Takto zjednotená Európa sa môže podobať na žalár národov. Súčasný integračný model je len ponížením iných na satelity Nemecka a Francúzska, hodnotí Chmelár

0
Eduard Chmelár, politický analytik (Autor: Archív Eduarda Chmelára)
EÚ zažíva zložité obdobie, pričom sa zdá, že problémov neubúda. Vy ste na diskusnom seminári Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory označili dianie v Katalánsku za väčšiu výzvu ako brexit. Ako ste to mysleli? 
 
Brexit pre Európsku úniu nie je tragédia. Prítomnému veľvyslancovi Spojeného kráľovstva Andrewovi Garthovi som povedal, že britské rozhodnutie chápem. Žil som totiž nejaký čas vo Veľkej Británii a mám zmysel pre to, čo sa trochu nesprávne nazýva britský konzervativizmus, ale čo je v skutočnosti britskou osobitosťou. Môj obľúbený britský denník The Guardian prišiel v súvislosti s 500. výročím reformácie so zaujímavou teóriou, že brexit je dôsledkom anglickej reformácie počas vlády kráľa Henricha VIII., ktorá založila tradíciu, že Anglicko je iné – oddelené, lepšie, požehnané, aké len chcete, prosto oslobodené od pravidiel, ktoré obmedzovali starý kontinent. Toto dedičstvo nezmizlo.
 
Či už to bolo Britské impérium, ktoré chápalo samé seba inak ako európske mocnosti, či už je to jeho nástupca Commonwealth, či sú to osobitné vzťahy so Spojenými štátmi alebo celý rad špecifík od jazdenia vľavo cez odlišný systém váh a mier až po také detaily ako odlišné zásuvky – Británia je prosto iná, a toto treba rešpektovať. Napokon, politicky sa už odchod Spojeného kráľovstva od rokovacieho stola stihol prejaviť – európski lídri boli okamžite schopní dohodnúť sa na postupe smerujúcom k spoločnej európskej obrane a na potrebe posilnenia sociálneho piliera. Skutočnou výzvou sú až katalánske ambície odtrhnúť sa od Španielska. A Európska únia túto výzvu nezvláda.
 
Prečo je to podľa vás tak?
 
Čiastočne zo strachu, ale strach pramení v nevedomosti. A Brusel čoraz viac ukazuje, že nerozumie problémom, ktoré sa na neho valia. Rusko zvládlo najväčšie ohrozenia svojej jednoty v 20. storočí, ktorými boli občianska vojna a vpád Hitlera do ZSSR, vďaka geniálnej vojenskej stratégii, ktorá im velila, že nemôžu bojovať na viacerých frontoch naraz.
 
Európska únia nielenže bojuje na viacerých frontoch – rieši terorizmus, migráciu, vojnu na Ukrajine, vzrastajúce separatistické hnutia či dlhovú krízu. Ale navyše stráca zo zreteľa cieľ svojho úsilia. Jej rozhodnutia sa prestávajú riadiť racionalitou. Nevyhodnocujú sa nesplnené ciele, namiesto nich sa stanovujú ďalšie. Takto to nemôže dlhodobo fungovať.
 
Vrátime sa ku Katalánsku. EÚ označila konflikt medzi Madridom a Barcelonou za vnútornú záležitosť Španielska a odmietla prevziať úlohu sprostredkovateľa v tomto spore. Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker navyše opakovane zdôrazňuje, že si neželá Európsku úniu zloženú z 90 štátov a že nacionalizmus je jed. Možno tomuto postoju niečo vyčítať?
 
Úplne všetko, najviac však pokrytectvo a nedostatok predvídavosti. Dobre viete, že Brusel sa nikoho nepýtal, či smie zasahovať do vnútorných záležitostí Poľska či Maďarska, keď tieto krajiny varoval pred zavádzaním nedemokratických prvkov. Je hanbou, že EÚ mlčala, keď španielska polícia krvavo potlačila obyčajné právo ľudí hlasovať v referende, čo ostro kritizovali aj Amnesty International a Human Rights Watch.
 
A netvrďte mi, že to ústava nepovoľuje, lebo v demokracii pochádza všetka moc z ľudu – tým sa odlišuje od diktatúry. Zvláštne je Junckerovo tvrdenie, že si neželá, aby mala Únia veľa menších štátov. Nielen preto, že sám bol premiérom polmiliónového Luxemburska, ale aj preto, že keď majú 300-miliónové USA 50 štátov, prečo by ich polmiliardová Európska únia nemohla mať 70?
 
Aký zmysel by to malo? Je predsa pochopiteľné, že jeden z najvyšších predstaviteľov EÚ chce zachovať jej súdržnosť.
 
Práve preto. Pozrite sa, Juncker na jednej strane nazve nacionalistické tendencie jedom a na druhej strane odmietne rozbíjať národné hranice v Európe. Je príznačné, že od malých národov chcú, aby sa nesústreďovali na svoju národnú identitu a boli viac Európanmi, no v skutočnosti to znamená, že od nich žiadajú, aby sa podvolili vôli dvoch veľkých národných štátov – Nemecku a Francúzsku. To nedáva nijakú logiku.
 
Politické elity oslavujú francúzsko-nemecký motor ako silu, ktorá naštartuje pozitívny trend smerom k užšej integrácii, ja tvrdím, že ju v konečnom dôsledku pochová a že takáto zjednotená Európa sa bude podobať skôr na žalár národov ako na kvalitatívne vyššiu civilizáciu. Súčasný integračný model je povýšením nemeckého a francúzskeho nacionalizmu na úroveň európskej hegemónie, nič viac. Žiaden európsky ľud, iba poníženie európskych národov na satelity Nemecka a Francúzska.
 
Čo teda navrhujete?
 
Riešenie ponúkol holandský obchodník, dedič pivovarníckeho impéria a proeurópsky politický aktivista Freddy Heineken, ktorý v spolupráci s profesorom dejín na univerzite v Leidene Wimom van den Doelom vypracoval plán, ktorý na základe historickej, kultúrnej a etnickej citlivosti rozdelil Európu na 75 regiónov.
 
Základným princípom tohto usporiadania bolo, že absencia veľkého a mocného štátu dáva európskemu spoločenstvu väčšiu šancu na stabilitu, rovnosť, mier a jednotu. Preto by žiaden z regiónov nemal mať viac ako 10 miliónov a menej ako päť miliónov obyvateľov. To znamená, že členmi EÚ by neboli Nemecko, Francúzsko, Španielsko alebo Taliansko, ale Bavorsko, Normandia, Katalánsko, Lombardia a podobne.
 
Heineken vychádzal z predpokladu, ktorý má dnes väčšiu platnosť ako pred štvrťstoročím, keď svoj plán zverejnil: že európske štáty sú príliš malé na to, aby riadili medzinárodné vzťahy, ale príliš veľké na to, aby spravovali každodenný život. Toto prináša aj praktické problémy. Partnerom päťmiliónového Slovenska nikdy nebude 85-miliónové Nemecko. Rozvíjať v takto usporiadanom spoločenstve vzťahy na báze rovnosti a spoločných záujmov je jednoducho nemožné. Ak chce byť Európa efektívna, musí decentralizovať veľké národné celky.
 
Čím je moc bližšia, tým je transparentnejšia, demokratickejšia a zodpovednejšia. K tomu musím ešte dodať, že keď tento plán vyšiel v knižnej podobe pod názvom Eurotopia v roku 1992, takmer nikoho nezaujal, považovali ho len za úlet unudeného miliardára. Nie náhodou sa o ňom začalo zoširoka diskutovať v západnej Európe práve teraz v súvislosti s udalosťami v Katalánsku.
 
 
Sami však musíte uznať, že rozdelenie Nemecka či Francúzska je nereálne.
 
Pozor, tento plán nehovorí o tom, že by sa mali meniť hranice štátov. Ale že by jednotlivé regióny a historické národy bez vlastného štátu mali mať priame zastúpenie v európskej politike. Napríklad vtedy aktuálny spor Prahy a Bratislavy navrhol riešiť tým, že Československo rozdelil na Čechy, Moravu a Slovensko s vlastnými reprezentáciami v Európskom parlamente, no bez formálnej zmeny štátnych hraníc. A o to primárne išlo.
 
Zoberte si našu víziu vlastnej stoličky a hviezdičky, škótsku túžbu po členstve v EÚ alebo hrdé katalánske hlásenie sa k európskemu občianstvu. To, čo si dnes Juncker a s ním celý Brusel neuvedomuje, je fakt, že dnešné európske štáty spôsobujú integračnému procesu viac škôd ako konflikt medzi Madridom a Barcelonou.
 
Stále je to len utópia, viete si niečo také predstaviť aj v praxi? 
 
Preferujem utópiu pred dystopiou, uprednostňujem dlhodobé vízie a veľkolepé sny, ktoré dokážu ľudí nadchnúť a dať ich historickému úsiliu zmysluplné smerovanie – pred očividne nesprávnym vývojom a škodlivým súčasným stavom. Aspoň si to skúste predstaviť.
 
Európa by mala štíhlu federálnu vládu a množstvo rovnocenných regionálnych vlád. Bola by schopná získať vplyv na svetovej scéne a zároveň slobodne rozhodnúť na regionálnej úrovni či zakážeme býčie zápasy, ponecháme nedeľný predaj alebo povolíme marihuanu. Veľká časť našich súčasných problémov spôsobených hľadaním rovnováhy medzi štátmi zmizne. Áno, sú to radikálne opatrenia, ale radikálne časy si vyžadujú radikálne zmeny.
 
Prečo je podľa vás katalánsky konflikt taký dôležitý?
 
Pretože je iba teritorializáciou širšieho európskeho konfliktu, rozhodujúceho sociálneho konfliktu celej západnej civilizácie. Je to vzbura proti štátnemu násiliu, bol to pokus o demokratickú revolúciu – bez preháňania. Revolučná situácia skutočne dozrievala, a viete, v ktorom momente? Keď výbory na obranu referenda – nie katalánska vláda! – výbory na obranu referenda zabezpečili konanie ľudového hlasovania. Voči tejto organizovanej občianskej neposlušnosti bol Madrid bezmocný.
 
To bol vrcholný bod hnutia za nezávislosť, keď bol španielsky premiér Rajoy v defenzíve. V tom momente mala byť nezávislosť vyhlásená a verejnosť mala byť vyzvaná na obranu republikánskych inštitúcií. Ibaže Puidgemontova vláda túto vhodnú príležitosť premrhala, namiesto toho pozastavila účinnosť tohto aktu a čakala týždeň, a potom ešte ďalšie dva, takže medzičasom narastalo váhanie, neistota a vnútorné spory.
 
Tým Puidgemont trestuhodne poskytol svojmu úhlavnému nepriateľovi Rajoyovi čas na to, aby rozpútal masívnu propagandu, zinscenoval divadlo odchodu firiem z Katalánska (ktoré si to, samozrejme, neskôr rozmysleli), navozil do Barcelony prošpanielskych demonštrantov a nechal uväzniť lídrov dvoch kľúčových národných hnutí s dvojmiliónovou členskou základňou. Darmo, stále hovorím, že kto nevie hrať šach, nemal by robiť politiku.
 
Zdroj: You Tube / Guardian News
 
Nemôžeme však obísť najväčší tromf Madridu, a tým je nesúlad krokov katalánskej vlády a katalánskeho parlamentu so španielskou ústavou. 
 
V tejto fáze vývoja to nie je právny argument, ale ultrakonzervatívny. Postfrankistická španielska ústava je centristická a neumožňuje Kataláncom v rámci boja za zlepšenie svojho postavenia nič, vôbec nič. Článok 2 hovorí o tom, že v Španielsku existuje jediný národ – španielsky. To je princíp, na ktorý sme boli zvyknutí počas národnostného útlaku v zaostalom Uhorsku 20. storočia, ale nie vo vyspelej Európe 21. storočia.
 
Článok 145 doslovne znie: „V žiadnom prípade sa nepovolí federácia autonómnych spoločenstiev.“ Povedzte mi, kde majú Katalánci v takomto systéme priestor na akúkoľvek zmenu? To predsa takto nejde, poslušne sa podvoliť kráľovi a ako jeho poddaní prosiť o trochu sociálnej spravodlivosti. Ak v jednom štáte nie je rešpektovaná vôľa jedného národa, vôľa miliónov ľudí, potom príde čas, keď nebude rešpektovaná vôľa nikoho, nikde a k ničomu – v Španielsku, v Európe, kdekoľvek.
 
Spomeňte si, ako tvrdo zúčtovala Európa s odbojným Gréckom. Iba vôľa ľudu reprezentuje demokraciu a korporatívne médiá robia všetko pre to, aby ľudia nepostrehli, o čo sa tu hrá. Robili si vari Masaryk so Štefánikom ťažkú hlavu z toho, že porušujú rakúsko-uhorskú ústavu? Vyčítal vari niekto Chorvátsku, Litve alebo Ukrajine, že jednostranne vyhlásili nezávislosť? Keď sa dajú do pohybu dejinné sily, na zákony, ktoré stratili legitimitu, sa odvolávajú iba pohrobkovia starého poriadku.
 
Ako to však ide do súladu s vaším odmietavým postojom k odtrhnutiu Kosova a anexii Krymu? Nie je podpora katalánskych snáh trochu nebezpečná, vzhľadom na ambície SMK na južnom Slovensku?
 
Som už unavený z neustáleho vysvetľovania, že sa tu zamieňajú dve veci – práva národov na sebaurčenie (a to až do odtrhnutia) a práva národnostných menšín (čo sú individuálne práva príslušníkov komunity). To si nesmieme pliesť.
 
Nebolo to Katalánsko, ale prípad Kosova, ktorý urobil v medzinárodnom práve najväčší chaos od konca druhej svetovej vojny a z tohto hľadiska sa na jeho precedens môžu odvolávať všetky separatistické hnutia. Tu mám na mysli najmä nešťastný rozsudok Medzinárodného súdneho dvora v Haagu z 22. júla 2010, ktorý doslovne znie: „Deklarujeme, že v medzinárodnom práve neexistuje žiadna norma zakazujúca jednostranné vyhlásenie nezávislosti. Vyhlasujeme, že ak existuje spor medzi ústavným právom štátu a demokratickou vôľou, prevažuje tá druhá a vyhlasujeme, že v demokratickej spoločnosti na rozdiel od diktatúry to nie je zákon, ktorý určuje vôľu občanov, ale je to táto vôľa, ktorá tvorí a mení, keď je to potrebné platné právo.”
 
Teraz už je možné čokoľvek. Pretože ak platí Kosovo, môže sa odtrhnúť každý. A ak platí jednotné Španielsko, môže si Srbsko opäť nárokovať na Kosovo. Sú to nebezpečné úvahy. Medzinárodné vzťahy sú na pokraji anarchie, kde rozhoduje len represívna sila verzus vôľa ľudu. Preto zastávam dlhodobo principiálny názor, že právo na odtrhnutie majú národy, nie národnostné menšiny.
 
Ľavičiar Ľuboš Blaha zo Smeru povedal, že spor medzi Madridom a Barcelonou je len sporom dvoch pravicových nacionalistov, ktorý sa ľavice netýka. Čo by ste mu na to povedali?
 
Že sa fatálne mýli. Ak budeme vnášať do tohto konfliktu takéto ideologické zjednodušenia, nič nepochopíme. Ako príklad uvediem, že za jednotné centristické Španielsko sa vyslovil vo Francúzsku tak ultrapravičiar Jean-Marie le Pen, ako aj ultraľavičiar Jean-Luc Mélenchon. Pablo Iglesias zasa vylúčil z hnutia Podemos najľavicovejšiu zložku Anticapitalistas za ich podporu katalánskej nezávislosti. A naopak Puidgemontovu snahu o vyhlásenie nezávislosti podporujú katalánski sociálni demokrati (ERC) a ultraľavicová CUP, kým socialisti sú proti.
 
Čo z toho chcete vyvodiť? Na ten problém sa nemôžete pozerať ideologicky, ale historicky. Francúzi poznali vo svojich dejinách len silný centralistický štát, pre nich akákoľvek autonómia zaváňa zradou. Španieli sa zasa pozerali na Katalánsko v posledných troch storočiach ako na dobytú korisť, ktorá pripadla španielskej korune. Katalánci však boli zvyknutí na určitú formu samosprávy, ktorú im centralistické Španielsko neustále odopieralo. Ich boj sledovali s uznaním aj slovenskí politici.
 
Emil Stodola sa za prvej republiky opieral pri svojom návrhu na autonómiu Slovenska o katalánske skúsenosti. Počas občianskej vojny v rokoch 1936 – 1939 sa stalo Katalánsko republikánskou pevnosťou a ich odboj za demokraciu sa počas frankistickej diktatúry spájal s odbojom za autonómiu. A nebrať do úvahy, že z 900 katalánskych starostov podporilo nezávislosť vyše 700, môže len ignorant. Toto je boj za demokratizáciu Európy. Preto môžeme pokojne oprášiť a modifikovať staré heslá, že v Barcelone sa bojuje aj za Bratislavu.
 
Aký bude mať podľa vás katalánsky konflikt vývoj?
 
To bude čiastočne závisieť od správania sa jeho aktérov. Už som povedal, že Puidgemont urobil závažné politické chyby. Za tejto situácie sa obávam, že v decembrových voľbách zvíťazí skôr frustrácia. Neviem, či bolo rozumné vôbec pristúpiť na túto hru s predčasnými voľbami, lebo existuje nemálo ústavných právnikov, ktorí tvrdia, že rozpustenie katalánskej autonómie bolo protiústavné – a naozaj treba povedať, že žiadnu takúto explicitne vyjadrenú možnosť aktivovaný článok 155 neposkytuje.
 
Účasť na voľbách je za takejto situácie prijatie okupačných podmienok, je to uznanie moci Madridu, je to ústup zo všetkého, čo Katalánsko doteraz vybojovalo. No sú veci, ktoré nedokáže ovplyvniť ani neschopný katalánsky premiér, ani arogantná španielska vláda. Národná identita je popri náboženskej tou najsilnejšou identitou. Je to niečo, čo dokážete dočasne potlačiť a zlomiť, ale nie udusiť a zničiť. Táto katalánska politická generácia raz bude oslavovaná ako zakladatelia modernej štátnosti. Odboj bude pokračovať. Už boli vytvorené webové stránky katalánskej exilovej vlády a Katalánskej republiky v exile.
 
Väznení katalánski predstavitelia sú oslavovaní ako mučeníci a aj tí, ktorí sú proti katalánskej nezávislosti, ako napríklad hnutie Podemos, žiadajú prepustenie politických väzňov. A tie reči, že Puidgemont je zbabelec, lebo ušiel? To históriu nebude zaujímať. Bol zbabelec Ľudovít Štúr s Jozefom Miloslavom Hurbanom, že ušli pred zatykačom do Prahy? Bol zbabelec Lajos Kossuth, že po prehratej vojne za nezávislosť emigroval do Francúzska? Bol zbabelec Masaryk so Štefánikom a Beneš s Osuským? Madrid vyhral bitku o územie, ale boj o srdcia Kataláncov už dávno prehral.
 
Ako vnímate v tejto súvislosti postoj Slovenska, že naším jediným partnerom zostáva Madrid?
 
Slovenská diplomacia za tejto situácie veľa možností nemala. Lenže skôr, ako uznala celistvosť Španielskeho kráľovstva, mohla aspoň odsúdiť bezprecedentné násilie španielskej polície počas referenda a žiadať prepustenie politických väzňov. Toto je predsa absurdné, uvedomte si, že v reálne fungujúcej demokracii, akou je Veľká Británia, by sa toto nemohlo stať – aby šiel niekto do väzenia za organizovanie referenda. To je absolútne neprimerané.
 
Je mi smutno z tej slovenskej zbabelosti. Dúfal som, že Slovensko bude vzhľadom na svoje historické skúsenosti advokátom národov bez vlastného štátu. A stále čakám, že slovenská diplomacia raz bude tvorivejšia, bude predkladať iniciatívne návrhy a nebude len pasívnym vykonávateľom pokynov z mocenských centier. Ale to sa od tejto generácie sotva dočkám.
 
Zdroj: You Tube / Guardian News
 
- Reklama -