Slovenská republika nikdy nebojovala na strane Červenej armády. Jej ozbrojené zložky boli v Povstaní vyhlásené za československé, hovorí historik

0
Jozef Tiso (Autor: TASR)

Druhej svetovej vojne predchádzal celý rad ozbrojených konfliktov nielen v Európe, ale aj v Ázii,či v Afrike. Napätie v globálnom meradle rástlo. Dá sa preto uvažovať, či sa dalo 2. svetovej vojne zabrániť?

Je to hypotetická otázka, na ktorú historik nemôže dať uspokojivú odpoveď, lebo jeho úlohou je skúmať udalosti, ako sa stali a hodnoverne ich opísať. V čase, keď ničivosť zbraní dosiahla možnosť zničenia ľudstva a boli pevne zadefinované ľudské práva, ani historik by nemal vnímať vojnu, víťazstvá a prehry v nej ako jeden z prostriedkov na riešenie medzinárodných konfliktov ani ako pozostatok čestných rytierskych súbojov alebo nebodaj športu, kde je nutný víťaz a porazený. V moderných vojnách niet skutočných víťazov – sú iba porazení. Jediným víťazstvom by bolo, keby sa vojne predišlo. V historiografii by nemal mať miesto ani nijaký vojnový heroizmus, lebo padlí vojaci na všetkých stranách šli do vojny pod tlakom moci a najväčšími a najhroznejšími obeťami vojny je nevinné, neozbrojené civilné obyvateľstvo.  

Čoraz viac sa hovorí ako o jednej svetovej vojne, vojna 1939 – 1945 bola len jej druhou časťou. Po prvej vojne nedošlo k spravodlivému zmieru a Nemecko cítilo krivdu. Aký je váš názor?

Versaillský mier, ktorý predstavuje sériu mierových zmlúv z Paríža (1919 – 1920), mal vytvoriť nový systém usporiadania Európy a sveta. Rozpadom dvoch veľkých, stáročia existujúcich ríš – Habsburskej a Osmanskej vznikol celý rad nových štátov (Československo, Juhoslávia (de facto aj Rakúsko a Maďarsko boli nové štáty v nových hraniciach), Sýria, Irak, Palestína. Na troskách ruského impéria vzniklo Poľsko, Fínsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a sovietsky štát s boľševickou „diktatúrou robotníkov a roľníkov“. Toto usporiadanie nepredstavovalo nijakú záruku stability. Skôr predstavovalo kotol s vysokovýbušnou zmesou. K tomu pridáme skutočnosť, že Veľká Británia so svojou tradičnou neschopnosťou (resp. nezáujmom) o záležitosti európskeho kontinentu, ponechala vojnou oslabené Francúzsko ako žandára Európy. Francúzsko túto úlohu absolútne nezvládlo. V strednej Európe svoju politiku robilo cez dva hybridné štáty Československo a Juhosláviu, kde v oboch prípadoch išlo o multietnické celky s jedným dominantným elementom (Čechmi a Srbmi), ktorí však ani v jednom prípade netvorili väčšinu, preto siahli po právnych fikciách a opreli sa o staré panslavistické schémy neexistujúcich národov: československého a srbochorvátskeho. Nás, Slovákov sa to dotklo bytostne, lebo v ČSR sa neuznávala existencia slovenského národa. Nie je historickou pravdou, že ČSR 28. októbra 1918 vznikol ako „náš spoločný štát“. Tento štát sa pripravoval ako štát dvoch národov (Clevelandská a Pittsburská dohoda), ale bol vyhlásený a existoval ako štát jednotného československého národa. Slováci nemali v ČSR nijakú politickú samosprávu, ba pri sčítaní ľudu ani kolónku, kde by mohli napísať, že sú Slováci. Nespočetne veľa ekonomických, politických a etnických napätí vytvorili stav, ktorý bol neudržateľný. Aj veľmoci si to uvedomovali a preto ustupovali Nemecku, keď začalo žiadať revíziu versaillského systému.            

Samotné príčiny oboch vojen boli dosť podobné – rozpory medzi svetovými mocnosťami o sféry vplyvu, zahraničné kolónie či zdroje a nové trhy. Prečo sa Európa alebo Nemecko nepoučila z prvého dejstva?

Vaša otázka reflektuje starú schému „nemeckej agresivity“ a akéhosi boja o kolónie. Sú to prekonané schémy videnia. Vývoj kontinentálnej Európy bol trvalo určovaný Svätou rímskou ríšou, obnovenou Karolom Veľkým v roku 800. Tento prevažne nemecký štát (volal sa neskôr Svätou ríšou rímskou nemeckého národa – po rímskej ríši „druhá ríša“) bol oslabený konfesionálnymi vojnami po reformačnom rozdelení západnej európskej civilizácie a po zámorských objavoch. Nemecko však ostalo prirodzeným dominantným elementom Európy. Nemecké zjednotenie  (tzv. malonemecké zjednotenie bez Rakúska) v roku 1871 vytvorilo podmienky na postupné reálne uplatnenie nemeckej dominancie v Európe. Toho neblahým dôsledkom sú dve svetové vojny.   

Čo sa týka Československa, zrejme bezprostredne najviac ho ovplyvnil Mníchov 1938 a to, že nás spojenci zradili. Ak by sa vtedy vzopreli Nemecku, zastavilo by to jeho nástup?

Ako som už spomenul, Francúzsko nebolo schopné „riadiť“ Európu. Jeho zlyhania sa nakoniec skončili jeho prekvapujúcou porážkou v máji 1940. Démonizácia Mníchovskej dohody je stále živá v časti českej historiografie. Pre nás, Slovákov je neprirodzené považovať túto konferenciu za zlo, keď nám umožnila dosiahnuť nenásilným spôsobom vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny 6. októbra 1938 v Žiline. Európske veľmoci (Veľká Británia a Francúzsko neboli pod Hitlerovým tlakom) sa usilovali zachovať mier a pritom odstrániť niektoré najvypuklejšie nedostatky versaillského systému. Preto v Mníchove súhlasili s úpravou hraníc ČSR na etnickom princípe. Vláda ČSR aj prezident boli o všetkom dopredu informovaní. Len pred vlastným obyvateľstvom zahrali divadielko a niektorí ho hrajú dodnes.  

Do začiatku druhej svetovej vojny boli zaangažovaní aj Slováci. V septembri 1939 zmobilizovala vláda viac než 50-tisíc mužov, ktorí sa síce priamych bojov zúčastňovali ojedinele, ale aj tak sme boli v tom čase jedinými spojencami Nemcov. Do vojny sme tak vstupovali ako spojenci Nemcov a končili sme ju ako spojenci Červenej armády. Čo všetko ovplyvnilo tento vývoj?

Pravdivá je len prvá časť otázky, že sme vo vojne proti Poľsku bojovali na strane Nemecka. Dôvod bol veľmi prozaický. Ochranná zmluva, ktoré slovenský štát podpísal s Nemeckom niekoľko dní po svojom vzniku, nám prikazoval celú našu zahraničnú politiku robiť v koordinácii s Nemeckom. To však nič nemení na veci, že ťaženie proti Poľsku bolo nespravodlivou útočnou vojnou a Slovensko malo aj územné zisky (severná Orava a severný Spiš, ktoré pôvodne stáročia patrili k Uhorsku a krátko aj k ČSR do roku 1920), kde žilo (aj žije) obyvateľstvo hlásiace sa k slovenskej národnosti. Po pristúpení Slovenska k Paktu Osi sme boli tiež nútení zúčastniť sa vojny proti ZSSR, ba formálne sme sa preto ocitli vo vojne aj so západnými spojencami. 

Slovenská armáda a Slovenská republika nikdy nebojovala na strane Červenej armády. Ozbrojené zložky slovenskej armády boli v povstaní vyhlásené za československé jednotky a tie bojovali proti Nemcom a potom na strane postupujúcich sovietskych vojsk. Slovensko ako štát zaniklo a nikdy nebolo spojencom Sovietskeho zväzu. Preto ma zaráža tvrdenie niektorých, že „Slovensko sa ocitlo vďaka … na strane víťazov“. Ako mohlo? Slovenská republika zanikla v máji 1945 a štát s týmto istým názvom vznikol v celkom iných podmienkach a na inom území až 1. januára 1993.      

Koniec vojny sme pôvodne slávili podľa moskovského času až 9. mája, no kapitulácia vošla do platnosti o 23.01 ešte deň predtým. Išlo však len o koniec vojny v Európe, Japonci kapitulovali až v septembri. Kedy sa vojna naozaj definitívne skončila?

Druhá svetová vojna sa formálne skončila mierovou zmluvou, ale mierová zmluva s Nemeckom nikdy podpísaná nebola. Vojna spôsobila, že Sovietsky zväz – pred vojnou ostrakizovaný štát s pochybnou povesťou, sa stal spolu s Veľkou Britániou a Spojenými štátmi krajinou rozhodujúcou o povojnovom usporiadaní sveta. V priebehu vojny sa vytvárali rôzne formy spolupráce týchto mocností. Mimoriadny význam nadobudli schôdzky ich vedúcich predstaviteľov Roosevelta, Stalina a Churchilla. Napriek rozdielnym názorom vo vnútri ich koalície sa problémy riešili rokovaním s cieľom nájsť spoločného menovateľa. Tým bola istá forma diktátu, ktorý určoval povojnové usporiadanie sveta, najmä Európy. Veľká trojka podobne ako Mníchovská konferencia v septembri 1938 menila hranice, určovala formu vlády jednotlivých krajín.   

Z tohto hľadiska malo mimoriadny význam druhé stretnutie veľkej trojky v Jalte, kde sa riešila najmä otázka povojnového osudu Nemecka, ale aj Poľska. Dôležitým bodom bolo prijatie Vyhlásenia o oslobodenej Európe, v interpretácii ktorého od začiatku vznikali zásadné rozdiely medzi Sovietskym zväzom a západnými mocnosťami.

Postavenie ZSSR malo po skončení vojny dva odlišné aspekty – zahraničnopolitický a vnútorný. Zahraničnopoliticky sa ZSSR stal veľmocou prvého rangu – kontrolované územia. Jeho prestíž bola neporovnateľná so stavom pred vojnou, hoci paradoxne do júna 1941 bol komunistický Sovietsky zväz rovnakým agresorom ako nacistické Nemecko. Obsadenie rozsiahlych území východného Poľska po 17. septembri 1939, napadnutie Fínska s územnými ziskmi. Anexia Bessarabie a severnej Bukoviny na úkor Rumunska a anexia troch pobaltských republík Litvy, Lotyšska a Estónska – predstavoval taký rozsiahly územný zisk dosiahnutý agresívnymi metódami politiky, že miesto ZSSR medzi víťazmi vojny je tým spochybniteľné. Okrem iného aj preto, že tieto územné zisky počas spojenectva ZSSR s Nemeckom, rokovania veľkej trojky a povojnová mierová konferencia Sovietskemu zväzu uznali.       

Aká bola politická situácia na Slovensku po skončení vojny?

Po roku 1945 sa vzhľadom na existenciu slovenského štátu, ktorý bol spojencom porazeného Nemecka, nepripúšťal názor, že tento štát mohol mať aj nejaké pozitíva, ktoré objektívne aj mal. Keďže sa dejiny museli skúmať z československého pohľadu, negatívne videnie slovenského emancipačného pohybu (vo veľmi nepriaznivých vojnových podmienkach) sa iba posilnilo, ba určitým spôsobom zafixovalo. Po roku 1948 k tomu pristúpil ešte povinne záväzný marxistický výklad dejín s neslávne známymi pojmami „klérofašistický štát“ a s odsudzovaním politického katolicizmu, s ktorým sa spájal aj „škodlivý“ slovenský nacionalizmus. Po páde komunizmu roku 1989 sa nakrátko v rámci pokusov o odkrývanie tabuizovaných tém začalo voľnejšie písať aj o slovenskom vývoji v rokoch 1918 – 1945, ale kľúčové historické vedecké pracoviská opäť väčšinovo zaujali postoj bez politického nadhľadu, nerešpektujúc slobodu vedeckého výskumu a potrebu kontinuitne, neskreslene zobraziť slovenský vývoj v 20. storočí.    

Vznik štátu 14. marca 1939 bol spôsobený geopolitickými zmenami v Európe, najmä posilnením úlohy Nemecka. Slovenská štátnosť však bola vyústením dlhodobého úsilia slovenských elít o národnú emancipáciu Slovákov. Slovenské politické programy neobsahovali myšlienku samostatného štátu (žiadali politickú autonómiu), ale ani ho neodmietali. Treba zdôrazniť, že vznik slovenského štátu 14. marca 1939 nijako nesúvisí s 2. svetovou vojnou (tá sa začala až 1. septembra 1939), ale s pokusmi a diplomatickými krokmi zabrániť vojne. Zdrojom napätia, podobne ako dnes, boli národnostné menšiny (najmä nemecká a maďarská), čo limitovalo aj autonómnu Slovenskú krajinu, ktorá 2. novembra 1938 stratila juh svojho územia aj s druhým najväčším mestom Košice. V stave krajného ohrozenia Slovenska sa vtedajší reprezentanti Slovenska rozhodli pre štátnu samostatnosť garantovanú Nemeckom. Nemecká politika a národnosocialistická ideológia vyvíjala intenzívny tlak na mladý štát, ktorého autoritatívny režim sa málo odlišoval od ostatných európskych štátov.

Skúsenosť malého národa, ktorý sa vyslobodil spod národnostného útlaku iba roku 1918, s vlastným štátom je dejinná udalosť. Napriek nepriaznivej geopolitickej situácii (hegemónia totalitného Nemecka, deštrukcia Česko-Slovenska, ideológia elitného autoritárstva), Slováci ako národný kolektív videli v samostatnom štáte efektívnu možnosť národnej záchrany, a to napriek tomu, že jeho elity videli od začiatku riziká existencie tohto štátu (nezávisle od toho, aké politické postoje zastávali). Kvalitatívne však najväčším pozitívom novovzniknutej situácie bolo konštituovanie a rozvinutie idey samostatného slovenského národa. Toto vtedajšie zadefinovanie úplnej a nespochybniteľnej samobytnosti slovenského národa nebolo odvtedy už viac spochybnené (ani v Povstaní, ani v Košickom vládnom programe a ani v období komunizmu). Čierno-biele videnie týchto udalostí prekonáme postupne zrelým analytickým uvažovaním mladých učiteľov, právnikov, publicistov. Vidím to pozitívne.            

Rozdeľuje aj téma samotnej 2. svetovej vojny, jej príčin a jej konca, slovenských historikov?

Interpretácia dejín 2. polovice 20. storočia je trvalo silne podmienená výsledkami 2. svetovej vojny. To platí všeobecne, ale na Slovensku zvlášť. Tie boli nielen politické, ale aj ideologické. Platí nepísaná zásada, že status quo, ktoré nastolili víťazi tejto vojny, je trvalo platná podmienka interpretácie dejín. Historik by mal byť oslobodený od tohto tlaku a skúmať iba faktografiu. A to aj napriek tomu, že vojny sú nespornou súčasťou ľudských dejín, čo niektorí eufemisticky definujú ako pokračovanie diplomacie inými prostriedkami.

Ako je to s pojmom oslobodenie? Slobodu môže priniesť len ten, kto sám slobodu má. Úbohí ľudia naverbovaní do Stalinovej Červenej armády boli zotročení obyvatelia totalitnej krajiny, kde krutá totalitná diktatúra trvala už 28 rokov. Oni sami nemali ani úplnú osobnú slobodu, ani spoločenskú slobodu. Čo nám priniesli? Diktatúru komunistov! Už roku 1945 mali v rukách všetky kľúčové mocenské rezorty.

Je prípustné položiť otázku, či môže armáda totalitného štátu niekoho oslobodiť? Oslobodiť znamená priniesť slobodu. Červená armáda nikomu slobodu priniesť nemohla. Nemala ju odkiaľ priniesť. Obyvatelia ZSSR žili v totalitnej diktatúre. Preto bol dôsledok sovietskej prítomnosti v strednej a juhovýchodnej Európe a vytvorenie sféry vplyvu ZSSR len ten, že jednu totalitu – nacistickú, vystriedala totalita komunistická. Totalitný nacistický systém vystriedal postupne v rokoch 1945 – 1948 totalitný boľševický systém. Oslavy oslobodenia môžu sláviť v západnej Európe. U nás to má falošnú príchuť.

PhDr. et Mgr. Peter Mulík, PhD. (1957)
Slovenský historik so špeciálnym zameraním na dejiny vzťahov štátu a cirkvi v slovenskom a medzinárodnom kontexte a na slovenské dejiny (etnogenézu, nacionalizmus a konfesionalizmus), ale najmä na dejiny 20. storočia. Venuje sa aj všeobecným dejinám a teológii (katolíckej sociálnej náuke). Absolvoval históriu a archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (1981) a Rímskokatolícku cyrilometodskú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského (1999) v Bratislave. Pôsobil v oddelení najnovších svetových dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, ako riaditeľ cirkevného odboru na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky, ako riaditeľ Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví (ktorého bol zakladateľom) a ako riaditeľ a vedecký pracovník Slovenského historického ústavu Matice slovenskej. Je autorom a spoluautorom viacerých publikácií: Nenávideli ma bez príčiny. Totalitný štát a cirkev (Prešov 2000), Recht und Religion in Mittel- und Osteuropa Band 1. Slowakei (Viedeň 2001), Katolícka cirkev a Slováci. Úsilie Slovákov o samostatnú cirkevnú provinciu (Bratislava 1998), Slovenská ľudová strana v dejinách (Martin 2006), Franko Víťazoslav Sasinek. Najvýznamnejší slovenský historik 19. storočia 1930 – 1914 (Martin 2007), Slovo o slove. K niektorým problémom slovenskej historickej terminológie (Bratislava 2001), Prelom dejín. Rok 1945 v slovenských a európskych dejinách. Matica slovenská : Martin, 2015.
- Reklama -