O Nemecku sa u nás hovorí buď s obdivom za to, aké ústretové je voči utečencom, ktorých do krajiny tento rok prišli státisíce, ale predsa len viac je tých hlasov, ktoré tvrdia, že sa tým Nemci ženú do záhuby. Ako o migračnej kríze premýšľajú a hovoria samotní Nemci?
Je nutné rozumieť psychike súčasného Nemca. Doteraz trvá pocit viny za zločiny hitlerovského obdobia, s ktorým sa bežný Nemec nerád priznáva k svojmu skutočnému zmýšľaniu. Čiže sám pre seba si myslí všeličo kritické, ale na verejnosť s tým nejde. V súčasnej utečenecké kríze – a nie je to len môj odhad – sa k politike pani Merkelovej stavia okolo 80 percent Nemcov kriticky až veľmi kriticky, ale len malá časť sa odváži svoj názor verejne vyjadriť, zvlášť, keď je takéto vyjadrenie označované hanlivými prezývkami ako hnedá zberba, neonacizmus, rasizmus a podobne.
Prežili ste skoro rovnaké obdobie v Československu aj v Nemecku. Aké máte vysvetlenie pre to, že sa Česko a Nemecko tak diametrálne líšia svojím väčšinovým postojom k tomu, čo Európska únia tento rok zažíva?
Diametrálne sa líšia postoje českých a nemeckých vládnych kruhov. V názoroch obyčajnejších ľudí už taký veľký rozdiel nie je alebo aspoň v posledných týždňoch a mesiacoch. Iste hrá svoju úlohu popularita pani Merkelovej a jej strany CDU – sám som ju volil – počas posledných desiatich rokov; a ľudia len neradi upúšťajú už od raz získaných sympatií, čo sa však netýka len Nemecka. Tento nazbieraný kapitál sa však rýchlo topí, politika pani Merkelovej sa stáva terčom kritiky aj v jej vlastnej strane. Nemecko úspešne zvládlo dve utečenecké vlny, hneď po vojne prijalo, teda muselo prijať, 12 miliónov vyhnancov zo Sliezska, Východného Pruska, zo Sudet aj z iných oblastí, po páde Berlínskeho múru prijalo pol milióna Nemcov z NDR. Tieto skúsenosti priniesli istý pocit výnimočnosti, ktorého odrazom bolo zo strany kancelárky sebavedomé “Wir schaffen das”, my to zvládneme. V súčasnosti je už toto málo pripomínané a keď, potom skôr posmešne.
Celá západná Európa vraj väčšinovo zastáva názor v súlade s kancelárkou Merkelovou. Dá sa od teroristických útokov v Paríži sledovať nejaký posun v tomto uvažovaní?
To by som povedal, že dá, a nie až od parížskych udalostí. Je to skôr naopak: jedna po druhej sa západoeurópske krajiny odvracajú od optimistického prístupu k utečencom. Príčinou tohto obratu sú nálady medzi obyvateľstvom, ktorých doterajšie vládne strany nemôžu nereflektovať. Úspech pani Le Penovej – nie že by som sa s ňou vo všetkom stotožňoval – vo francúzskych regionálnych voľbách, z dánskych volieb, z ktorých vzišla vláda Larsa L. Rasmussena s programom radikálneho obmedzenia prijímania utečencov, prieskumy verejnej mienky v Holandsku, v Taliansku a ďalších krajinách západnej Európy signalizujú strmý vzostup strán a hnutí s tým istým alebo podobným programom.
Dokonca aj vo Švédsku sa do čela verejnej obľuby dostáva strana Švédskych demokratov (Sverigedemokraterna), to už je ťažké označiť opovržlivo nálepkou populizmu či pravicového extrémizmu. Možno očakávať, že koncom budúceho roka a najneskôr o dva roky bude politická mapa Európy vyzerať podstatne inak. Pre Nemecko – čo mi najviac leží na srdci – už, bohužiaľ, môže byť neskoro.
Politika otvorenej náruče utečencom je spájaná predovšetkým s kancelárkou Angelou Merkelovou. Čím to je, že si na nemeckej politickej scéne vydobyla také neotrasiteľné postavenie?
Sčasti už som odpovedal. Nemecko zažilo v období zhruba posledných desiatich rokov značný ekonomický vzostup, stalo sa vedúcou hospodárskou mocnosťou Európy, no a pani Merkelová si po vzore všetkých politikov ten úspech prisvojila. Politika otvorenej náruče ním ale riadne otriasla a vyzerá to tak, že ešte poriadne otrasie. Osobnosť pani Merkelovej by napokon stála za podrobnejší rozbor, pre ktorý nie je v tomto rozhovore dostatok miesta.
Obavy z migračnej vlny sú dané hlavne tým, že sa do Európy sťahujú ľudia odlišnej kultúry, a predovšetkým odlišného náboženstva. Vy ste študovali arabčinu, islam, cestovali ste do oblastí, odkiaľ dnes migranti prichádzajú, nikto vás teda nemôže v prístupe k nim označiť za xenofóba. Prečo by sa Európania mali ich prílevu báť?
O nejakom báni sa by som nehovoril, vyzeralo by to tak, že sa mi od strachu rozklepú kolená, keď uvidím Mohamedána. Určite by sa ale Európania, najmä ich intelektuálna vrstva s vplyvom na verejnú mienku, mala zbaviť ilúzií plynúcich z neznalosti. Islam je niečo viac ako len náboženstvo: je to ucelený, výnimiek nepripúšťajúci systém spoločenský, rodinný, právny, politický, kultúrno-historický, všetko zhrnuté v jedno – univerzálne. Jeho neoddeliteľnou časťou je presvedčenie o vlastnej nadradenosti, o predurčenosti ku konečnému ovládnutiu celého sveta vierou prorokovať.
Korán hovorí v súre Pokánie, verš 33: „On je ten, ktorý vyslal posla svojho so správnym vedením a náboženstvom pravdivým, aby zvíťazilo nad všetkými náboženstvami inými …“ To je pre nich záväzná realita. S tým súvisí úplná ľahostajnosť ku všetkému, čo vzniklo pred – či mimo islam. Dozvedáme sa o ničení tisícročných kultúrnych pamiatok všade v dosahu Islamského štátu a myslíme si niečo o bláznoch s vymytými mozgami; v tom sa ale mýlime.
Žiadne vymyté mozgy, ale dôsledné naplnenie zásady, podľa ktorej, čo je neislamské, je bezcenné, a čo je bezcenné, je hodné zničenia. Moslimovia v ich vlastných krajinách sú ľudia priateľskí, neúchylne poctiví, k návštevníkovi zo sveta neveriacich vľúdni a sčasti aj tolerantní, ak nie je návštevník taký trubiroh, aby sa púšťal do konverzácií o Židoch a Izraeli. Presídlením do Európy však tieto pozitívne vlastnosti ustupujú zdedenému vedomiu nadradenosti vlastného spôsobu života, vlastných hodnôt a tradícií, s ktorými čo nie je v súlade, je prinajmenšom zbytočné. Keďže by som bol nerád, keby napríklad Chrám svätého Víta bol premenený na mešitu, ak nie rovno zrovnaný so zemou, pokladám za potrebné sa prílevu moslimských migrantov nie báť, ale udržať si nad ním kontrolu a v prípade nevyhnutnosti sa mu čo najrozhodnejšie postaviť na odpor.
