ktoré kritizujem Zemana.

Miloš Zeman zmenil podľa mnohých kritikov ponovembrovú orientáciu zahraničnej politiky Českej republiky smerom na Východ. Ako jediný vysoký predstaviteľ členského štátu Európskej únie sa zúčastnil na oslavách konca druhej svetovej vojny v Moskve, teraz sa dokonca ako jediná hlava západoeurópskej krajiny ocitol aj na prehliadke čínskej sily na námestí Brány nebeského pokoja, kde v roku 1989 čínska armáda postrieľala stovky demonštrantov proti komunistickému režimu. Je táto orientácia českej zahraničnej politiky správna?

Bože, nie. Prevracia tým doterajší smer našej zahraničnej politiky, pre ktorú sme boli od čias Václava Havla rešpektovanou a váženou krajinou, hore nohami. Robí však hanbu aj celej EÚ, ktorej sme súčasťou. Zásady, na ktorých stoja európske demokracie, či už sa to niekomu páči alebo nie, sú ľudské práva v širokom zmysle slova.

Právo národov na sebaurčenie, právo na život a zdravie, politické práva obyvateľov, náboženská sloboda, právo nebyť diskriminovaný v súvislosti so svojím presvedčením a etnickým pôvodom, sloboda pohybu a pobytu, sloboda slova, myslenia a svedomia a hlavne právo na ľudskú dôstojnosť, ktoré je žiarivým jadrom civilizačného a sociálneho pokroku, z ktorého všetky práva vychádzajú a podľa ktorého sa aj posudzujú, to všetko sú premisy, ktoré definujú demokratický štát 21. storočia. Európske štáty sa však, nad rámec týchto práv, vyznačujú aj vysokým stupňom vzájomnej solidarity a veľkorysosti.

O Zemanovej proruskej politike som povedal až dosť. Teraz teda k Číne. Len pre ujasnenie. V zásade nemám nič proti rozvoju česko-čínskych obchodných vzťahov. Snaží sa o to veľa krajín. Ide však o spôsob. Zvyčajne prebiehajú ekonomické rokovania na úrovni vlád a rezortných ministrov. Návšteva na najvyššej úrovni má symbolický charakter a vyjadruje vyššiu mieru vzájomného rešpektu. Keď sa prezidentská návšteva štátu, ktorý očividne porušuje ľudské práva, ukazuje napriek tomu ako nevyhnutná, s čím v tomto prípade nesúhlasím, existuje model, ako sa s tým uvedomelejšie krajiny vyrovnajú. Návšteva prebehne, ale hlava demokratickej krajiny pripomenie svojmu náprotivku hodnoty, na ktorých jeho krajina stojí, a obvykle sa tiež stretne so zástupcami občanov, ktorí sú prenasledovaní režimom.

Ak sa budeme „vtierať“ do priazne Číny, Ruska či iných nedemokratických štátov, ak budeme účelovo prehliadať fakt, že hrubo porušujú ľudské práva, len pritakať a chváliť ich vedenie za partikulárne úspechy, otočí sa tento postup nakoniec proti nám. S takouto zmenou našej zahraničnopolitickej orientácie môžeme prísť o dôveru a rešpekt našich najbližších partnerov, čo môže mať aj negatívne hospodárske konzekvencie.

Aké negatívne hospodárske konzekvencie to môže mať?

Miloš Zeman stále zdôrazňuje obchodné hľadisko, preto začnem s tým. Veľmi zjednodušene. Náš dovoz z Číny od roku 2002 (teda ešte za V. Havla), kedy prekročil hranicu 50 miliárd českých korún, trvalo rastie až za hranicu 300 miliárd českých korún. V posledných piatich rokoch. V roku 2013 predstavuje 2. miesto (10,7 percenta) z celkového dovozu. Obchodná bilancia je však z pohľadu ČR výrazne záporná. Náš vývoz do Číny rastie niekoľkonásobne pomalšie a len pozvoľna sa blíži k hranici 40 miliárd českých korún. Od Číny si teda môžeme kúpiť, čo chceme, priamo alebo formou reexportov (prostredníctvom ďalších krajín), ale Čína má o náš tovar omnoho menší záujem. Aj priame čínske investície v ČR boli za posledných päť rokov nevýrazné. CzechInvest sprostredkoval len šesť takýchto investícií v hodnote 1,26 miliardy českých korún.

V porovnaní s tým realizuje ČR viac ako polovicu nášho vývozu a necelú polovicu dovozu so susednými štátmi na čele s Nemeckom, s ktorým máme napr. v roku 2013 dokonca kladnú bilanciu – 31,3 percenta vývoz (zhruba 994 miliárd Kč) a 25,6 percenta dovoz (zhruba 723 miliárd Kč). A priame zahraničné investície zo strany západnej Európy predstavovali podľa údajov ČNB od roku 1993 približne 1,9 bilióna Kč. Len v roku 2014 u nás tieto krajiny minuli zhruba 125 miliárd českých korún. Nemecko 81 miliárd, Francúzsko 23 miliárd, Belgicko 12 miliárd českých korún atď. Ale napr. aj Južná Kórea investovala v tuzemsku sumu 25,8 miliardy Kč.

Z toho vyplýva naša jednoznačná obchodná závislosť od EÚ, resp. susedných štátov, resp. Nemecka. Podľa toho by sme sa mali správať a mali by sme tiež rešpektovať nepísanou vzájomnú lojalitu. Keď napr. vieme, že ani jedna z hláv európskych štátov sa z dobrých dôvodov nezúčastní na vojenských prehliadkach v Moskve ani v Pekingu, tak by sa tam ausgerechnet nemal hrnúť ani náš pán prezident.

Jedna vec je ekonomika, ale spomenuli ste, že Európa stojí na princípoch, ako sú ľudské práva, právo na ľudskú dôstojnosť, sloboda slova, myslenia a svedomia, čo nie sú práve preferované pojmy v Číne. Mali by sme na to brať ohľad v česko-čínskych vzťahoch?

Po prvé by sme mali zostať dôslední v našej zahraničnej politike presadzovanej po roku 1989, ktorá podporovala a symbolicky chránila utláčaných občanov totalitných štátov na základe vlastných zlých skúseností s hitlerovskou a sovietskou porobou. Prezident Havel pozval niekoľkokrát do ČR dalajlámu, otvorene podporoval tibetský boj za nezávislosť a kritizoval drsné zaobchádzanie Číny so svojimi občanmi. S tým Zeman skoncoval a podľa môjho názoru nás tým vytláča z rodiny predvídateľných a najmä slušných európskych štátov.

Všímam si tiež, že Čína sa postupne vymaňuje zo svojej minulosti a situácia sa v mnohých ohľadoch zlepšuje. Úprimne si želám, aby to dokázala čo najskôr, pretože jej odveká kultúra a schopnosti sú výnimočné vo viacerých ohľadoch. Ale pri moci je stále komunistická strana, ktorá je dedičkou všetkých obludností z minulosti a ešte stále nedokázala ukončiť éru prenasledovania vlastných občanov.

Veď podľa odhadov zahynulo v komunistickej ČĽR (od roku 1949) 40 miliónov až 65 miliónov ľudí násilnou smrťou, a to od hladu, nútených prác či prostredníctvom popráv.

V rokoch 1958 až 1960, počas Maovho „Veľkého skoku vpred“, ktorým chcel dohnať najvyspelejšie svetové veľmoci, sa rozpútal hladomor, ktorý si podľa odhadov vyžiadal vyše 30 miliónov obetí. V dobe „Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie“ (1966 až 1969), ktorú viedla Ťiang Čching, štvrtá manželka Maa Ce-tunga, zomrelo podľa čínskych vládnych zdrojov takmer osem miliónov ľudí. V marci 1989 brutálne zasiahla čínska vláda proti nepokojom v Lhase s fatálnymi následkami na životoch Tibeťanov. O mesiac neskôr v tom istom roku bolo počas „pekinského masakra“ na námestí Brány nebeského pokoja krvavo potlačené ľudové demokratizačné povstanie na čele so študentmi. Čínski študenti uviedli počet mŕtvych medzi dvomi tisíckami a tromi tisíckami. To je skrátka minulosť a Čína sa s ňou vyrovnáva. Ale...

Ale aj dnes sa v Číne porušujú ľudské práva, nielen v okupovanom Tibete.

No práve. Od júla 1999, kedy vláda ČĽR vo svojej krajine pre údajnú ilegálnu činnosť zakázala cvičebnú metódu (duchovnú disciplínu) Falun Gong (čiže Fa-lun-kung), je toto hnutie tvrdo potláčané formou ilegálneho zatýkania, brutálneho mučenia, väznenia v pracovných táboroch, odoberania orgánov a genocídy. Vo funkcii ministra pre ľudské práva som prijal jedného čínskeho občana praktizujúceho Falun Gong, ktorý mi ukazoval jazvy po celom tele a rozprával o neľudskom mučení, ktoré v čínskych väzeniach absolvoval. S plačom rozprával napr. o tom, ako bol nútený stáť celé dni vonku v štyridsaťstupňových teplotách až do úplného spálenia tela, a o ďalších mučeniach, ktoré sa tu zdráham opísať. Priznám sa, že som tomu takmer ani nemohol uveriť. Následne som si zadovážil oficiálne materiály, ktorá však jeho slová potvrdili.

Podľa verejných zdrojov začal v jeseni 2009 španielsky sudca Moreno súdne konanie na základe žaloby za mučenie a genocídu. Obvinil bývalého predsedu komunistickej strany Číny Ťianga Ce-mina, bývalého riaditeľa Úradu 610 (vytvoreného za účelom sledovania a likvidácie hnutia Falun Gong) Lua Kana a troch ďalších. Súd konštatoval, že z právneho hľadiska zodpovedá výprava proti stúpencom Falun Gong definícii genocídy. A ďalej... V decembri 2009 vyniesol argentínsky sudca federálneho súdu Araoz de Lamadrid rozsudok. Súčasťou rozsudku je aj príkaz na zadržanie oboch uvedených funkcionárov. Rozhodnutie súdu predstavuje historický precedens. Toto všetko nestojí nášmu prezidentovi ani za zmienku? A keď už nie priamo v Číne, tak aspoň doma?

Prezident tvrdí, že rozvíja česko-čínske ekonomické vzťahy a že pádnym dôkazom toho sú aj investície čínskej investičnej spoločnosti CEFC v Česku, konkrétne do leteckého dopravcu Travel Service, mediálnej skupiny Médea Group a futbalovej Slavie, alebo príchod čínskej banky do Česka. Čínska spoločnosť by mohla v rámci prvej investičnej vlny investovať až desať miliárd českých korún. Nie je pre Českú republiku výhodné, že si bohatá hongkonská spoločnosť vybrala Prahu ako svoju základňu v Európe a českú firmu J&T ako hlavného európskeho partnera?

Plánovaný investičný zámer CEFC vo výške desať miliárd Kč je pre jednu investičnú skupinu síce podstatný, ale v porovnaní s investíciami ostatných krajín nie príliš významný.

To sa ešte len uvidí, či nie je príliš nízkou cenou za poklonkovanie čínskym komunistom a za eventuálne oslabenie dôvery našich európskych partnerov, s ktorými sme ekonomicky zásadne prepojení, a či to naopak neprinesie bezpečnostné riziká. Nemôžem nespomenúť debaty o rodinnom striebre, keď sledujem, ako u nás CEFC skupuje prestížne nehnuteľnosti, ako sú budovy Martinického paláca na Hradčanskom námestí či bývalej Živnobanky a podniky, ktoré ste vymenovala. Tieto investície sú zrejmé a je nemožné nerozoznať ich politický podtext. CEFC je obrovská čínska spoločnosť, ktorá je zahalená do rúška mnohých tajomstiev a podozrení z napojenia na čínske vládne, mocenské a armádne kruhy. Internet sa tým hemží a každý si to môže prečítať, ale vlastnícka štruktúra CEFC je zatiaľ veľká neznáma. Nemôžeme sa preto čudovať, že to zaujíma BIS, ktorá vo výročnej správe za rok 2014 zdôrazňuje v prípade Číny „vplyvnú infiltráciu do českých politických a štátnych štruktúr a zberu politického spravodajstva; a to s aktívnou pomocou niektorých českých občanov vrátane politikov a štátnych úradníkov“.

Čo hovoríte na to, že poradcom prezidenta je už od apríla Jie Ťien-ming, predseda predstavenstva čínskej skupiny CEFC?

Zahraniční vedci predpokladajú, že 38-ročný Jie Ťien-ming je vnuk bývalého čínskeho prezidenta Jiea Ťiena-jinga (pozn. red.: uvedený maršal Jie Ťien-jing bol v rokoch 1978 až 1983 ceremoniálna hlava ČĽR, ale nie z titulu funkcie prezidenta). Jediné, čo vieme my, je, že v apríli bol v Šanghaji vymenovaný za neoficiálneho ekonomického poradcu prezidenta Miloša Zemana v prítomnosti ďalšieho prezidentovho poradcu, Martina Nejedlého, konateľa ruskej ropnej spoločnosti Lukoil. Obaja títo muži môžu len ťažko neťažiť výrazné podnikateľské výhody z tohto postavenia. Tomu hovorím konflikt záujmov ako oči. Ešte v nedávnej minulosti by bolo niečo také nepredstaviteľné.

Miloš Zeman je v mnohých veciach na inej koľaji ako Európska únia. Nejde len o jeho podporu autoritatívnych režimov v Rusku a Číne, ale aj o jeho postoj k migrácii, ktorý sa odlišuje od postoja západoeurópskych politikov. Vďaka tomu sa mu však v očiach českej verejnosti zvyšuje popularita. Mali by sme sa týmto spôsobom stavať v Európskej únii proti hlavnému prúdu? Aké máme podľa vás postavenie v EÚ s ohľadom na uvedený prístup?

Myslím, že naše postavenie v EÚ zo dňa na deň strácame, a veľmi ma to znepokojuje. Príklon k Číne a Rusku v kombinácii s prejavujúcou sa neochotou nášho prezidenta pomáhať ľuďom, ktorí utekajú pred najhrubším násilím, ktoré svet po druhej svetovej vojne zažíva, je z hľadiska ponovembrového vývoja takmer nepochopiteľný. Odmietaním solidarity s ostatnými štátmi Európy pri riešení tohto problému ohrozujeme najviac samých seba. Okrem izolácie, do ktorej sa pomaly dostávame a ktorá môže mať negatívne politické, hospodárske a bezpečnostné konzekvencie, riskujeme aj rozpad našej morálnej integrity. Ak sa teraz zapíšeme do povedomia ako jedna z mála krajín, ktorá nie je ochotná výraznou mierou pomôcť katastrofálne ohrozeným ľuďom, túto nálepku nám už nikto neodlepí. Kladiem dôraz na slová „výraznou mierou“, pretože ponuka prijať 1 500 utečencov v priebehu dvoch rokov je v porovnaní s obrovskými číslami tohto „exodu“ priam smiešna. Pán prezident, ale v tomto prípade aj vláda brnkajú na veľmi nebezpečnú strunu. Nechcel by som sa dožiť toho, že hranice vo vnútri Schengenského priestoru, ktoré sa už začínajú uzatvárať, sa zatvoria natrvalo. To by mohlo ukončiť európsky projekt a privolať obdobie politickej a bezpečnostnej nestability. Snáď ani nemusím pripomínať, kto by sa potom ponáhľal s poskytnutím pomocnej ruky.

Aké riešenie by ste teda navrhli vy?

Sprvu chcem uistiť vašich čitateľov, že ani ja nemám radosť z tejto imigračnej vlny a že vo svojich úvahách vychádzam len z faktu, že s tým zatiaľ nedokáže nikto nič urobiť. Sme v situácii, v akej sme, a musíme hľadať východiská.

Pokúsim sa uviesť príklad. Ak na vašu rekreačnú chalupu doputuje rodina s malými deťmi s tým, že sú vyčerpaní od zimy a že už nemôžu ísť ďalej, nebudete si zrejme kaziť náladu len preto, že sa dostali do problémov, ale priateľsky ich privítate, ponúknete im jedlo a prístrešie, zavediete ich do voľnej izby a upozorníte ich, že v chalupe spia deti. Ak to rodina vďačne prijme, pravdepodobne sa s nimi spriatelíte a oni vám na revanš s niečím pomôžu. Pokiaľ však budú vaši hostia nespokojní a budú vyžadovať ubytovanie priamo v obývačke, aby si mohli pustit televízor alebo trochu popiť a zaspievať si pri gitare, pretože sú na to tak zvyknutí, odmietnete to a asi sa s nimi čoskoro rozlúčite. Nasadnete do auta a odveziete ich do najbližšieho mesta.

Podobne to funguje s utečencami. Nemali by sme zbytočne podliehať strachu, pretože vieme, aké trápenie ich k nám privádza. Ani strach z importu radikálneho islamu nie je celkom relevantný, pretože práve pred ním utekajú (aj Židov na úteku v rokoch 1937 až 1938 niektoré štáty odmietali, ale nikdy nie preto, že by mohli do krajiny priniesť nacizmus). Mali by sme utečencov prijať pozitívne – kooperatívne, ukázať im prednosti našej civilizácie a dať im možnosť sa začleniť. Potom môžu byť pre Európu prínosom. Okrem iného nám môžu v budúcnosti preukázať neoceniteľné služby práve v boji s radikálnym islamom.

Tento náš ústretový prístup však má svoje ale... Utečenci nie sú v situácii, aby si mohli sami určovať, ktorá krajina im poskytne azyl. Utečenci by mali jednoznačne rešpektovať právny poriadok, náboženstvo a obyčaje hostiteľskej krajiny, naučiť sa miestny jazyk a zapojiť sa do pracovného procesu. Ak to nebudú rešpektovať, musia počítať s inštitútom vyhostenia. Aj ja mám obavu, že s utečencami môžu prísť radikáli, ale islamskí radikáli majú prístup k finančným prostriedkom a pravdepodobne môžu nájsť rýchlejšie a pohodlnejšie cesty do Európy. Uvedené riziko však nemôžeme úplne vylúčiť, a preto je stále nutné spresňovať a sprísňovať imigračné procedúry.

Myslíte len utečencov, ktorí utekajú pred vojnovými konfliktmi, alebo aj ekonomických migrantov?

Čo sa týka ekonomických migrantov, ktorí nie sú pod ochranou „Ženevských konvencií“, je to dobrovoľná voľba každej krajiny, či ich prijme. V prípade našej republiky by som v súčasnej situácii vyčlenil drvivú väčšinu kapacít pre vojnových utečencov.

A aký máte v tejto súvislosti názor na povinné kvóty, do ktorých nás núti Európska komisia a ktoré česká vláda odmieta?

Vláda by mala prehodnotiť svoj nesolidárny prístup a deklarovať ochotu podieľať sa na proporčnom rozdelení utečencov medzi členské štáty EÚ aj v situácii, keď nesie každý štát za súčasný stav inú zodpovednosť. Kým naša vláda neprehodnotí prístup ku kvótam, mali by sme aspoň ponúknuť umiestnenie takého počtu ľudí, ktorý nám pripadá. Dnes ide približne o štyritisíc osôb s tým, že keď sa v budúcnosti zhorší situácia, dokážeme sa postarať o napr. desaťtisíc utečencov. Patríme do klubu najbohatších štátov Európy, a preto by sme sa mali podeliť nielen o bohatstvo, ale aj o zodpovednosť. ČR je však z dlhodobého hľadiska voči národnostným menšinám aj cudzincom prívetivá a možno by bolo dobré pripomenúť pár čísel, ktorými som sa vo funkcii ministra zaoberal. Aj keď sú už dnešné počty iné, z posledného sčítania ľudu v roku 2011 vyplynulo (zdroj: ČSÚ), že z celkových 10 436 560 obyvateľov ČR sa k českej, moravskej a sliezskej národnosti hlásilo 7 630 246 osôb. Všetci ostatní (2 806 314 osôb) sa hlásili k inej národnosti alebo sa hlásili k dvom národnostiam. Okrem 147-tisíc Slovákov u nás žilo aj 53-tisíc Ukrajincov, 39-tisíc Poliakov, skoro 30-tisíc Vietnamcov, 18-tisíc Nemcov, skoro 18-tisíc Rusov atď. V tom istom roku bolo u nás registrovaných 434-tisíc cudzincov s povolením na trvalý alebo dlhodobý pobyt. Zaujímavý vývoj sa týka žiadateľov o azyl a nelegálnej migrácie. V roku 2000 u nás požiadalo o azyl 8 787 osôb. V tom istom roku prešlo našou krajinou 53 116 nelegálnych migrantov a tento počet sa postupne znižoval až na 7 549 v roku 2007. V roku 2013 ich bolo 4 153. Tieto čísla hovoria sami za seba. Určite to nebolo jednoduché, ale vyrovnali sme sa s 53 000 nelegálnymi migrantmi. Prečo by sme si mali teraz pokaziť dlhodobo budovanú dobrú povesť kvôli 4 000 utečencom v takej naliehavej situácii?  

Uznávam námietku, že v budúcnosti ich môže byť oveľa viac a že percentuálne rozdelenie sa môže ukázať ako zradné. Áno, ale keby počet utečencov prevýšil únosnú mieru, môžeme predpokladať, že potom by sa proti povinným kvótam postavili aj ďalšie európske krajiny a muselo by sa hľadať iné riešenie. Všetky európske krajiny s tým majú veľmi podobný problém. Nakoniec aj Nemecko, čoho sme práve svedkami.

Vláda však neustále zdôrazňuje, že títo utečenci po prijímacích procedúrach aj tak nakoniec zmiznú do Nemecka či Škandinávie. Ako by sme ich tu mohli udržať, keď majú namierené do bohatších západoeurópskych krajín?

Súčasný bruselský návrh kvót chápem aj ako výzvu na rozdelenie zodpovednosti za prijímacie procedúry. Bude to nepochybne veľká záťaž pre naše súdy a pre Odbor migračnej a azylovej politiky MV ČR, na ktorý by som túto otázku smeroval. Podľa môjho názoru, ak by sa utečenci rozhodli opustiť krajinu, v ktorej získali azyl, stratili by medzinárodnú ochranu, ktorá vyplýva zo „Ženevských konvencií“. Bolo by potom na danej krajine, či ich prijme, a ak nie, o ich ďalšom osude by rozhodli súdy.

Je tu ešte iné ale... Vidíme, že niekoľkonásobný príval utečencov, ktorý presahuje absorpčné kapacity jednotlivých európskych štátov, vedie k postupnému uzatváraniu hraníc európskych krajín. Vážne narušenie integrity EÚ by však bolo absolútnym víťazstvom politiky Islamského štátu. Námornú blokádu v krajinách, ako je napríklad Grécko, si dokážeme ťažko predstaviť, ale možno by sa to dalo zvládnuť, neviem. Ohľadne zničenia siete prevádzačov panuje všeobecná zhoda a malo by sa k tomu urýchlene prikročiť. Ale nič z uvedeného nerieši osudy miliónov ľudí bez domova, teda humanitárnu katastrofu nevídaných rozmerov. Všetky sily demokratického sveta by sa teda mali sústrediť na riešenie krízy priamo na miestach, kde vzniká. Masívna finančná pomoc pre utečenecké tábory na Blízkom východe a horlivé diplomatické rokovania sú nevyhnutné, ale tiež si myslím, že by sa do riešenia konfliktu mali razantne zapojiť arabské krajiny. Ak sa nezastaví vyčíňanie Islamského štátu a nedôjde k stabilizácii Sýrie, problém nepominie. To je však v rukách mocných tohto sveta.

Objavujú sa úvahy, že Miloš Zeman, ak mu to zdravie dovolí, bude v roku 2018 zase kandidovať na funkciu prezidenta. Má podľa vás šancu uspieť vzhľadom na to, akú podporu má na českom vidieku?

Šancu má. Rovnako má ešte šancu prehodnotiť veľa svojich názorov. Koniec koncov, budú to voliči, kto rozhodne o ďalšom smerovaní našej krajiny.

autor: Libuše Frantová

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: ParlamentníListy.cz

Ďalšie články z rubriky

Analytik: Viniť Rusko za brexit je nezmysel. Hádam zazvonil budíček

18:30 Analytik: Viniť Rusko za brexit je nezmysel. Hádam zazvonil budíček

Brexit môže priniesť pozitíva. Lídri pocítia tlak a mohli by si uvedomiť, že treba niečo urobiť. Vin…