Tvárime sa, že máme tolerantnú kultúru, ale naším náboženstvom sa stal konzum. Všetkých poučujeme a smrdí z toho nadradenosť a elitárstvo, upozorňuje psychológ Marman

0
akademický psychológ Peter Marman (Autor: archív P. Marmana)
V prvej časti rozhovoru sme sa rozprávali aj o integrácii v súvislosti s migráciou do Európy. Spoločnosť v Európe je v otázke príchodu nových kultúr rozdelená a, zdá sa, že názorové tábory nie sú ochotné spolu hovoriť o riešeniach. Ako zmierniť napätie a začať v tejto veci dialóg?
 
V prvom rade treba zmeniť postoje. Keď neexistuje dialóg, tak je to dôsledkom toho, že jedna strana tú druhú nepovažuje za hodnú dialógu a má de facto nadradený postoj. Ak chcete dialóg, je nevyhnutné opraviť tento postoj a začať považovať druhú stranu, ktorá má iné názory za hodnú dialógu. Máme tu dnes epidémiu elitárstva, keď si elitári (ekonomickí, politickí, intelektuálni atď.) myslia, že môžu rozhodovať o celej spoločnosti alebo za ňu hovoriť, alebo predpisovať, čo je správne a čo nie.
 
Je multikulturalizmus riešením?
 
To je trochu iná otázka. Je to podobné ako s integráciou. Ani pri multikulturalizme sa nepovie, čo to presne je a čo obsahuje. Je to len prostredie pre cudzie kultúry? Teda akési trhovisko kultúr, ale v skutočnosti bez svojej vlastnej? Ak je multikulturalizmus takáto metakultúra, potom sa dostávame do stavu, že centrá kultúrnej tvorivosti vzniknú inde a u nás nezostanú žiadne. Je to ako keď ste predajca, ale nič nevyrábate a ste závislí od výrobcov, lebo u vás doma sa nič nevytvára. Ale potom: Všade inde chceme mať inovácie, a v kultúre nie? V skutočnosti je to naivné. Dávať priestor iným kultúram, ale nemať žiadnu vlastnú je veľmi negatívny jav. Koniec koncov to tak ani nie je, pretože aspoň nejaké zjednocujúce pravidlá života ako pohľad na rodinu, vzťahy, prácu, hodnoty a teda kultúru aspoň v základe mať jednoducho musíte.
 
Že opak je pravdou, vidno aj z diskurzu. Keď sa pozrieme na spoločenský diskurz západnej civilizácie, tak konáme, ako keby sme boli nadkultúra. Všetkých poučujeme, exportujeme, požadujeme a z toho skrátka smrdí nadradenosť alias opäť elitárstvo. Aj to nás usvedčuje, že multikulturalizmus nie je len prázdne trhovisko. Realita je taká, že my máme hedonistickú kultúru založenú na hedonistickom náboženstve. Konzum je skutočným náboženstvom a našimi chrámami sa stali nákupné centrá. Tam je to nablískané, tam sú naši bôžikovia. Výroba a spotreba sú heslá tohto náboženstva. My sa len tvárime, že máme multikulturalizmus ako tolerantnú kultúru. Keď sa však pozriete na diskurz, tak máme mimoriadne agresívnu kultúru, ktorá sociálno-inžiniersky rozkladá iné kultúry, poučuje ich a umŕtvuje. Tvárime sa ako tolerantní, ale pretvarujeme sa v tom. Povedať dnes pravdu je politicky nekorektné a teda nežiaduce: podľa významu multikulturalizmu či už to, že sme „nadkultúra“, ktorá žije hedonisticky a chce ostatné pohltiť alebo to, že v multikulturalizme nemáme vlastnú kultúru a teda sme už netvoriví a prázdni. Jedno horšie ako druhé.
 
Nie je táto spomínaná metakultúra dôvodom hnevu druhej, tretej generácie migrantov, o ktorom sme hovorili v prvom dieli rozhovoru?
 
Samozrejme. Oni v západnom hedonizme už vyrástli, poznajú ho do špiku kostí. Poznajú jazyk aj pomery, ale zároveň od rodičov vedia, ako môže kultúra vyzerať inak a živo. Tí, ktorí tu vyrástli a sú ponorení do konzumu, zistia pravdu, že my vlastne nie sme tolerantná, ale agresívna kultúra. Preto ju Západ odmieta, preto to vyvoláva agresivitu. Zvlášť ak majú z prvej ruky svedectvá, čo v skutočnosti robíme na Blízkom východe, v Afrike a podobne.
 
Aký má zmena etnického zloženia obyvateľstva vplyv na spoločnosť?
 
Toto je veľmi zložitá otázka a obávam sa, že neexistuje odpoveď, ktorá by bola jednoznačná, uzavretá a pritom podložená akademickými faktami. Už len napr. taká otázka vzťahu kultúry a biologického základu v podobe dedičnosti. Ak máme aký-taký vhľad do dedičnosti cez gény, ktorú vieme dosť dobre skúmať aj po uplynutí dlhých dôb, tak zistíme, že génový základ Európanov navzájom je veľmi príbuzný a to napriek všetkým migráciám národov. Príchod starých Maďarov si netreba predstavovať ako úplné vytlačenie obyvateľov Panónie a príchod iného etnika. V skutočnosti to bola do veľkej miery asimilácia a vidno to práve na génoch. Toto by sa v prvom pláne mohlo javiť ako argument, že pri kultúre nezáleží na génovom základe. A skutočne, časť jednostranných kulturalistov sa o toto opiera.
 
Lenže výskumy dedičnosti tiež ukazujú, že máme aj akúsi „mäkkú dedičnosť“. Na génoch sú „značky“, ktoré ovplyvňujú, či sa daný gén uplatní, alebo nie. Gén tam môže byť, ale nemusí sa nakoniec práve preto prejaviť. Tieto značky sa v našich telách modifikujú relatívne rýchlo. Rádovo aj v hodinách, pričom sú ovplyvniteľné aj psychicky. Mechanizmy sa ešte len skúmajú. Predpokladalo sa, že skúsenosti sa pri dedičnosti neprenášajú, ale v uplynulých rokoch sa zistilo, že k prenosu dochádza a to už môže úzko súvisieť práve s kultúrou. Aj keď nehovorím, že musí, hoci je to logické a celkom pravdepodobné. Tvrdím však, že nikto dnes nemôže akademicky rezolútne vyhlásiť, že kultúra a biologický základ sa navzájom neovplyvňujú a od seba nazávisia.
 
Aj preto som odporcom sociálno-inžinierskych nevratných experimentov, pri ktorých niekto automaticky a ľahkovážne počíta s tým, že pri rozvoji kultúry nezáleží na genetickom základe a počíta tiež s tým, že konkrétnu etickú kultúru môžete rovnako dobre rozvíjať s Európanmi, ľuďmi z tropického pralesa aj eskimákmi, či ľudí z n-tej generácie vyrastajúcej v slumoch. Etika napr. potrebuje isté inteligenčné predpoklady. Už len psychologické poznatky s inteligenciou ukazujú na potrebu sociokultúrnych a zároveň – a to zdôrazňujem – aj biologických predispozícií. Mali by sme byť preto konzervatívnejší. Nemali by sme ľahkovážne rátať s tým, že kultúra a biologický základ spolu nesúvisia. V dôsledku teda ani s tým, že sem môžeme kohokoľvek nechať migrovať a nebude to mať vplyv na našu kultúru. V tomto smere by sme mali byť rozhodne opatrnejší.
 
V súčasnosti čelí veľkým socioekonomickým rozdielom medzi regiónmi nielen Slovensko, ale aj celá Európska únia, najmä pokiaľ ide o rozdiely medzi novými a starými členskými štátmi. Prejavujú sa tieto javy na spoločnosti?
 
Určite sa prejavujú. Ak sa budeme cítiť ako občania druhej kategórie, ktorých hlas sa nezohľadňuje, ktorých neustále poučujú, ako a čo majú robiť, na ktorých sú vynucované reštriktívne riešenia a ktorých kultúra a národná identita je akosi zastaralá, tak je samozrejmé, že to bude demotivovať. Ak sa s ľuďmi niečo negatívne deje a oni to nevedia ovplyvniť, tak je potom takzvané „ohnisko kontroly“ mimo ľudí a nastať môžu dve typické možnosti. Buď sa ľudia vzdajú a rezignujú aj s dôsledkami, ako je napríklad strata tvorivosti, aktivity a podobne. Alebo naopak bojujú a potom prídu negatívne javy – stúpa agresivita a už to nie je evolúcia, ale revolúcia. EÚ deklaruje boj za rovnosť šancí, proti diskriminácii, za sociálnu inklúziu a podobne, ale trend ukazuje, že my v strednej a východnej Európe sme stále ešte občanmi druhej kategórie, ktorých treba poučovať a vynucovať si od nich riešenia. Vidno to na politických diskusiách. Emmanuel Macron napr. presadzuje jednotný základ dane, lebo tvrdí, že východné krajiny svorne dane dumpujú. Ale už sa nepozrie na to, že máme rádovo oveľa nižšie platy. To ukazuje, že sa zohľadňuje len to, čo vyhovuje západnej Európe a to, čo nevyhovuje, to sa akosi neráta. Samozrejme, že takéto javy negatívne vplývajú a treba dať ľuďom skutočne možnosť, aby tu bola rovnosť šancí. Nie automatické rovnostárstvo, ale rovnosť šancí.
 
Ako sa na myslení ľudí prejavuje nerovnosť, či už sociálna, právna, alebo ekonomická?
 
Je jedno, či je to európska, alebo národná úroveň. Ide o vzťah občanov k štátu a k moci. Ak nemajú šancu dostať sa bližšie k vzdelaniu, blahobytu, ale hlavne na sebarealizáciu na základe svojich schopností a úsilia, tak potom ohnisko kontroly už nemajú ľudia v sebe a príde rezignácia so stratou tvorivosti a vzniknú občania druhej kategórie, čo koniec koncov vidno aj na rómskych osadách, kde ľudia skutočne nemajú šancu dostať sa k vzdelaniu atď., lebo majú „zarúbanú“ cestu. To však ale môže hroziť v rôznych a relatívne širokých vrstvách spoločnosti, nielen v rómskych osadách. Druhá možnosť je spomínaná nespokojnosť, hnev, agresivita až nabádanie na revolúciu a podobne negatívne sociálne javy. Vidno to aj na demonštráciách proti korupcii a rôznych iných aktivitách, že ak sa to neošetrí, tak to potom vyvoláva nespokojnosť v širokých vrstvách spoločnosti a čoraz viac ju to dynamizuje. Zvlášť, ak to podporujú médiá.
 
Dá sa korupcia analyzovať z psychologického hľadiska a ako sa podpisuje na fungovaní a vývoji spoločnosti?
 
Korupcia je taký vychytený pojem, ktorý sa (oklieštene) pretláča a majú ho mimovládne organizácie v agende, ale skôr by som hovoril o etike v spoločnosti. Akékoľvek negatívne etické základy ľudí majú vplyv na spoločnosť. Priblížil by som to tým, že ak napríklad vo firme nezáleží na slove a všetko sa musí zachytávať na papieri, lebo inak to ľudia zaprú a klamú, tak nové veci nebudú v tej firme fungovať tak jednoducho, ako keď sa verí slovu a platí pravidlo, že na slove záleží. Takto to je nielen s korupciou, ale so všetkým. So stabilitou a hĺbkou vzťahov, starostlivosťou o ďalšie generácie, kultúrnosťou, vzájomnou pomocou, koncentráciou majetku a mnohým iným. Z tohto hľadiska hovorme o zvýšení etickej úrovne v spoločnosti, korupcia je len jeden z mnohých fenoménov.
 
Existuje spôsob, ako zabezpečiť neskorumpovateľnosť ľudí?
 
Vždy je to o ukazovaní pravdy a popisovaní korupcie ako neresti. Treba robiť osvetu. Ale v takom prípade rozhodne popisujme všetky úrovne korupcie. Nie je tu len typická „čierna“ korupcia, ale sú tu aj ďalšie, miernejšie, formy, ako je sivá, či dokonca legálna korupcia. Nie je korupcia len to, keď dáte odvod pri štátnej zakázke. Legálna korupcia sú aj daňové úľavy pre korporácie, stále legálne daňové raje, skupovanie súkromných toxických dlhopisov centrálnou bankou, uplatňovanie geopolitického vplyvu ekonomickým nátlakom, legislatívne kľučky v neprospech malých štátov a podobne. To sú tiež formy korupcie, ktorú treba popisovať a medializovať vo všetkých formách. Aby sa nestalo, že niekto stále z politických dôvodov ukazuje iba korupciu, ktorá sa deje „blízko“, kde s ňou ako tak do styku prichádza občan. Lebo tá je pri všetkej úcte čo do výšky prostriedkov minoritná. Z tohto pohľadu sú aj indexy korupcie skreslené, pretože popisujú len istý výsek korupcie.
 
- Reklama -