V súčasnosti na Slovensku rezonuje téma dlhovej brzdy. Vláde rastú príjmy niekoľko rokov nad očakávania. Napriek tomu jej koaliční poslanci chcú uvoľniť brzdu a zadlžiť Slovensko ešte viac. Opozícia je v zásade proti tomuto nástroju, vy osobne tiež. Prečo?
Drvivá väčšina ekonómov hovorí, že vláda môže míňať viac v období krízy, aby zmiernila jej dosah. Hovoria ale aj to, že následne, v období rastu, musí vláda hospodáriť tak, aby sa dlh znížil a aby bola krajina pripravená na ďalšiu krízu aj jeho nízkou úrovňou. Slovensko má oproti obdobiu pred krízou zhruba dvojnásobný verejný dlh a ten sa znižuje iba mikroskopicky. Pritom sa podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť jeho úroveň nachádza v sankčných pásmach zákona o dlhovej brzde, náš verejný dlh je teda vysoký. Pokiaľ ho nebudeme znižovať priebežne, čaká nás to o pár rokov aj tak. Ibaže to už bude bolestivé a celkovo drahšie.
Ide ale o ústavný zákon, bude teda dosť hlasov na to, aby sa zabránilo uvoľneniu dlhovej brzdy?
Mimochodom, opozícia potrebuje na ochranu dlhovej brzdy 61 hlasov tak, aby priaznivci zadlžovania nezískali potrebných 90 hlasov. Pri hlasovaní o príslušnom uznesení bolo presne 61 poslancov NR SR proti. Minimálne pri tomto hlasovaní sa ukázalo, že na Slovensku politická alternatíva existuje. Išlo totiž o mimoriadne dôležité hlasovanie a niektoré opozičné strany a poslanci v ňom podľa mňa prešli prvou skúškou ohňom.
Nesúhlasíte, ako ste zdôraznili a vysvetlili, s tým, aby bola dlhová brzda uvoľnená a máte na to rozumné dôvody. Ako by ste teda riešili situáciu vy, keby ste boli pri moci?
Často sa hovorí, že SaS je proti výstavbe diaľnic. Nie je to tak. Je to ako povedať, že si niekto na zľadovatenom chodníku podvrtol členok v dôsledku gravitácie. S gravitáciou predsa nič neurobíme. Význam má povedať, že k zraneniu došlo v dôsledku toho, že chodník nebol upravený. Rovnako predsa nemôžeme tvrdiť, že u nás chýbajú desiatky miliárd na výstavbu diaľnic, železníc, na zvýšenie platov učiteľov a sestričiek, lebo opozícia nechce dovoliť zvyšovanie dlhu. Riešenie nespočíva v neustálom zvyšovaní dlhu. My hovoríme, že peniaze majú ísť len na potrebné a efektívne projekty. Potrebné zdroje sa nemajú získať z dlhu, ale škrtaním neefektívnych projektov, aby ostal priestor práve na tie potrebné a efektívne. Vláda chce zvyšovať dlh, aby mohla udržiavať stratové projekty z politických a klientelistických dôvodov. Sloboda a Solidarita pritom roky upozorňuje na konkrétne projekty, ktoré oberajú Slovensko o zdroje a ktoré v konečnom dôsledku zvyšujú zbytočne náš verejný dlh. Sú to mnohé stimuly vláde blízkym podnikateľom, sú to „dotácie do alobalového uhlia“, často sú to projekty, u ktorých vláda nezverejnila serióznu štúdiu návratnosti investícií. Pravidelne upozorňujeme na rôzne daňové úľavy pre úzke skupiny spriaznených podnikateľov. Samozrejme, že aj to má dosah na zvyšovanie verejného dlhu. Navyše dotáciami sa zhoršuje podnikateľské prostredie najmä pre menších podnikateľov.
Vaše argumenty sú racionálne, no nestrácate tým podporu ľudí?
Áno, často pritom strácame politické body, pretože ak sa postavíme proti okamžitej úľave napríklad pre kúpele, strácame časť ich majiteľov, zamestnancov, možno aj klientov. Takáto strata pritom nie je vykompenzovaná ziskom priaznivcov, ktorých chránime pred vysokým dlhom (v budúcnosti). Napriek tomu sa konzistentne staviame proti výdavkom, na ktoré Slovensko nemá bez zadlženia zdroje. Celé roky v médiách, takmer na každej schôdzi NR SR upozorňujeme na plytvanie s verejnými peniazmi, čo spôsobuje, že chýbajú peniaze na potrebné projekty. Vieme teda, kde peniaze nájsť, a za mnoho rokov práce vieme aj dokázať, že to vieme.
Podľa vás sa rastúce príjmy verejných financií nepremietajú do rastu kvality sektorov financovaných z nich. Ide najmä o zdravotníctvo či školstvo. Ako by sa teda mali podľa vás premietať?
Rekordné zvýšenie príjmov verejných financií sa nepremietlo ani zďaleka dostatočne do zníženia dlhu, ale, a to je dokonca až prekvapujúce, ani do zlepšenia situácie v sektoroch, ktoré sú finančne výrazne napojené na štát. Vidíme to z medzinárodných porovnaní tvrdých dát (OECD napríklad), ale aj z porovnania názorov našich občanov, napríklad v prieskume Eurobarometer, ktorý organizuje Európska komisia. Vyplýva z neho, že v roku 2012 považovalo u nás za jeden z najväčších problémov zdravotníctvo 20 % respondentov – v roku 2017 to je 30 %. Teda výrazné zhoršenie. Pri vzdelávaní došlo k zhoršeniu zo 4 % na 11 %. Naopak, k výraznému zlepšeniu situácie došlo podľa Eurobarometra v ekonomike, teda tam, kde má vláda oveľa menší vplyv než v zdravotníctve a školstve. V roku 2012 považovalo ekonomickú situáciu za jeden z najväčších problémov 38 % respondentov, v roku 2017 je to už len 17 %.
No dobre a čo z týchto štatistík vyplýva?
Vláda evidentne nerieši zásadné problémy tam, kde na to má páky a kde má dokonca povinnosť ich riešiť. Uznávam, že riešenia v oboch sektoroch nie sú jednoduché, ale na rozdiel od najsilnejšej vládnej strany má strana SaS reformný program a jeho napĺňanie určite nebude rušené nadriadenými. Ani cez telefón v priamom prenose. Ak by vláda reformovala spomenuté sektory, prejavilo by sa to napríklad v znižovaní odvrátiteľnej úmrtnosti, v dlhšom živote v zdraví, v lepších výsledkoch školákov v prieskume OECD PISA či v lepšom uplatnení absolventov škôl.
Zákon o dani z príjmov má čoraz viac výnimiek. Pribudli aj na tejto schôdzi parlamentu. Vláda tak pokračuje v poskytovaní výnimiek vybraným subjektom. Samozrejme, na úkor ostatných. Je to správna cesta?
Určite je to to známe (hoci vraj nereálne) varenie žaby. Vláda tvrdí, že sú to všetko malé výnimky. Väčšinou je to pravda, ale keď sa ich nazbiera dostatočný počet, tak budú mať významný vplyv na zníženie hospodárskeho rastu a zvýšenie dlhu. Navyše ide aj o morálnu rovinu. Čoraz viac (od časov rovnej dane) sa podnikateľom oplatí mať niekoho vo vláde než usilovne pracovať. Kamaráti vo vláde vám dajú úľavu na dani či výhodnejší systém odpisovania. Ekonomika sa ale oklamať nenechá. Na konci dňa sa ukazuje, že veľa mladých zo Slovenska odchádza a že vláda nedokáže udržateľne znižovať verejný dlh.
Je známe, že SaS je dlhodobo proti 13. a 14. platom ako proti nesystémovému riešeniu. Napriek tomu sa uvažuje o tom, že 13. a 14. platy budú možno urobené tak, že neprinesú veľké škody, ale škodlivé budú. V čom?
Razantne sme vystúpili proti prvému návrhu na povinné 13. a 14. platy. Predstavte si, že by opozícia súťažila s vládou v populizme. Asi by navrhla aj 23. a 24. platy. Platí, čo raz napísala Janka Kiššová: Je predsa jedno, na koľko častí je pizza rozkrájaná, väčšia nebude. SaS sa snaží stovkami opatrení zlepšiť podnikateľské prostredie, a tak tú „pizzu“ zväčšiť. Nie populisticky ju krájať na väčší počet kúskov. Od prvých návrhov sa predkladatelia (evidentne bez prvotných analýz) dostali až k dobrovoľnému zavedeniu takýchto platov, čo už pre nás predstavuje oveľa menší problém. V zásade sme za to, aby bolo v daňovoodvodovom systéme čo najmenej výnimiek, teda nižšia sadzba dane pre všetkých. Samozrejme, celkové zníženie sadzieb nemôže zvýhodniť vybrané subjekty. Je správne, že vláda uvažuje o nižšom zaťažení príjmu, no my sme za to, aby sa týkalo všetkých a každého príjmu, nielen napríklad trinásteho, už len preto, že je to administratívne náročnejšie.
Nová ministerka školstva je dobrou odborníčkou. Poznáte ju roky aj vy osobne. Napriek tomu predpovedáte, že to bude mať ťažké. V čom? V dedičstve, ktoré dostáva do vienka, alebo všeobecne v rezorte, ktorý je náročný sám osebe?
V oboch. Spomenul by som ale dva strategické problémy, o ktorých sa hovorí menej. Na rozdiel napríklad od ministra financií nemá ministerka školstva jasne definovaný a spoločenským konsenzom dopytovaný cieľ. Minister financií môže rozdeliť úlohy a kontrolovať ich plnenie – vie, že má smerovať k vyrovnanému rozpočtu. Zvyšok je manažérska technika. Ministerka školstva musí ciele spolu s názorovými lídrami a širšou verejnosťou len definovať a ani potom nebudú také jednoduché a tak ľahko merateľné ako pre ministerstvo financií. Každý krok v tomto smere však má pre spoločnosť veľkú cenu.
Jeden z dôvodov odstúpenia jej predchodcu boli eurofondy. Zvládne ich?
Problémy pri rozdeľovaní eurofondov na vedu vyplývajú síce nielen, ale do veľkej miery z toho, že poriadne nemeriame výsledky vedeckého výskumu. Ťažko je potom dobre hodnotiť jednotlivé projekty a porovnávať ich prínos pre spoločnosť. Nová ministerka má predpoklady pohnúť systém dopredu, ale nejaký čas to bude trvať. Okrem toho bude veľa záležať na tom, či sa ministerke podarí udržať a zlepšiť systém monitorovania, ale aj na tom, akú zreteľnú čiaru sa je podarí nakresliť medzi ňu a „národné“ záujmy strany na ministerstve.
Hodnota za peniaze. Výborný projekt, avšak ťažko realizovateľný pri dnešnom premiérovi. Vysvetlíte to?
Premiér mu v hĺbke duše neverí. Nedôvera je však aj na úrovni iných ministerstiev. Vidno to z toho, ako sa vyjadrujú na adresu analytikov, ktorí skúmajú spoločenskú návratnosť investícií do verejných projektov. Tento postoj je zrejmý z vyjadrení ako „najdrahšia diaľnica je tá nepostavená“. Okrem toho, že si Fico osvojil staré heslo betónovej loby, tak vysiela veľmi zlý signál, že je jedno, ako predražene sa stavia, hlavne, že sa stavia. Toto jeho myslenie sa, bohužiaľ, netýka len stavebníctva. Hodnota za peniaze je pritom politicky mimoriadne zraniteľným projektom a bez silnejšej podpory premiéra bude ohrozený. Treba si pri ňom uvedomiť, že keby sa aplikoval ideálne (samozrejme, to úplne nie je v reálnom svete možné), tak by sme mali nulové plytvanie verejnými zdrojmi, a dokonca aj nulovú korupciu – kto by platil úplatky za zákazku, pri ktorej je predraženie nulové.
Podľa Inštitútu finančnej politiky (IFP) nám dlhodobo odchádza veľa mladých ľudí zo Slovenska. Šikovných. To má svoje príčiny. Nie je to však nič nové pod slnkom. Prečo sa tak deje? Ako týchto ľudí motivovať, aby zostali?
Jednu príčinu rýchlo nedokážeme ovplyvniť: vstup do EÚ umožnil odchod ľudí do významne bohatších krajín s vyššími platmi. Ale je mnoho príčin, ktoré ovplyvniť vieme. Napríklad spomínanú kvalitu školstva, zdravotníctva či veľkosť neefektívnosti, ktorej podmnožinou je korupcia. Ak by sa v tomto podarilo urobiť základné kroky, vyslalo by to významný signál do vnútra štátu. Podľa môjho názoru totiž najmä mladí odchádzajú nielen pre rozdiely v spomenutých oblastiach, ale aj pre malú nádej, že sa situácia začne dlhodobo zlepšovať. O túto nádej treba zabojovať, je to boj, ktorý sa vyhrať dá. Na rozdiel od dobehnutia napríklad Luxemburska vo výške platov.
Boli ste ministrom školstva, no vašu prácu ste nemohli dokončiť. Čo považujete v súčasnosti za kameň úrazu slovenského školstva a ako ho odvaliť?
Do istej miery som už na túto otázku odpovedal. Zhrniem to teda a veľmi zjednoduším. Viac peňazí a systém, ktorý umožní využiť ich efektívne (napríklad presnejším meraním výsledkov). Rozvinutá odpoveď by si ale vyžadovala ďalší rozhovor (úsmev).
