Sme krajina, ktorá na slabších v zásade kašle. Akceptujeme „kto nekradne, okráda rodinu“, hovorí producentka filmu Mečiar a študentská líderka novembra ´89

17.11.2017 18:00

Od momentu, keď sa v politike začali presadzovať bezzásadoví ľudia, vniesli do nej neslušnosť, agresivitu a postupne spochybnili všetky hodnoty, na ktorých by sme mali stavať, sme krajina, ktorá na slabších v zásade kašle. Akceptujeme staré známe „kto nekradne, okráda rodinu“ a to, že sa má starať každý sám o seba. Musím ale povedať, že začínam vnímať, ako stále viac ľudí vo svojich komunitách vytvára priestor pre slušné a kultúrne spolužitie. A v tom vidím nádej. Hovorí v rozhovore nielen o novembri ´89 a jeho odkaze najznámejšia študentská revolučná líderka, dnes úspešná filmová producentka Zuzana Mistríková.

Sme krajina, ktorá na slabších v zásade kašle. Akceptujeme „kto nekradne, okráda rodinu“, hovorí producentka filmu Mečiar a študentská líderka novembra ´89
Foto: TASR
Popis: Producentka Zuzana Mistríková

V novembri ´89 ste patrili medzi hlavných protagonistov a lídrov z radov študentov pri významnej spoločenskej zmene. Ako sa s odstupom 28 rokov pozeráte na entuziazmus, s akým ste bojovali za našu slobodu? Stálo to za to?

Stálo. Bez pochyby. Neviem, či by som to nazvala entuziazmom. Myslím, že tú pozitívnu energiu do novembrových dní vniesol samotný impulz. Režim zasiahol agresívne proti študentom, ktorí chceli pokojným spôsobom vyjadriť svoj názor. A prvou požiadavkou bolo vyšetriť, ako sa to stalo, a najmä zmena v tom zmysle, že nová generácia zásadne odmieta riešiť veci hrubou silou.

Stihli ste okúsiť aj veľkú politiku, boli ste poslankyňou SNR až do roku 1992, teda dva roky. Stratili ste už vtedy ilúzie preto, že vývoj nejde tak, ako ste o tom možno tesne po novembri ´89 snívali?

Tie dva roky boli veľkou školou. Pamätám si zúfalý pocit, keď som bola svedkom prvých rozhodnutí, ktoré krajinu sťahovali do bahna, ktoré si iste nik v novembri neželal. Lenže som sa práve vtedy naučila, že demokracia je nikdy sa nekončiaci proces. A my sme sa aj toto museli naučiť. Chápať, ako jedno jediné rozhodnutie môže nadlho ovplyvniť veci verejné. Negatívne, ale zase aj pozitívne. V malej komunite i v celej krajine.

Neskôr ste sa predsa len začali venovať tomu, čomu najlepšie rozumiete, filmu, filmovej tvorbe, televíznej práci. Tie 90. roky však tvorbe u nás veľmi nepriali, zatiaľ čo v Česku vznikalo ročne aj 20 filmov, u nás takmer nič. Bola kultúra na okraji záujmu? A kde je dnes?

Bola a je. Je to vlastne jediná oblasť, ktorá neprešla reálnou transformáciou. Ale to je na dlhšiu diskusiu. V prípade filmu je to ešte o niečo zložitejšie. Ten totiž vzniká na pomedzí kultúry a priemyslu. I v Čechách trvalo roky, kým pochopili, že film – napriek tomu, že vzniká v súkromnom prostredí – potrebuje verejné peniaze. Na Slovensku nielenže neboli tie verejné peniaze, infraštruktúru privatizácia úplne zlikvidovala a verejná televízia, ktorá je pre zdravé audiovizuálne prostredie zásadná, nefungovala, resp. fungovala len ako „fašírka“.

Dnes je teda situácia veselšia vo vašom odbore, stáli ste za viacerými úspešnými titulmi či projektmi, za všetky spomeniem aspoň mimoriadne úspešné filmy Učiteľka a Mečiar. Sú to diametrálne odlišné žánre, ale prečo práve tieto témy?

Aj teraz máme v produkcii tri projekty a vo vývoji ďalšie dva, ktoré sa vracajú do našej minulosti. Odpoveď je vlastne odpoveďou na to, prečo potrebujeme umenie. Pretože umelci veľmi citlivo vnímajú, čo sa v ich okolí deje, a možno aj bez toho, aby si to uvedomovali, prinášajú témy, ktoré sú pre nás dôležité (Shakespeare hovorí v Hamletovi, že divadlo nastavuje životu zrkadlo). A prinášajú ich spôsobom, ktorý nás oslovuje emocionálne, cez príbehy, s ktorými sa môžeme stotožniť, a tak skutočne hlboko pochopiť, prečo je napríklad akýkoľvek druh manipulácie a korupcie (napr. Učiteľka) nebezpečný.

Najmä film Mečiar vzbudzuje rôzne reakcie. Je to politický dokument od mladej režisérky Terezy Nvotovej, ktorá reálne Mečiara nemohla ako dieťa vnímať tak ako vy, ktorá ste ho zažili reálne doslova na vlastnej koži. Bola práve táto vaša kombinácia dôvodom, prečo ste sa rozhodli pre tento žáner?

S projektom prišla Tereza Nvotová za mnou. Zaujalo ma, ako zodpovedne k tej téme pristupuje, a jej talent bol predpokladom, že by mohol vzniknúť dobrý a dôležitý film (a vznikol). Snažím sa všade vysvetľovať, že som bola producentkou tohto filmu – t. j. mojou úlohou bolo vytvoriť zázemie na to, aby mohla film urobiť. Vedela, že si môže odo mňa vypýtať telefón na aktérov toho obdobia, že sa môže prísť na veci spýtať aj mňa, ale nijako som jej „cestu“ neovplyvňovala. Koniec koncov, práve skutočnosť, že sa na 90. roky pozerá niekto, kto z nich nemá konkrétnu emocionálnu skúsenosť ako my, ktorí sme tú dobu zažili, robí z filmu výnimočný a zrozumiteľný dokument. A nesúhlasím s názorom, že film neprináša nič nové, ale že môže byť učebnou pomôckou pre mladých. Ja osobne som si niektoré veci uvedomila až vďaka Tereze a jej poctivej snahe dať udalosti do jasných súvislostí.

Na snímke zľava producentka Ľubica Orechovská, režisérka Tereza Nvotová a producentka Zuzana Mistríková počas tlačovej konferencie po skončení sa novinárskej premiéry jej filmu s názvom Mečiar. Zdroj: TASR

Maťo Landl, keď mal pomenovať temné a svetlé obdobia u nás od novembra ´89 dodnes, tak jednoznačne za to temné obdobie označil obdobie mečiarizmu. Vy ste vtedy boli v orgánoch VPN, keď Mečiar vstupoval do politiky. Ako je možné, že sa do našej politiky dostal človek ako Mečiar?

Do politiky sa mohol dostať v podstate ktokoľvek – pretože sa otvoril veľký priestor a nebol čas, ale ani spôsob, ako ľudí „preveriť“. A hlavne nesmieme zabudnúť na to, že často až moc samotná otvorí v ľuďoch „trinástu komnatu“.

Miroslav Kusý povedal, že Mečiar nie je žiadny otec vlasti, ako sa rád sám označuje. Povedal doslova, že je to chorý človek. Ako by ste ho charakterizovali vy?

Pre mňa je Mečiar politikom, ktorý sa z vlastných pragmatických dôvodov spolu s rovnako pragmatickým Václavom Klausom rozhodol rozdeliť Československo. Vládlo sa im obom ľahšie na vlastnom pieskovisku. Ja netvrdím, že by sa to inak nestalo alebo že by bolo dodnes Slovensko také – naopak. V každom prípade za vznikom Slovenskej republiky nestála žiadna vízia. Žiaden vznešený cieľ. Vznikla z trucu a vytvorili ju politici, ktorých vzhľadom na osobnostnú výbavu obmedzovala akákoľvek konfrontácia s iným politickým prostredím a ktorých úmyslom bolo veci verejné ovládnuť a zneužiť pre vlastné ciele. Napokon 90. roky sú dôkazom toho, že o nič iné nešlo.

Keby ste sa mali obzrieť za tými 28 rokmi, čo prevláda? Čo nám z vášho pohľadu november ´89 dal a čo, naopak, vzal?

Dal nám slobodu a s ňou spojenú zodpovednosť za seba a svoje blízke i širšie okolie. Vzal nám možnosť prežiť svoj život bez toho, aby za nás všetky rozhodnutia spravil niekto iný.

A čo obzretie sa za vaším vstupom do politiky po novembri ´89, urobili by ste dnes niečo diametrálne inak? Ak áno, tak čo?

Sama za seba nenachádzam vec, ktorá, ak by som ju spravila inak, by zásadne zmenila vývoj v oblastiach, v ktorých som pôsobila. Mnohokrát ma mrzelo, že si demokraticky vyberáme cestu slepou uličkou, ale na druhej strane, nevidela som spôsob, ako sa máme inak naučiť so svojou slobodou a zodpovednosťou narábať. Asi sme si tou cestou museli prejsť.

Myslíte si, že Slovensko je teraz na dobrej ceste? Na jednej strane ekonomická prosperita krajiny, no na druhej strane veľké živorenie množstva ľudí, najmä staršej generácie, hladových dolín, veľké sociálne rozdiely. Je to v poriadku? Čo s tým?

V tomto je pre mňa Terezin film veľmi poučný. Koľko tých hladových dolín by dnes vyzeralo inak, ak by egoizmus už v tých prvých rokoch nezruinoval ich priemysly? Respektíve by na ich základoch postavil iné... Možno nie všetky, ale niektoré určite. Od momentu, keď sa v politike začali presadzovať bezzásadoví ľudia, vniesli do nej neslušnosť, agresivitu a postupne spochybnili všetky hodnoty, na ktorých by sme mali stavať, sme krajina, ktorá na slabších v zásade kašle. Akceptujeme staré známe „kto nekradne, okráda rodinu“ a to, že sa má starať každý sám o seba. Musím ale povedať, že začínam vnímať, ako stále viac ľudí vo svojich komunitách vytvára priestor pre slušné a kultúrne spolužitie. A v tom vidím nádej.

Na Slovensku je korupcia zakorenená prakticky všade, no príklad ide vždy od politikov. Tušili ste niekedy, že bude u nás taká silná partokracia, také silné prepojenie politikov s oligarchami, taká vysoká miera korupcie a klientelizmu?  Dá sa to vôbec zmeniť?

Zmeniť sa dá všetko. I keď to už nikdy nebude také „jednoduché“ ako v roku 1989. Ide to len cez osobnú integritu každého z nás. A ja neverím, že ľudskou prirodzenosťou je byť sám zavretý v akejkoľvek honosnej vile obohnanej vysokým múrom. A že v zásade chceme byť na seba agresívni a neslušní. Mohli by sme začať tým, že vždy spozornieme, keď na nás politici vytiahnu nenávistnú kartu, aby mohli potom predstierať, že keď ich zvolíme, zachránia nás. Od nenávisti nás nezachráni nik.

V novembri ´89 ste medzi prvými krokmi zrušili článok 4 Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe komunistickej strany. Už 10 rokov nám ale vládne na Slovensku bývalý komunista. Ako je to možné? Nie je odkaz novembra ´89 iba heslo?

Odkazom novembra je sloboda o sebe demokraticky rozhodovať. A byť zodpovedný za seba i iných. A slušnosť a rešpekt... Zo dňa na deň sa nezbavíme dedičstva 90. rokov ani nánosov 40 rokov predtým. Ani nášho obľúbeného bludu, že nás „tisíc rokov zneužívali“, a preto nie je podstatné, či bol niekto gardista, eštebák alebo zlodej, hlavne, že je Slovák. Keď začneme tým, že si prestaneme klamať a každé, aj najmenšie prekročenie hraníc slušnosti a rešpektu rázne odmietneme bez akéhokoľvek „ale“, budeme na dobrej ceste.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jozef Hübel
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Generál Šedivý jasne: EÚ spravila necitlivé kroky. Ukrajinu sme si predstavovali ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riadení spoločnosti

18:00 Generál Šedivý jasne: EÚ spravila necitlivé kroky. Ukrajinu sme si predstavovali ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riadení spoločnosti

ROZHOVOR „Predstavili sme si Ukrajinu ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riaden…