Mnohí ľudia poznajú váš životný príbeh – ako ste sa stali členom radikálnej neonacistickej skupiny Chicago Area Skinheads, keď ste mali len 14 rokov. Narodili ste sa v Amerike, vaši rodičia boli talianski imigranti, mali ste dobré vzdelanie aj výchovu. Prečo myslíte, že sa takéto veci stávajú mladým ľuďom, ktorí v podstate nemajú dôvod stať sa extrémistom?
Myslím si, že každý, kto sa cíti ignorovaný spoločnosťou, prehliadaný, postavený na okraj spoločnosti a zároveň nemá dosť možností na sebarealizáciu, je „vhodnou“ obeťou, aby sa stal radikálom a bol naverbovaný do takejto komunity. Napriek tomu, že pochádzam z dobrej rodiny a dostal som dobré vzdelanie, cítil som sa osamelý a chcel som patriť do určitej komunity. Keď som sa dal k skinheadom, stali sa pre mňa rodinou a necítil som sa už viac osamelo.
Ako využívajú lídri neonacistických skupín v Amerike psychológiu, aby získali nových členov? Ako presvedčia ľudí, aby sa k nim pridali a mali čoraz viac priaznivcov?
Zameriavajú sa na ľudí, ktorí sa cítia osamelí a vystrašení, alebo nahnevaní a potom ich presvedčia sľubmi, že ich život sa zlepší, ak budú nasledovať ich kroky. Väčšina z týchto ľudí je mladých a neistých, takže naozaj pocítia u nich bezpečie. A to ich spraví mocnejšími, sebavedomejšími, na rozdiel od bezmocnosti, ktorú pociťovali predtým. A nezabúdajme, vo väčšine prípadov ide práve o veľmi mladých ľudí.
V Amerike je množstvo obdobných radikálnych skupín, napríklad ako boli Tom Metzger z Kalifornie, David Duke z Ku Klux Klanu, ktorý mal dokonca politické ambície alebo trebárs Robert Mathews. Boli všetci títo ľudia pre vás v mladosti vzorom?
Všetko to boli vodcovia a boli starší a skúsení. Považoval som ich za hrdinov, lebo boli veľmi múdri, inteligentní a presne pomenovali dôvody, prečo som sa cítil osamelý. Sľubovali raj a silu. A mnohí ľudia, vrátane mňa, ich poslúchli a kladne reagovali na všetky tie lži.
Čo si o lídroch extrémistických skupín myslíte dnes?
Vnímam ich ako vystrašených a zmätených. Ale našli si cestu, ako profitovať a spravili zo seba celebrity „vďaka“ ich ideológii.
American white power – stále sa rozprávame o niečom, čo existuje a je veľmi nebezpečné. Ako sa s týmto fenoménom dá bojovať? Dobre predsa vieme, že každá akcia vyvoláva ďalšiu reakciu…
Presne tak, boj s ďalšou ideológiou je neefektívna taktika, ak sa pri ňom používa agresia. Musíme zabezpečiť mladým ľuďom lepšie možnosti, aby sa cítili bezpečne z hľadiska sociálno-ekonomického a zároveň boli začlenení do normálnej spoločnosti. Ak sú ľudia spokojní so svojimi životmi, nikdy sa z nich nestanú extrémisti. Musíme sa snažiť presadzovať súcit a pozitívnu spoločnosť.
Christian Picciolini Foto: Archív Ch. P.
Je hlavným hrdinom pre neonacistické skupiny v Amerike Adolf Hitler? Poznajú vôbec mladí ľudia historické fakty – koľko nevinných ľudí zabil Hitler?
Nepoznajú, a to je to nebezpečenstvo. Rovnako ako v Európe. Adolf Hitler je symbolom mnohých neonacistických ideológií, ale len málo z nich pozná jeho politiku. Pre neonacistov znamená len to, že cítia nenávisť voči iným rasám. Myslím si, že je to preto, že v podstate cítia nenávisť voči sebe samým.
Možno na prvý pohľad neznie rétorika skinheadov tak agresívne, keď sú vonku medzi bežnými ľuďmi, ale ako to vyzeralo „vo vnútri“ spoločnosti? Môžete nám prezradiť detaily, čo sa dialo? Ako vás vlastne líder presvedčil a o čom ste sa rozprávali?
Až keď ste vo vnútri, vyjde pravda na povrch. Chcú byť izolovaní a chcú zneškodniť nepriateľa akýmikoľvek prostriedkami – násilím, terorizmom, vraždením. Nepoužívajú na to „jemné“ výrazy ako napríklad hrdosť. Vyjadrujú sa ostrým, hrubým slovníkom a až vtedy ukážu svoje farby. Lídri sú veľmi chytrí a presne vedia, aké slová použiť, aký jazyk zvoliť, čo na koho platí. Vonku operujú slovami ako česť a hrdosť. Vo vnútri je to nenávisť a násilie.
Aký bol pre vás osobne ten moment, keď ste si povedali – a dosť? Neonacisti nie sú pre mňa to správnou voľbou a musím to zmeniť?
Keď ľudia, ktorých som nenávidel, mi preukázali súcit a láskavosť a keď sa mi narodili deti. Vedel som, že nenávisť už nemôže byť súčasťou môjho života. Opäť som poľudštil ľudí, ktorých som predtým nenávidel a úplne ma to zmenilo. Začal som znovu cítiť empatiu.
Možno ľudia v Európe, ktorí nikdy nenavštívili Ameriku, nemajú ani len potuchy, že u vás existuje rasizmus až v takej miere. Napríklad jeden môj kamarát navštívil USA a bol šokovaný z toho, že s rasizmom sa stretol v podstate na každom kroku – vo verejnej doprave, v obchodoch, hoteloch… Veríte, že existuje ešte možnosť zmeniť to?
Verím, že sa to môže zmeniť, ale bude to chcieť ešte veľa času. V prvom rade, musíme si zaradiť národných extrémistov vyznávajúcich nadradenosť bielej rasy ako teroristov, nielen kriminálnikov. Je to násilie založené na ideológii, presne ako Daesh (označenie pre Islamský štát – pozn. red.). Keď bieli extrémisti zabíjajú ľudí, musíme to nazvať pravým menom ako násilie. A zároveň musíme pomáhať tým, ktorí sa do takýchto radikálnych skupín dostali a chcú sa z nich dostať preč. Nie je to totiž vôbec ľahké. A nakoniec, musíme učiť deti už od materskej školy až po univerzitu o súcite a ľudskosti.
V súčasnosti čoraz viac rastie popularita Donalda Trumpa v Amerike. Zhovárala som sa jedným Američanom, ktorý z toho vôbec nebol prekvapený a podľa neho je to preto, že bežní ľudia prestali veriť politickým autoritám a od Trumpa počujú presne to, čo sa týka ich skutočných problémov, ktoré ich trápia… Ako si vy vysvetľujete úspech Trumpa?
Trumpov úspech si vysvetľujem presne tak isto ako úspech Kotlebu u vás. Apeluje na obavy a neznalosť ľudí. Ak ľudia neveria politikom a žijú v nepriaznivých sociálnych podmienkach, sú zúfalí a chcú nové riešenia. A práve títo politici to dobre vedia a používajú to ako svoju taktiku, ľuďom poskytnú pocit bezpečia, no zároveň pritom na pozadí týchto myšlienok šíria extrémistické ideológie.
Viete si predstaviť, že Trump by sa stal ďalším prezidentom Ameriky? Čo by to USA prinieslo?
Nikdy som tomu nechcel veriť, ale dnes už skutočne musíme hovoriť aj o možnosti, že by sa mohol stať prezidentom USA. Je to veľmi nebezpečné z mnohých dôvodov, lebo on je neschopný zjednotiť ľudí. Len by nás všetkých zatlačil na okraj a zničil všetky vzťahy Ameriky so zahraničnými krajinami.
Ako hodnotíte politiku súčasného prezidenta Obamu?
Myslím si, že prezident Obama spravil mnoho významných krokov, vrátane napríklad poskytnutia zdravotnej starostlivosti pre ľudí, ktorí si to nemohli dovoliť, povolenie registrovaných partnerstiev ľudí rovnakého pohlavia, zrušil mučenie pri vypočúvaniach, zabezpečil, aby sa veteráni podporovali vo väčšej miere, zlepšil podmienky väzňom, zastavil vojnu v Iraku a začal omnoho viac dbať aj o životné prostredie. Želal by som si, aby som ho mohol voliť aj po tretíkrát.
Poďme však na chvíľu do Európy. Popularita radikálnych politických strán rastie aj v iných krajinách EÚ, a to v ekonomicky vyspelých krajinách, akými sú napríklad Rakúsko, Nemecko, Francúzsko… Máte nejaké vysvetlenie na rastúcu popularitu radikálov?
Slovensko, Rakúsko, Francúzsko, Nemecko, Grécko, Ukrajina, Rusko – to je len zopár krajín, v ktorých jasne môžeme vidieť, že v nich boli zvolení extrémisti. Skrývajú sa za nálepkou národných strán a sú ľuďom sympatickí preto, lebo bežní ľudia dnes pociťujú frustráciu z tých istých politikov, ktorí nerobia v prospech samotnej populácie nič, pracujú len pre oligarchov. Používajú túto metódu voči súčasným politikom a politickým stranám. A ľudia chcú veriť osobe, ktorá im sľúbi, že veci sa zmenia, často sú však zaslepení nenávisťou a intoleranciou, ktorú radikálni politici takouto rétorikou kamuflujú.
Myslíte si, že jedným z dôvodov, prečo rastie popularita radikálnych strán v Európe, je aj migračná kríza, ktorou je dnes náš kontinent zasiahnutý?
Áno, myslím si, že to je tiež jedna z príčin. Zároveň je to však chudoba, nezamestnanosť, nedôvera a nedostatok príležitostí na to, aby sa ľudia mali lepšie. Často dokonca chcú vrátiť minulosť, aby sa mali lepšie.
Ako vidíte budúcnosť Európy, ak by vyhrali vo vplyvných krajinách voľby radikálne politické strany?
Myslím si, že by to bolo veľmi nebezpečné.
V poslednom období sme v rôznych európskych krajinách zaznamenali obťažovanie zo strany imigrantov voči ženám. Ľudia sa ich jednoducho boja. Samozrejme, medzi moslimami a ľuďmi žijúcimi v Európe sú kultúrne a náboženské rozdiely. Napríklad, keď imigranti vidia ženu oblečenú v krátkej sukni bez tradičného islamského odevu, stáva sa pre nich automaticky len sexuálnym objektom. Myslíte si, že existuje riešenie, ako zastaviť násilie a nájsť cestu, ako sa rešpektovať navzájom?
Myslím si, že jedným z riešení by bolo, aby sa muži konečne prestali báť a uvedomili si, že ženy tu nie sú na to, aby boli využívané na podporu rastu ich ega. Z čoho majú obavy? Ženy sú bystré, oddané, ťažko pracujúce a schopné čohokoľvek, čo dokáže aj muž. Dlho sme žili v patriarchálnej spoločnosti, kde muž velil a žena bola vždy len na druhom mieste. Ale môžem vám povedať, že u mňa doma vládne rešpekt voči mojej žene. Ak muži ženy považujú výlučne za sexuálny objekt, je to jednoznačne chyba mužov samotných, nie žien. Jednoducho to nie je férové, aby sa ženy stávali obeťami násilného správania sa zo strany mužov. Skutoční muži ženy rešpektujú.
Mnohí európski politici vyhlasujú, že chcú krajiny chrániť pred imigrantmi. Bežní ľudia sa dozvedajú z médií o samovražedných atentátnikoch – radikálnych islamistoch, takže môžu nadobudnúť dojem, že všetci moslimovia sú nebezpeční. Aký je váš názor na rétoriku týchto politikov?
Ak by si ľudia dohľadali informácie, určite by zistili, že ich vlastní obyvatelia spáchali omnoho viac zločinov ako imigranti alebo džihádisti. Napríklad v Amerike bolo od čias 11. septembra zavraždených omnoho viac ľudí bielymi rasistami ako akýmikoľvek teroristickými skupinami.
Na druhej strane tu však máme aj lídrov vyspelých krajín, ktorí chceli pomôcť imigrantom a vpustili ich do krajiny – ako napríklad kancelárka Merkelová v Nemecku. Problém však je, že nemajú pripravený systém, ako sa o desaťtisíce imigrantov postarať a ako ich do spoločnosti integrovať. Vidíte riešenie v tejto situácii?
Myslím si, že potrebujeme dostať veci do rovnováhy. Možno by sme mali míňať menej peňazí na armádu a dať viac ľuďom. Možno potom budeme môcť dokázať pomôcť všetkým, ktorí to naozaj potrebujú.
