Prečo ste sa s kolegom Čížom vôbec rozhodli novelizovať tlačový zákon? Návrh novely prerokujú poslanci na budúcotýždňovej schôdze parlamentu.
Preto, lebo tá situácia, ktorá u nás bola od roku 2008 do roku 2011, keď zákon v tejto podobe vznikol, ničím nepotvrdila, respektíve nedala dôvod, prečo sa časť tohto tlačového zákona v roku 2011 vypustila. Vtedajší návrh ministerstva kultúry sa konzultoval v zahraničí s medzinárodnými inštitúciami, vydavateľmi u nás a bol to kompromis, ktorý vtedy vznikol pri prijímaní tohto zákona.
Za vlády Ivety Radičovej došlo k – slušne povedané – podliezaniu novinárskemu prostrediu, hovorilo sa dokonca o tom, že žiadny tlačový zákon nie je nutný. Tá vláda nemala odvahu úplne zrušiť právo na odpoveď, ale tým, že istým spôsobom podliezali novinárom, zrušili aspoň právo na odpoveď verejným činiteľom. To sú aj rektori, dekani, to nie sú len politici. Rozhodli sme sa vrátiť k tomu roku 2008, keď boli tieto témy medzinárodne prekonzultované.
Podstatou novely je zabezpečiť právo verejných činiteľov, teda aj politikov, získať právo na odpoveď. Ako by to malo vyzerať v praxi?
Ani v roku 2008 sa táto norma nikdy nezneužila. Nestane sa vôbec nič, len to, že verejní činitelia budú mať také isté právo na opravu ako hociktorý iný občan v republike. Aj my zastupujeme občanov, každý z nás má nejaké preferenčné hlasy, a je to aj ako keby títo občania nemali právo na odpoveď. O tom, či išlo o pravdu, alebo klamstvo, rozhodne súd. Aj o sankciách. Keby sa stala hraničná situácia, že by verejný činiteľ hovoril jednu vec, majiteľ či vydavateľ bude hovoriť opačne, rozhodne súd.
Vy vlastne chcete vrátiť stav, ktorý tu platil od roku 2008 do roku 2011. Čo ukázali tie tri roky – darilo sa vtedy politikom dosiahnuť právo na odpoveď?
Vydavatelia a novinári vtedy argumentovali, že existuje tlačová rada a tá všetko vyrieši. No prax bola taká, že mi nebolo dopriate právo na odpoveď, obrátil som sa na tlačovú radu a nič sa nezmenilo.
O aký konkrétny prípad išlo?
Skončilo sa zasadnutie parlamentu, redaktorka ma odfotila, ako odchádzam z parlamentu. Ona si nevšimla, že sa skončilo zasadnutie, že sa skončil pracovný čas a napísala, že sa vyhýbam práci, že utekám z parlamentu. Ohradil som sa, písal som redaktorke, redakcii, tlačovej rade a všade ma vysmiali, že to musím zniesť, že omyl je prípustný. No ja s týmto nesúhlasím. Musel som rodine, svojim voličom vysvetľovať, že neutekám z práce.
Nie je to žalovateľné, ale sú to nepríjemné veci. Ja pre takéto situácie predsa nemôžem organizovať tlačovú konferenciu, ako nám teraz vyčítajú kritici tejto novely, že máme právo napísať tlačovú správu alebo spraviť tlačovku… Chcel som len, aby sa to napravilo jednou vetou: predseda parlamentu ukončil v ten deň predčasne rokovanie. A moje meno ani nemuselo byť spomenuté. Ani to pre mňa neboli ochotní spraviť.
Vy ste to už spomínali. Kritici novely hovoria, že súčasný stav je dostatočný a že politici môžu reagovať na informácie v médiách napríklad formou tlačových správ či tlačových konferencií. Čo si o tom myslíte?
Stav nie je dostatočný, to je nezmyselný argument. Práve som vám ukázal prípad, s ktorým som si nevedel poradiť. Aj kolega Hrnčiar mal ďaleko závažnejší problém ešte v čase, keď bol primátorom Martina. Nepomohlo mu nič ani tlačovka. Novinári si tvrdili svoje, nikto sa mu neospravedlnil. V rámci návrhu našej novely nikto nechce nikoho pripraviť o jeho práva. Tu nejde o obmedzenie novinárskych práv.
Novinári však často oslovujú politikov a tí nie sú ochotní zaujať k veci stanovisko.
Tu nejde o to, že novinár osloví politika alebo verejného činiteľa, keď on chce. Ale o to, že ja mám právo dožadovať sa práva na odpoveď vtedy, keď ja mám pocit krivdy. To nie je otázka, že novinár sa obráti na mňa, ale ja sa obrátim na novinára. Nechceme nič iné ako to, čo patrí k štandardom v Európe, len u nás sa to prezentuje iným spôsobom. Sledujeme búrku v pohári vody, ktorá je veľmi násilne a nekorektne vedená zo strany niektorých novinárov.
Ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, má osoba, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru požiadala, právo na primeranú peňažnú náhradu od 1 660 eur do 4 980 eur. Je táto hranica dostatočná?
Poviem vám, ako sme dospeli k tejto hranici sankcií. Vraciame sa k návrhu z roku 2008, teraz ide o prepočet korún, ktoré sa vtedy stanovili ako sankcie, na eurá. Sumu pokút vtedy vymyslel Marek Maďarič, neviem, na základe akých prepočtov či skúseností zo zahraničia, a my sa len vraciame k tomu návrhu z roku 2008 a prepočítali sme sankcie na eurá.
Nie je na škodu veci, že váš návrh neprešiel verejnou či odbornou diskusiou?
Ale on prešiel touto diskusiou, ale v roku 2008.
Možno nová doba by si zaslúžila iný pohľad. Zmenili sa médiá, váhu získal virtuálny priestor na internete…
A v čom sa zmenila doba? Doba je len horšia, ako bola pred 11 rokmi, je oveľa vulgárnejšia, politicky perverznejšia. Vzťahy medzi novinármi a verejnými činiteľmi sú vyhranenejšie. Myslím si, že reagujeme nielen touto novelou. Je tu predsa (európska) komisia pre médiá, ktorá jasne určila, že do 19. septembra 2020 každá krajina Únie musí mať veľký mediálny zákon. Máme na to rok. V ňom by sa riešili veci anonymity, vstupy do súkromia verejných činiteľov a podobné veci.
Všetky krajiny Únie sa k tomu zaviazali. A tento zákon sa už nebude týkať len tlačených či elektronických médií, ale aj všetkých novodobých médií v rámci internetového priestoru. Nesmieme zabúdať aj na to, že u nás sú veľké nezrovnalosti v rámci pravidiel hry. Iné pravidlá platia pre tlačené a iné pre elektronické médiá. To, čo si môžete dovoliť v printových médiách, si nemôžete dovoliť v elektronických. Tam je nejaká rada pre vysielanie a retransmisiu a tá by to nepustila.
A ten nový mediálny zákon bude riešiť aj túto disproporciu?
Áno. A legislatíva bude pre všetky krajiny rovnaká.
Autor: Ľudovít Kusal
- Reklama -
