Staňme sa diplomatickou veľmocou. Ponúkajme sprostredkovania mierových dohôd, priestory pre medzinárodné rokovania, príležitosti na urovnávanie konfliktov, vyzýva Chmelár na 25. výročie vzniku Slovenskej republiky

0
Eduard Chmelár, politický analytik (Autor: Archív Eduarda Chmelára)
Prvého januára si pripomíname 25. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Aký je váš vzťah k tejto historickej udalosti?
Veľmi pozitívny. Vždy som si želal nezávislosť Slovenska. Pár mesiacov pred Nežnou revolúciou som napísal ako čerstvý maturant do Literárneho týždenníka kritický článok, v ktorom som sa pýtal, kedy vrátime do našej spoločnosti naše historické symboly – štátny znak a zástavu. Ten text mal veľký ohlas a dodnes mám odložený dojímavý list jednej penzionovanej učiteľky, ktorú vyhodili z gymnázia práve za to, že učila deti o Štefánikovi a našej národnej zástave z čias štúrovcov. Napísala mi, že teraz už môže zomrieť, lebo sa dožila toho, v čo veril jej nebohý manžel: že raz vyrastú ľudia, ktorí prekonajú strach a budú mať odvahu začať o týchto veciach hovoriť. Ja som to však ako odvahu nikdy nevnímal (rovnako ako dnes, keď sa ma ľudia pýtajú, či sa nebojím kritizovať najmocnejších ľudí), cítim sa slobodný v každom režime, lebo slobodu chápem ako vnútorné nastavenie človeka. Faktom však je, že keď o pár mesiacov vypukla Nežná revolúcia, už čoskoro som pochopil, že bude mať aj tieto dôsledky. Nezávislé Slovensko vnímam ako dovŕšenie nenásilnej demokratickej revolúcie, čo je pri delení štátov v Európe stále unikátny jav a mali by sme si ho vážiť.
 
Možno však hovoriť o demokratickej revolúcii, ak rozdeleniu federácie nepredchádzalo referendum?
Pozrite sa, referendum je chybička krásy, ktorej sa chytajú porazení, ale treba si realisticky uvedomiť, že v danej situácii by nielenže nič nevyriešilo, ale politickú krízu v štáte by ešte predĺžilo a prehĺbilo. Na oboch stranách rieky Moravy predsa existovali neprekonateľné kompetenčné spory, na ktoré by ľudové hlasovanie nedalo nijakú odpoveď. Aké dôsledky by to malo – to si tí, ktorí argument referenda opakujú ako mantru, vôbec neuvedomujú rovnako, ako si neuvedomovali zodpovednosť pred dejinami v tom čase. Československo dohralo svoju historickú úlohu podobne ako iné štátne útvary. V momente, ako sme deklarovali ambíciu stať sa súčasťou vtedajšieho Európskeho spoločenstva, sa tento medzičlánok v integrácii stal zbytočným alebo dokonca problematickým. Samostatné Slovensko znamenalo dovŕšenie emancipácie a samosprávy, to môže odsudzovať iba ignorant. Niektorí ľudia vnímajú Československo ako div nie historickú krajinu, ale z geopolitického hľadiska to bol umelý útvar, ktorý vznikol ako dočasný kompromis dvoch etník, keď samostatný český štát by v tom čase nikto neuznal pre vysoké percento nemeckého obyvateľstva a Slováci na vlastný štát v tom čase nemali politické, ekonomické ani inštitucionálne kapacity. Netreba zabúdať na to, že ani Československo nevzniklo na základe ľudového hlasovania a keď Andrej Hlinka požadoval v Paríži referendum, zavreli ho za vlastizradu, lebo vedeli, že väčšina obyvateľstva bola za zotrvanie v Uhorsku a plebiscit presadzovalo na Versailleskej konferencii práve Maďarsko. Tak čo tu chceme moralizovať? V čí prospech by bolo predlžovanie agónie nefunkčného federálneho štátu? V čom by bol výhodnejší ako súčasné usporiadanie? Veď máme bezprecedentne najlepšie vzťahy s Čechmi v dejinách, medzi našimi štátmi prakticky nie sú hranice ani žiadne iné prekážky, sme si najbližší zo všetkých národov v Európe, tak čo vlastne títo patologickí čechoslovakisti chcú? Prahu ako hlavné mesto? Centralizovanú moc? Chápem nostalgiu najmä zmiešaných rodín, ale nevedieť sa vyrovnať s nezávislosťou Slovenska štvrťstoročie po zániku Československa považujem za choré.
 
Čím si to vysvetľujete?
Hanebným zlyhaním elít na celej čiare, ktoré si doteraz nepriznali. Pozrite sa, veď tu stále formujú verejnú mienku ľudia, ktorí doslova podrážali nohy národno-emancipačnému hnutiu, šírili poplašné správy, že samostatné Slovensko hospodársky neprežije ani rok. Ako je možné, že verejnoprávna televízia dáva pri tomto výročí priestor na diskusiu výlučne týmto ľuďom, ktorí boli alebo dokonca doteraz sú proti existencii tohto štátu a doteraz sa za svoje vtedajšie postoje ani len neospravedlnili? Ja tu nechcem prehlbovať už aj tak dosť tragickú studenú občiansku vojnu, ale tu niekde je zakopaný koreň všetkých sporov. My tu máme prominentných politikov, ekonómov, intelektuálov, novinárov, ktorí sa doteraz nezmierili so samostatnosťou Slovenska, nemajú radi túto krajinu, nerozumejú jej, pohŕdajú ňou. A to sa odráža nielen na atmosfére verejnej diskusie, ale aj vo fungovaní štátu. Môžete byť samozrejme špičkovým finančníkom, navrhovať riešenia na vyšší rast ekonomiky, spotreby a životnej úrovne, ale ak nemáte hlbší vzťah k tomuto štátu, nepracujete v jeho prospech. A pracovať v prospech štátu znamená zohľadňovať prioritne naše záujmy, zvyšovať náš vplyv a posilňovať naše postavenie vo svete, lebo to všetko potrebujete na skvalitňovanie verejných služieb pre obyvateľstvo.
 
Niektorí prominenti toho obdobia ako literárny vedec a bývalý predseda OKS Peter Zajac alebo sociologička Zora Bútorová však tvrdia, že si vybrali obranu demokracie pred nacionalizmom.
To je hrubá lož a zbabelé zavádzanie. V roku 1992 otázka nestála tak, že buď samostatný štát, alebo demokracia. To je hlúposť, ktorú títo ľudia zámerne šíria, aby alibisticky prekryli svoje historické zlyhanie, pričom sa spoliehajú na to, že historická pamäť na Slovensku je veľmi krátka. Samostatný štát sa mohol vyvíjať úplne iným smerom, keby vtedajšie opozičné sily pochopili emancipačný proces a neprenechali ho vulgárnej interpretácii nacionalistických síl. Niektorí (ako Gál, Zajac, Bútora alebo Šimečka) to robili z vrodeného čechoslovakizmu, iní (ako napríklad Čarnogurský) jednoducho žiarlili na mocenské úspechy Vladimíra Mečiara. Zvlášť Ján Čarnogurský, ktorý už v roku 1990 prišiel s ideou „samostatnej stoličky a hviezdičky“ Slovenska v zjednotenej Európe, ťažko niesol, že národnú agendu prevzal Vladimír Mečiar, ktorý ho zatienil. Dodnes sa s tým nevyrovnal. Najprv sa vyhováral, že ústavu a nezávislosť Slovenskej republiky nepodporil, lebo už vtedy vedel, že Mečiar bude uplatňovať autoritatívnu moc, dnes tvrdí, že to bolo preto, lebo v ústave neboli zakotvené práva nenarodených detí. Je to smutné, krátkozraké a hlavne trápne. Hlasovanie proti bolo Čarnogurského osudovou politickou chybou, ktorú si dodnes nedokáže priznať ani v súkromných rozhovoroch. Títo ľudia mohli usmerniť počiatočný vývoj nového štátu – neurobili tak, pôsobili deštruktívne a takmer skončili na smetisku dejín. Svoju novú úlohu si našli až v období skutočného mečiarizmu po voľbách v roku 1994, keď bolo treba zachraňovať ústavné základy demokratického štátu. Dnes svoj príbeh interpretujú ako rozprávkový boj dobra so zlom, ale tak to nebolo. Sami sa vzdali svojej zakladateľskej úlohy a dva roky nerobili pre štát vôbec nič.
 
Keď hovoríte o zakladateľských úlohách, koho vôbec môžeme považovať za otcov-zakladateľov samostatnej Slovenskej republiky?
To je veľmi dobrá otázka, na ktorú existuje len veľmi zložitá odpoveď. Tragédiou našich novodobých dejín je, že obidva pokusy o založenie samostatného štátu – v roku 1939 i v roku 1993 – sú spojené s menami, s ktorými sa demokraticky a humánne zmýšľajúci človek nemôže stotožniť vôbec alebo len veľmi ťažko. Jozef Tiso bol masový vrah a bábka v rukách Adolfa Hitlera. Vladimír Mečiar bol zasa autoritatívny mocibažný demagóg, ktorý priviedol túto krajinu na pokraj medzinárodnej izolácie. V obidvoch prípadoch nešlo o výsledok dlhoročného zápasu za samostatnosť, ale v prvom prípade o súčasť geopolitických mocenských plánov nacistického Nemecka a v druhom prípade o dôsledok neústupčivého postoja Prahy v kompetenčných sporoch. Boli sme do nezávislosti dotlačení, nevybojovali sme si ju, takže s trochou zveličenia sa dá povedať, že otcami-zakladateľmi oboch štátov sú skôr Adolf Hitler a Václav Klaus. Podobný problém máme aj s prihlásením sa k otcovi federácie Gustávovi Husákovi. Na jednej strane to bol jeden z najväčších slovenských štátnikov 20. storočia, na druhej strane symbol normalizácie, ktorý už zo seba nikdy nezmyje historickú hanbu za poníženie národa a prenasledovanie nevinných ľudí. To sú strašné paradoxy našich moderných dejín. Preto musíme hľadať inšpiráciu, zdroje a korene našej hrdosti, suverenity a štátnych tradícií v myšlienkach a činoch najväčších vizionárskych osobností posledných dvoch storočí. Od Ľudovíta Štúra, ktorý dal tomuto národu identitu a po prvý raz sa vyslovil za jeho nezávislosť, až po Romana Kaliského, ktorý mal jasnejšiu predstavu o usporiadaní a fungovaní samostatného Slovenska ako celá garnitúra HZDS a SNS.
 
Samostatná Slovenská republika sa rýchlo postavila na vlastné nohy a vybudovala základné inštitúcie, na medzinárodnom poli sa však stretávala v prvých rokoch s nedôverou. Čím si to vysvetľujete?
Práve tým nedostatkom vízie o budúcnosti štátu. Pozrite sa, pred rokom 1993 sa tu neviedli žiadne zásadné diskusie o nezávislosti Slovenska. Elity (ako som už povedal) sa od tejto idey dištancovali a SNS, ktorá túto otázku politicky a programovo nastolila, nemala inú predstavu ako „vládnime si sami“. Na jednej strane postavila svoju existenciu na veľmi jednoduchom zrozumiteľnom posolstve (pred prvými slobodnými voľbami dokonca neprezieravo sľúbila občanom, že keď SNS vybojuje nezávislosť Slovenska, dobrovoľne sa rozpustí, no našťastie pre nich si to dnes už nikto nepamätá), na druhej strane sa neopierala o nijaký serióznejší program. Tak ako čechoslovakisti strašili obyvateľstvo nezmyslami, ako rozdelenie federácie spôsobí katastrofu, tak aj nacionalisti šírili dnes už úsmevné historky, ako nás uživia Tatry alebo ako nám americkí Slováci zaplatia limuzínu pre budúceho slovenského prezidenta. My sme jednoducho neboli intelektuálne, inštitucionálne ani personálne pripravení na to, čo to obnáša mať vlastný štát.
 
Takže vtedajšia Mečiarova vláda podľa vás zlyhala?
To by som zasa tak rezolútne netvrdil. Mečiarovej vláde treba uznať, že v roku 1993 v pomerne krátkom čase zabezpečila základný inštitucionálny chod štátu. Ale na rozdiel od českej reprezentácie sa na to nepripravovala, vo veľa veciach sa improvizovalo. Pri delení federálneho majetku nás Česi doslova okradli a prvé veľvyslanecké posty sme obsadzovali spisovateľmi, vedcami, dokonca aj športovcami, teda absolútnymi amatérmi. Mali sme preukázateľne horšiu štartovaciu pozíciu, a to doslova vo všetkých oblastiach, vrátane športu – len si spomeňte, ako nás na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji automaticky a nespravodlivo preradili do C skupiny a svoju účasť v elitnej súťaži sme si museli tvrdo vybojovať po dvoch rokoch. Nevýhodou bolo aj to, že na čele nášho štátu nestála taká výrazná zakladateľská osobnosť, akú mali Česi vo Václavovi Havlovi. Aj v tomto bode na nás doľahlo historické prekliatie 20. storočia, keď sa Alexander Dubček nedožil možnosti stať sa prvým slovenským prezidentom – s ním by sa nášmu štátu darilo na medzinárodnom poli podstatne inak, lebo jeho meno nám otváralo dvere. Ale Michala Kováča a Slovensko v tom čase nikto nepoznal. V roku 1993 som študoval vo Veľkej Británii, takže celý proces prvých krokov nášho štátu som sledoval zo zahraničia a občas to bolo naozaj tragikomické. Napríklad pri voľbe prvého slovenského prezidenta denník The Times zmätene napísal, že najprv kandidoval Kováč, nezvolili ho, ale napokon ho aj tak zvolili (ušlo im, že ten neúspešný kandidát bol Roman Kováč a úspešný Michal Kováč). Všade som musel vysvetľovať, odkiaľ som, lebo Briti nemali potuchy, kde leží Slovensko, znelo to pre nich ako exotická vymyslená krajina. Boli presvedčení, že v Československu žili len Česi. V slávnej oxfordskej knižnici som dokonca našiel etnografický atlas Európy, kde boli zakreslené aj tie najmenšie etniká vrátane lužických Srbov, Saamov, Baskov, ale krížom cez Československo bolo napísané iba: Česi.
 
 
A čo demokratický deficit?
Ten sa stal témou až na jeseň 1994, po septembrových voľbách a známej parlamentnej „noci dlhých nožov“, keď sa Mečiar rozhodol pomstiť opozícii a odobral jej všetky posty v Národnej rade SR i v kontrolných orgánoch. Až potom sa začali skutočné problémy. Opoziční politici sa chodili sťažovať do zahraničia (čo bolo dosť nezrelé správanie) a z Bruselu k nám začali chodiť demarše. Som však presvedčený, že skutočnou príčinou medzinárodnej izolácie bolo niečo iné ako problémy s uplatňovaním demokracie.
 
Napríklad?
Napríklad a v prvom rade Mečiarova neochota pustiť na Slovensko zahraničný kapitál. Mečiar sa pokúsil odstrihnúť od dominantných neoliberálnych procesov vo vtedajšom svete tým, že začal snívať o vytvorení „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. To, čo vyzeralo pre bežného slovenského voliča obávajúceho sa výpredaja nášho majetku do zahraničia ako vlastenecký čin, však bola len iná inštitucionálna forma rozkrádania. Mečiar rozdával štátne majetky svojim verným ako feudálne léna prakticky zadarmo. Splatiť to mali z budúceho zisku. Lenže žiaden zisk sa nekonal, noví vlastníci, z ktorých väčšina nemala žiadne manažérske skúsenosti, podniky rýchlo predali alebo vytunelovali a priviedli do krachu. Okrem toho na Slovensku naozaj reálne chýbal kapitál na rozvoj ekonomiky, ktorý sa nedal pokryť z domácich zdrojov. Čo však bolo najhoršie a čo si Mečiar v tej chvíli vôbec neuvedomil, bolo, že dostal Slovensko mimo trajektórie globálnych záujmov vtedajšej superveľmoci. Veľmi zjednodušene povedané – keďže tu Američania nemali žiadne majetky, nemali tu čo chrániť. Preto nás vtedajšia šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová označila za čiernu dieru Európy. A preto americký politológ a diplomat Zbigniew Brzezinski na stretnutí s Vladimírom Mečiarom v roku 1995 varoval slovenského premiéra, že keď bude robiť problémy, hranica medzi Maďarskom a Poľskom môže pokojne viesť po hrebeni Nízkych Tatier. To nebol zápas za demokraciu. To bolo existenčné ohrozenie Slovenska. Som presvedčený, že keby Mečiar predal Američanom Východoslovenské železiarne a Francúzom a Nemcom energetické podniky, ako to urobila Dzurindova vláda, Západ by autokratického Mečiara ticho toleroval. Problémy s demokraciou bol len slovný balast, ktorý sa Washingtonu alebo Berlínu v tej chvíli náramne hodil.
 
V čom vidíte základný problém tohto štátu po 25 rokoch jeho existencie?
Viete, mohol by som opakovať všeobecné známe fakty ako korupcia, chudoba, problémy školstva a zdravotníctva, ku ktorým sa už pridáva aj alarmujúci stav našich lesov a vôbec prírodného bohatstva, ktorého ochrana sa musí stať jedným zo zdrojov nášho moderného vlastenectva. Ale problém je hlbší. Nepoviem nič nové ako to, čo opakujem ako sám vojak v poli už roky rokúce: tento štát nemá zakladateľskú ideu, na ktorej štáty stoja a padajú. Vznikol z čírej improvizácie a na to môžeme ťažko doplatiť. Rozpredali sme si svoje podniky, rozpredali sme si pôdu pod nohami, stávajú sa z nás nájomníci vo vlastnom štáte a my už nemáme takmer nič, čo by bolo našou pridanou hodnotou. Za to, že ešte existujeme, vďačíme len priaznivým geopolitickým podmienkam v zatiaľ pokojnej Európe. Ale pri najbližšom konflikte väčších rozmerov – a ten konflikt príde – nám hrozí, že o ten štát prídeme. Veľmoci si jednoducho prekreslia mapu strednej Európy nanovo. Toto ma najviac trápi a toto ešte udržiava môj záujem o verejné angažovanie sa, lebo inak to, čo sa deje v slovenskej politike, je už dávno jeden podradný cirkus, ktorý by nemal ovplyvňovať naše životy. Ale o budúcnosť štátu obavy mám, áno, a veľké.
 
Ako sa to dá zvrátiť? Často opakujete okrídlenú vetu, že „tento štát treba založiť odznova“. Čo si pod ňou máme predstaviť?
Táto metafora v sebe obsahuje predovšetkým koncepciu tzv. druhej republiky, ktorá sa zakladá novou ústavou. Tá by však mala byť výsledkom rozsiahlej a poctivej odbornej i občianskej diskusie zavŕšenej referendom. A práve čas týchto príprav by bolo potrebné využiť na nové poňatie filozofie nášho štátu, jeho hodnôt, úloh, významu a postavenia v Európe. Skôr ako diskusiou sa však takéto koncepcie rodia vplyvom silných štátnických osobností, lebo práve tie dokážu štátu vtlačiť zakladateľskú ideu. Práve v tom vidím úlohu prezidenta v tomto období – ponúknuť víziu Slovenska, na ktorej by sa dokázala zjednotiť celá spoločnosť. Lebo Slovensko môžete zjednotiť len myšlienkou, ktorá ľudí nadchne a za ktorou budú ochotní ísť, nie pokryteckou snahou byť s každým zadobre a nikoho si nepohnevať. Abraham Lincoln vytvoril národ tým, že po občianskej vojne začlenil do spoločnosti aj Južanov bez akejkoľvek diskriminácie. My sme takouto katarziou neprešli. Mohlo ňou byť Slovenské národné povstanie, keby sa tí, ktorí v hrdinskom boji odmietli fašizmus, zmierili s tými, ktorí si želali zachovanie slovenskej štátnosti. Ale po potlačení Povstania a obnovení Československej republiky na to nová moc nevytvorila žiaden priestor. Musíme sa pokúsiť o ukončenie studenej občianskej vojny a o zjednotenie spoločnosti na spoločnej vízii, ktorá nám umožní zachovať štát, upevniť jeho postavenie na medzinárodnej scéne a zvýšiť jeho vplyv a moc. Lebo o to ide každému životaschopnému štátu s pevným zakotvením na mape Európy: byť prínosom pre svet a dobrým miestom pre život pre jeho obyvateľov.
 
Ako by ste charakterizovali túto víziu? Čo v tomto smere treba urobiť?
Najprv musíme vrátiť do politického diskurzu kategóriu suverenity štátnych záujmov. Obchádzajú ma mdloby, keď vidím prezidenta Slovenskej republiky, ako zdôrazňuje skôr záväzky voči spojencom a potrebu byť spoľahlivým partnerom pre druhých namiesto definovania životných záujmov štátu, na čele ktorého stojí. Takto to nejde. Každý študent práva vám dnes povie, že jedným zo základných predpokladov existencie a fungovania štátu je zvrchovaná moc jeho orgánov nad územím a ľuďmi na tomto území. V praxi to znamená, že štát vydáva zákony, ktoré musia byť všetkými na území štátu rešpektované, a ak niekto zákon poruší, štát má prostriedky na vynútenie nápravy a neváha to urobiť. Máte pocit, že takto funguje Slovenská republika? Že tu platia zákony, predpisy, pravidlá pre všetkých? Stále menej je dnes jasné, kto je suverénom predstavujúcim reálnu moc a aká je jeho legitimita. Niekdajší suverén moci – ľud – si síce môže zvoliť iných politikov, ale nedostane inú politiku. To čoraz viac obmedzuje možnosti zmeny pomerov voľbami. Skrátka musia tu bezproblémovo fungovať všetky atribúty štátu. Aby občan vedel, že za svoje dane dostane adekvátne verejné služby, že doprava, školstvo, zdravotníctvo a úrady fungujú vďaka a nie napriek politike tohto štátu, že ak sa dostane do problémov – či už doma alebo v zahraničí – môže sa spoľahnúť na to, že mu štát dokáže pomôcť. Štát, ktorý nám uľahčuje, nie komplikuje náš život – to je moja predstava. Rovnako sa nemôže stať, aby po štvrťstoročí existencie nezávislej Slovenskej republiky ešte stále nefungoval vo všetkých oblastiach štátny protokol – že nevieme umiestňovať štátny znak, že pri štátnych zástavách umiestňujeme neraz vlajky naopak, že neadekvátne oslovujeme predstaviteľov iných štátov – to môže bežný občan vnímať ako detail, ale verte mi, že aj pre takéto maličkosti sa na nás v zahraničí občas pozerajú ako na nesvojprávnu provinciu. Mali by sme posilňovať, rozvíjať a propagovať tradíciu humanistických hodnôt, ktoré formovali našu identitu a ktorými môžeme obohatiť svet. A v neposlednom rade – mali by sme si nájsť na medzinárodnej scéne úlohu, s ktorou si nás budú spájať a ktorá ukotví naše stabilné postavenie na mape Európy. Švajčiari sa hrdia bankovým systémom, Estónci sú lídri v informatizácii, Fíni určujú celosvetové trendy v školstve… A čo my? Už som to navrhoval viackrát: staňme sa poslom dobrej vôle a diplomatickou veľmocou. Ponúkajme sprostredkovania mierových dohôd, priestory pre medzinárodné rokovania, príležitosti na urovnávanie konfliktov. Vzhľadom na vynikajúce vzťahy s oboma stranami mnohých sporov (Ukrajina – Rusko, Izrael – Palestína, Srbsko – Chorvátsko atď.) máme na to tie najlepšie predpoklady. Chce to len politickú vôľu, odvahu a prezieravosť našich najvyšších ústavných činiteľov. Štát môže rásť len s veľkosťou svojich úloh. A ja si želám, aby bolo Slovensko synonymom mierového štátu, stabilizátorom pomerov v strednej Európe, nositeľom porozumenia, vzájomnosti a spolupráce. To je štát, ktorý chcem pomôcť budovať.
 
- Reklama -