Niektorí politickí komentátori tvrdia, že ľudia už stratili dôveru v politické elity, dôkazom má byť napríklad úspech Donalda Trumpa či Norberta Hofera v Rakúsku pri prezidentských voľbách a tiež stále väčšia kritika Európskej únie. Môže to tak byť? A čo je vlastne dôvodom? Považujú ľudia väčšinou politikov za neschopné a sprofanované figúrky, ktoré si nevedia rady so zásadnými problémami súčasného sveta ako napríklad s migráciou?
Nejsymbolickejším príkladom tejto straty dôvery v elity je Jean-Claude Juncker, predseda Európskej komisie. Tesne po hlasovaní o brexite sa zosmiešnil a povedal pred valným zhromaždením, že vedúci predstavitelia „ostatných planét“ boli znepokojení. Možno urobil len chybu vo francúzštine, ale to nie je prvýkrát, čo hovorí nezmysly. Každý si pamätá, keď viditeľne pod vplyvom alkoholu rozdával druhým predstaviteľom facky. Je to vodca, ktorý nebol ani zvolený európskymi národmi a ktorý diktuje migračnú politiku kontinentu. Títo vodcovia nereprezentujú záujmy ľudí. Myslím, že Európa nepotrebuje masívnu migráciu prevažne mladých nevzdelaných mužov. Stále viac ľudí si toto uvedomuje.
Nedávno ste pripravili veľmi zaujímavý rozhovor s Václavom Klausom. Máte jeho názor, čo sa týka napríklad migračnej politiky? Teda veľmi zjednodušene povedané, že utečenecká kríza už Európu dosť poškodila a malo by sa jej ďalej veľmi razantným spôsobom zamedziť, a to napríklad aj intenzívnou pomocou priamo v mieste vznikajúcich problémov, teda na Blízkom a Strednom východe a tiež v Afrike…
Stotožňujem sa s jeho obavami a súhlasím s jeho posudzovaním migračnej krízy. Analýza bývalého českého prezidenta si zaslúži pozornosť. Vlani prišlo do Švajčiarska desaťtisíc Eritrejčanov žiadať o azyl. Existuje silné podozrenie, že značná časť z nich nie sú politickí utečenci, ale prisťahovalci, ktorí prichádzajú zneužiť náš sociálny systém. Niekoľko rokov po ich príchode je 90 percent z nich stále závislých od sociálnych dávok. Tieto peniaze by mohli byť použité na programy podpory na mieste, čo by bolo oveľa účinnejšie.
Ako hodnotíte Klausov postoj k jednému z najbohatších ľudí na svete, k filantropovi Georgeovi Sorosovi, ktorý jeho zásahy do svetovej politiky vidí úplne negatívne, príkladom rozporov je aj jeho názor, že ak sa zrúti EÚ, aj v Európe budú mať prím Rusi. Čo vy na to?
Pán Soros je nepochybne negatívnou osobou. Nedávno som zistil, že jeho inštitúcia Open Society Foundations financuje mimovládnu organizáciu v Ženeve, ktorá bojuje proti zadržiavaniu nelegálnych migrantov a snaží sa ovplyvniť rozhodovacie právomoci. Rusko nie je Sovietsky zväz, má svoje vlastné záujmy, ale neusiluje o inváziu do ďalších európskych krajín. Myslím, že to, čo najviac Georgovi Sorosovi prekáža, je, že Vladimir Putin kritizoval postoj EÚ voči migračnej kríze a obvinil ju, že slepo poslúcha americké príkazy.
Zaujímavé sú aj niektoré presuny voličskej podpory v Európe. V mnohých krajinách volia obyčajní ľudia skôr populistické strany než ľavicu. Marine Le Penovú začínajú vo Francúzsku viac podporovať už aj robotníci. Prečo to tak je, z akého dôvodu už socialisti neuspokojujú potreby svojich voličov?
Dovoľte mi, aby som citoval francúzskeho spisovateľa Alaina Sorala: „Socializmus Socialistickej strany je podvod. Ak sa pozriete na zloženie kľúčových ministrov aktuálnej socialistickej vlády, nikto nepochádza z robotníckej triedy.“ Podľa neho rozdiel medzi buržoáznou pravicou a buržoáznou ľavicou je len v názore na spoločenské otázky, ako sú práva homosexuálov.
Je pravda, že Francúzska komunistická strana, ktorá bola veľmi populárna v 80. rokoch, bola podporovaná robotníckou triedou. Jej vodca Georges Marchais kritizoval nekontrolovanú migráciu, pretože boli už milióny nezamestnaných Francúzov a migrantov. Ľavicoví voliči prirodzene začali hlasovať pre takzvané populistické strany, pretože mali pocit, že lepšie chránia práva robotníkov. Socialistická strana sa snaží predovšetkým apelovať na ženy, migrantov a homosexuálov, preto nie div, že obyčajní ľudia majú tendenciu voliť populistické strany.
V čase nových médií, zvlášť internetu, si ľudia môžu ľahko dohľadať veľa rôznych názorov a informácií, ktoré nutne nemusia zodpovedať tomu, čo im hovoria politici a verejnoprávne médiá. Známy publicista Jefim Fištejn doslova tvrdí, že internet „vychoval“ občanov k nedôvere k vlastným elitám. Myslíte si, že je to tak? A ide v tomto prípade o pozitívny vplyv elektronických médií na občiansku spoločnosť alebo je to práve naopak, že internet pôsobí prevažne ako zdroj negatívnych informácií?
Myslím, že internet je pozitívna vec, pretože rozbil monopol inštitucionálnych médií. Tieto nové médiá umožňujú iný pohľad a sú oslobodené od mocenských kruhov. Nedôvera k vlastným elitám nie je nová vec, novinkou je, že seriózne médiá vypĺňajú túto potrebu. Vo Francúzsku je návštevnosť webovej stránky Egalité & Réconciliation vyššia ako návštevnosť mnohých konvenčných médií.
V rámci brexitu, ale aj rakúskych prezidentských volieb sa ukázalo zaujímavé rozdelenie: mladí proti starším, vidiek proti mestám, chudobnejší proti bohatším. Tí bohatší a ďalej mladší ľudia a obyvatelia z veľkých miest sú kozmopolitnejší, volia tradičné strany, podporujú viac EÚ a sú aj ústretovejší k migračnej kríze, u seniorov a ľudí žijúcich na vidieku je to práve naopak. Čím si to vysvetľujete?
Mladí vysokoškoláci majú tendenciu vidieť EÚ ako príležitosť, zatiaľ čo menej vzdelaní ľudia sa obávajú väčšej konkurencie migrantov na trhu práce. Bohatí ľudia sú menej ovplyvnení negatívnymi dôsledkami globalizácie. V súvislosti s generačnou priepasťou, myslím, že mladí ľudia sa nechajú ľahšie manipulovať a ochotne sa hlásia k myšlienkam globalizmu. Skúsenosti starších ľudí umožňujú mať sa na pozore pred takýmito projektmi.
O pár dní sa vo Varšave koná samit EÚ. Niektoré štáty (Pobaltie, Poľsko) volajú po väčšej prítomnosti amerických vojsk v Európe s ohľadom na údajné nebezpečenstvo plynúce z Ruska. Myslíte si, že by k tomu malo dôjsť alebo by sme sa mali skôr vydať cestou spolupráce s Ruskom vzhľadom na globálne nebezpečenstvá, ako sú terorizmus, islamizmus a podobne?
Je dôležité mať na pamäti, že americká vojenská intervencia v Iraku v roku 2003 spôsobila chaos na Strednom východe. Islamský štát by pravdepodobne nikdy neexistoval bez katastrofálneho zásahu Busha. Dvojznačná hra Američanov a boj proti sýrskej vláde tiež zhoršili situáciu. Rusko medzitým efektívnejšie bojuje proti Islamskému štátu a vedie súdržnejšiu politiku. Spolupráca s Ruskom je nevyhnutnou podmienkou pre globálnu stabilitu.
