Čo vás najviac zaráža na politike Európskej únie?
To, že je zbabelá, neochotná sa postaviť problémom čelom a pomstychtivá k tým, ktorí na to poukazujú. Politici Európskej únie sa dokážu postaviť iba vlastnému ľudu. Cezpoľným len zbabelo ustupujú, pokiaľ nejde o USA, tým dokážu robiť naschvály.
Je svet vo vojnovom stave, kde proti sebe stoja kresťanstvo a islam?
Nemyslím si. Je to ešte jednoduchšie. Svet sa vyvíja a islam sa vývinu bráni. Bráni sa, pretože cíti, že stratí všetko, na čo si zvykol a čo mu je milé. Teda zaslepenú vieru, ktorú stavia proti racionalite. Ach, je také jednoduché všetko nechať na Boha a nad ničím iným nepremýšľať! Džihád dáva príležitosť ich mladým sa vybiť bez toho, aby sa museli trápiť premýšľaním ako my ostatní. Stačí uveriť rozprávkam, ktorými je každé náboženstvo opradené, ale len islam ich berie ako skutočnosť. Súboj islamu s modernosťou sa nedá nazvať vojnou, aj keď pri tom sú mŕtvi. Je to viac boj o dušu človeka. Kresťanstvo má v tomto veľkú výhodu, že ponúka svetu lásku bez rozdielu. Toto islamu chýba. Veď oni zabíjajú aj svojich ako sufistov, ktorí svojho boha oslovujú My beloved, teda Môj milovaný.
Kedy a ako ste vlastne opustili Československo?
V roku 1968. Síce som chvíľu pobehoval po Václaváku a zažil okupáciu a strieľanie, ako aj nádherné vzopätie českého národa, ktorý úplne rozumne a bez násilia rozmetal plány okupantov a ich prisluhovačov, takže ich museli pozmeniť a namiesto Aloisa Indru, Vasila Biľaka, Oldřicha Švestku, Drahomíra Koldera a iných zradcov Moskva musela opustiť plán na zriadenie robotnícko-roľníckej vlády, ale potom som išiel. Bol som na náš národ hrdý!
Po mesiaci som ale už vedel, že sa brániť nebudeme a že skrátka spadne klietka. Kedy, to som nevedel, ale bol som mladý a chcel vidieť svet. Tak som vypadol do Rakúska a úplne náhodou sa ešte ten rok ocitol v Austrálii. Keďže som nemal peniaze, tak som ešte v Rakúsku umýval okná a bral polovičku platu normálnych umývačov. Oni nám vtedy Rakúšania pomáhali, ale zároveň na nás aj zarábali. Napríklad som spal ešte s ďalšími siedmimi Čechmi v priváte, teda v jednej izbe. Boli tam len dve postele určené pre jedného, na ktorých sa tlačili štyri telá – vždy manželský pár – a my traja slobodní sme spali na zemi. Pritom každý platil 30 šilingov za noc. Pri výplate 600 šilingov za mesiac – normálne upratovačky brali 1 200 – som sa pohyboval na hranici hladu. Austráliu som teda prijal s vďakou a presunul sa do nej 2. novembra 1968. Vo vrecku som mal 25 austrálskych dolárov. Bolo to v tom čase o trochu viac než zárobok za pol týždňa.
Akú veľkú nenávisť cítite k Rusom a ako hodnotíte prezidenta Vladimira Putina?
Žiadnu nenávisť k Rusom necítim. Na to som v exile stretol príliš veľa Rusov, ktorí boli alebo sa aspoň zdali byť slušnými ľuďmi. Pravda, rád som ich dlho, kým okupovali moju vlasť, kde som sa narodil, nemal, ale to bolo skôr ohľadom ich politiky ako štátu. Hneď po odchode sovietskych vojsk som si kúpil vodku Stoličnaja. Dovtedy som pil len Wyborowu.
Putina vnímam ako ruského vlastenca. Nesúhlasím s niektorými jeho metódami, ako je potrebná likvidácia nepohodlných novinárov, ba aj oligarchov ako Michail Chodorkovskij či emigrantov ako Alexander Litvinenko. To sú metódy idúce mimo zákon. Obzvlášť tá likvidácia Litvinenka bola úbohá. Rádioaktívna stopa viedla až do Moskvy.
Predpokladám, že dôstojník, ktorý na to nepomyslel a mal, už v službe nie je. Síce by ma zaujímalo, či ho len vyhodili alebo na Kamčatke kuje zlato, pretože by to ukázalo, na akom vývojovom stupni civilizácie sa ruský štát ako demokratický nachádza, ale pre túto úvahu to nie je dôležité. Pre Rusko však Putina hodnotím pozitívne. Tá krajina má už demokratické črty, aj keď pustiť si tam plnú demokraciu asi nemôžu. Vznikol by chaos. A toho sa trebárs Číňania boja viac ako čohokoľvek iného vrátane vojny. Rusko je v tomto zmysle viac ázijské než európske a juanu sa bojí tiež. Na druhú stranu Rusko európske sčasti je, nech sa to niekomu aj nepáči. Putin Európe dvere neotvoril dokorán, ako niektorí dúfali, ale ani ich úplne nezavrel. O uhle privretia sa môžeme dohadovať. Tým teraz nemyslím ani tak politiku ako celkový vplyv, a to aj kultúrny.
Nedávno uplynulo štyridsať rokov od zverejnenia Charty 77. Ako ste ten dokument za veľkou mlákou vnímali?
Ako všetci emigranti tej doby. Bral som to s hrdosťou na náš národ, že nie sme len Švejkovia, ale že sú u nás aj ľudia, ktorí sa neboja hovoriť pravdu a viesť boj nie proti režimu, ale za tú pravdu, a že utrpenie, ktoré si tým spôsobujú, stojí za to. Viete, keď sa človek prestane báť, je to veľká úľava pred sebou samým. My v exile sme ju potvrdzovali tým, že sme hojne navštevovali sydneyské divadlo Nimrod, kde vtedy dávali Havlove hry, a tam nakupovali pohľadnice s protestom proti jeho uväzneniu, na ktorých sme uvádzali plné meno a svoju austrálsku adresu. Na základe toho môjho brata nevzali k taxikárom a nakoniec vyhodili aj ako vodiča zo štátneho filmu, načo sa musel živiť ako čašník. Nikdy mi to nevyčítal. Aj to ukazuje, že nie sme zlý národ.
Čo pre vás znamenali zmeny v roku 1989?
Hlavne to, že som mohol do republiky vziať svoju ženu i deti a ukázať im, kde som sa narodil a z čoho som vyrástol. To som urobil počas deväťdesiatych rokov, nemohol som ich ale vziať všetkých naraz. Avšak deti dodnes, hoci nevedia po česky, Česku fandia a považujú sa hneď po Austrálčanoch tak trochu aj za Čechov. Osobne to znamenalo nadviazať kontakty s mojou trampskou osadou a všetkými kamarátmi aj kamarátkami, s ktorými som zamlada jazdil trampovať alebo aj chodil do školy. A viete, že to vyzeralo, ako keby som ich nikdy neopustil? Jednoducho sme si stále nôtili tú svoju. Kamarátstvo, priateľstvá a lojalita pretrvali a potvrdili, že k sebe stále tak nejako patríme. To si človek musí vážiť. Zároveň pre mňa rok 1989 znamenal, že môžem v Česku vydávať svoje knihy. Síce tam stále existovala komunistami ovládaná distribučná sieť, ktorá autorom ako ja sťažovala život a ja ju dodnes viním, že som sa nestal známejším, ale nenariekam. Ostatne ešte tento rok by mi v nakladateľstve Šulc a Švarc mali vyjsť dve knihy. Jedna kniha poviedok a druhá o tom, ako som ja videl českú privatizáciu z druhej strany sveta. Hlavnú zmenu v roku 1989 však vidím v tom, že sa moja krajina opäť zapojila do slobodného sveta krajín, ktoré samy rozhodujú o svojom ďalšom osude.
Do budúcnosti hľadíte so strachom alebo s odvahou?
O budúcnosti väčšinou zmýšľam pozitívne, aj keď prvé, čo vidím, sú tie negatíva. To je asi dosť české. Takže sa nemôžem zbaviť dojmu, že v budúcnosti nás čaká ťažký oriešok. Boj s islamom nás zradikalizuje, ale ak sa naučíme rezolútne obhajovať to svoje, a pritom nezatvrdneme voči ostatným, čaká nás víťazstvo voľného ducha. Predstavujem si, že keď sa moslim prestane báť opustiť svoje náboženstvo, bude dobojované. Tým nemyslím, že ho budú moslimovia húfne opúšťať, aj keď aj to je možné, ale že skrátka budú veriť viac svojmu srdcu ako nejakému imámovi. My ľudia sa musíme zjednotiť a vrhnúť na výskum, ktorý život posunie z tejto planéty do vesmíru. To vidím ako našu najväčšiu úlohu a nemyslím to len materiálne, ale aj duchovne. Veď kvantová mechanika sa pohybuje v rovnakých sférach ako spiritualita. Ale to by bolo na iný článok.
Kto je Stanislav Moc
Narodil sa v roku 1945 v Prahe. V roku 1963 sa vyučil za chemika v Spolane Neratovice a po návrate z vojenskej služby navštevoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Už v šesťdesiatych rokoch publikoval prvé poviedky v denníku Slobodné slovo. Písal aj do časopisu Chodník. V roku 1968 odišiel do exilu a usadil sa v Austrálii. Vystriedal tam veľa zamestnaní. Pracoval na stavbách, v sklárni, ako kuchár, kovboj, vodič, zlatník. V rokoch 1980 až 1981 diaľkovo študoval ekológiu v Univerzite v Sydney. V roku 1997 úspešne ukončil kurz Adult Literacy Teaching. V emigrácii písal do exilových časopisov Západ, Reportér, Hlasy Čechov a Slovákov v Austrálii. V Česku mu po roku 1989 vyšli knihy Listy z Fitzroy Crossing, Upadlí vlastenci aneb Český wake, Tábor na Alligator River, Údolie nočných papagájov/Itikani, Schôdzky s diablom a Kde lietajú anjeli.
- Reklama -
