Rozhodne nemôžem tvrdiť, že postavenie maďarskej menšiny na Slovensku je bezproblémové, tvrdí europoslanec Pál Csáky

0
Pál Csáky, europoslanec za SMK (Autor: Jozef Hübel)

Ste v politike prakticky 25 rokov, pričom ako chemický inžinier ste pracovali až do roku 1990 v levickom Levitexe ako technológ a neskôr vedúci technológ. Boli ste roky poslancom, osem rokov aj podpredsedom vlády pre národnostné menšiny a ľudské práva, teraz ste europoslancom. Mysleli ste niekedy, že sa dostanete do vysokej politiky?

Nie, nemal som takéto plány. Dokonca keď som sa v 90-om roku ocitol na kandidačných listinách troch politických strán – NMI, MKDH a VPN, musel som sa rozhodnúť, s ktorou stranou pôjdem. Vtedy som si dal podmienku, že pôjdem len na dvojročné obdobie, ktoré bolo do roku 1992. Mimochodom, politiku si nevážim ani dnes, nie som nejako extra hrdý na to, že som v politike.

Prečo?

Politika nie je podľa mňa nejaká špičková intelektuálna činnosť. Vidím a vnímam aj negatíva politiky, aj nie celkom férové správanie sa politikov a mne to prekáža. Takže snažím sa byť trošku iný, pričom je to samozrejme veľká sila a veľká zodpovednosť. Takže napriek svojim plánom že sa vrátim do civilného života, sa mi to nepodarilo, pretože som sa dostal čím ďalej, tým viac do politiky. A potom som sa dostal k bodu, kedy už nebol možný nejaký rýchly návrat. Teda v roku 1998, kedy sme sa pokúsili vytvoriť stabilnú vládu a dostať Slovensko z izolácie, tam nebolo veľa priestoru na rozmýšľanie alebo na inú alternatívu. Keď sa SMK dostala do problémov a dostal som sa na čelo strany, tak ani vtedy, no a dnes tiež SMK tiež nie je v nejakej dobrej kondícii, tak nemám inú možnosť, ako to ťahať ďalej.

Keď porovnáte politickú kultúru v časoch, kedy ste začínali v SNR, vtedy boli viaceré témy rozdeľujúce národ, zneli už silné hlasy za samostatnosť Slovenska najmä od národniarov, bojovali ste vtedy dosť tvrdo za práva národnostných menšín, nakoniec za ne bojujete stále. Keď teda porovnáte politickú kultúru vtedy dnes, je v tom nejaký veľký rozdiel?

Určite je. Som taký typ, že nevyhľadávam konflikty, no nevyhnem sa im, keď treba. Som typ, ktorý zabojuje často za veci, ktorým verí. Takže aj za demokraciu, aj za práva menšín. Mimochodom, v týchto dňoch som organizoval v Európskom parlamente (EP) hearing, teda vypočutie o problémoch maďarskej komunity na Slovensku, takže robím to aj naďalej. Ak teda porovnávam, myslím si, že vtedy bola celková klíma najivnejšia, amatérskejšia, no bola úprimnejšia. Teraz je to už celé viac profesionalizované, ale menej úprimné, vytvoril sa z toho „priemysel politiky“, často je to aj zákerné, oveľa viac manipulatívne. Teda politici manipulujú ľudí, kalkulujú, ale aj politikov manipulujú niektorí. Zmenila sa dosť silným spôsobom úloha a pozícia médií a zdá sa, že toto je už „postdemokratická“ časť ľudskej histórie. Síce formálna demokracia tu existuje, ale často sa mi zdá, že hlavnú úlohu tu majú mechanizmy ako predávať politikov, politickú stranu ako produkt. Pritom miestami, ba dokonca dosť často spoločnosť nepotrebuje to, o čom je formálne reč, lebo sa dostávame do situácie, keď sa ukazuje, že to nemysleli vážne.

Dobre a čo nám teda z toho potom vyplýva?

Potom nastáva vytriezvenie, pretože po 25 rokoch vidím sklamanie, ľudia majú pocit, že nedostali to, čo by si zaslúžili a podľa mňa majú pravdu. Určite svet, v ktorom žijeme, je slobodnejší, ako bol svet pred rokom 1989, ale táto realita si vytvorila problémy iného typu. Ak si položíme otázku, či sa ľudia menej boja alebo majú menej neistoty v sebe ako mali v komunistickom režime, tak by som nepovedal, že jej majú menej. Tie neistoty sú iného charakteru, teda ľudia sa b oja o sociálne istoty, o zamestnanie, do popredia sa dostávajú dosť značne ekonomické a sociálne problémy. A vôbec, zmenil sa svet, každý je viac bezbranný ako osoba, pretože sme vystavení tlaku peňazí, tlaku ekonomiky, spoločnosti, tlaku rôznych manipulácií. Vyrástli nové generácie, ktoré už nevedia tak čítať medzi riadkami, ako sme vedeli my v komunistickom režime. Takže svet je tu slobodnejší, ale rozhodne nie ideálny a osobne mám veľa výhrad k vývoju za uplynulých 25 rokov.

Myslíte si, že ľudia sú takí apatickí najmä preto, okrem dôvodov, ktoré ste uviedli, že dnes nevyjdu masovo do ulíc, ak nie sú s niečím spokojní? Ak to porovnáme len s našimi susedmi v Maďarsku, či Poľsku, tam sú často masové protesty. Nehovorím teraz o Francúzsku, kde ľudia na ulici vyjadrujú často nespokojnosť. Je to preto, že tu je apatia, vládne strach vyjadriť nahlas svoj názor, či obava o stratu práce?

Podľa mňa sú tu tri hlavné dôvody, prečo je to u nás tak. Prvý je ten, ktorý ste pomenovali aj vy, teda apatia a strach, druhý dôvod vidím v mentalite. Vidíme, že takí Francúzi sú národom revolúcií, preto veľmi rýchlo a často idú do ulíc. Nakoniec aj generál De Gaulle povedal, že krajinu, kde je vyše sto druhov syrov a vín, je veľmi ťažké zvládnuť (smiech)… A vidíme, že asi aj národný temperament Maďarov či Poliakov je trochu iný. Podľa mňa je tu ešte aj tretí moment a je to určitá spoločenská únava. Vidím príčiny v tom, že tu bolo príliš veľa zmien, teda aj politických aj ekonomických, veľmi často sa menia zákony a ľudia majú pocit, že je tu určitá nestabilita, stále prichádzajú nové momenty, ktoré ich možno trochu unavujú. Čiže v týchto rokoch tu vidím určitú „únavu z demokracie“ a únavu z moderného vývoja. Aby som to nehodil všetko iba na politiku, sú tu aj globalizačné výzvy, ktoré tu doteraz neboli, rovnako výzvy technické, ktoré úplne menia náš svet. Takže je tu príliš veľa zmien, z čoho vyplýva celková osobná aj spoločenská únava.

V minulosti, ale aj teraz často vystupujete za práva národnostných menšín, predovšetkým maďarskej menšiny na Slovensku. Tvrdili ste, že táto menšina nemá až také práva, aké by jej vyplývali z ústavy a zo zákonov, napríklad na používanie jazyka menšín v úradnom styku. Ako teda dnes vidíte postavenie maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku, ale súčasne aj postavenie slovenskej menšiny v Maďarsku? Mohli by ste to aj porovnať? V úzadí migračnej krízy sa totiž akosi prestalo o týchto problémoch hovoriť.

Rozhodne nemôžem tvrdiť, že postavenie maďarskej menšiny na Slovensku je bezproblémové. Sú tu minimálne tri problémy. Prvý je ten, že ani na úrovni zákonov nie je všetko prijaté de jure a nie je všetko aplikované de facto tak, ako by to malo byť. Ak dovolíte, jeden konkrétny príklad. Ústava SR v článku 34 hovorí o tom, že o ústavných právach napríklad, že môžeme používať slobodne svoj jazyk, že môžeme mať spoluúčasť na riadení vecí verejných, že máme právo na riadenie vlastných inštitúcií kultúrneho alebo školského charakteru, tak že o tom všetko bude pripravený špeciálny zákon, teda zákon o menšinách. Ten špecifikuje, za akých okolností sa môžeme spolupodieľať na riadení škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Takýto zákon dodnes nebol prijatý a už je to vyše 20 rokov, pričom som bol dvakrát vo vláde a dvakrát som presadzoval túto myšlienku. No nikdy sme sa nedostali ani len cez vládu, to znamená, že vždy v tom „vládnom období“ sa to zaseklo.

Pripomeňme, že v rokoch 1998 – 2006 ste boli podpredsedom vlády, okrem iného aj s agendou národnostných menšín, prečo sa to nepodarilo ani za tých osem rokov?

Dokonca v Programovom vyhlásení druhej Dzurindovej vlády bola takáto myšlienka. Pripravil som vtedy v spolupráci s Ministerstvom kultúry základný dokument zákona o menšinách v roku 2003. Problém bol v tom, že vtedy tá štvorkoalícia mala minimálnu väčšinu a veľmi rýchlo sme sa rozpadli a de facto táto vláda bola tri a pol roka vládou menšinovou. Preto sme sa „zasekli“ aj my a nepodarilo sa nám získať väčšinu ani vo vláde, ani v parlamente k tomuto zákonu. To je prvý problém. Druhý je, že stále nemáme dobrú úroveň implementovania tých medzinárodných dokumentov a zákonov, ktoré tu máme. Konkrétne Charta o regionálnych a menšinových jazykoch predpisuje, že v niektorých oblastiach by mali byť dvojjazyčné nadpisy v oveľa širšom rozsahu, ako sú teraz. V súčasnosti sa každý vyhovára na ekonomické súvislosti, že tam nedá menšinovú informáciu, lebo na to nemá peniaze.

Aké percento maďarskej menšiny musí tvoriť obyvateľstvo, aby bol nárok na takúto tabuľu?

Podľa zákonov SR 20 percent. Takže si myslím, že aj v oblasti používania jazykov národnostných menšín v úradnom alebo vo verejnom styku máme veľké rezervy. Mali by byť dokonca na úradoch v niektorých prípadoch aj tlačivá, o čom hovorí aj vysvetľujúci dokument k jazykovej charte. Tretím problém je stále skôr mentálny. Obávam sa, že Slováci sa stále boja Maďarov a myslia si, že ak dajú nejasé práva Maďarom, tak sa vytvorí nejaké nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Prípadne aj odtrhnutie nejakého územia. To je absolútny nezmysel, takéto myšlienky a rôzne formy autonómie sú skoro v každej členskej krajine EÚ, aj v západnej Európe. A naopak, tam,kde sa také riešenie našlo a aplikovala, sa skôr stabilizovala spoločnosť. Myslím si teda, že prípadné obavy sú neopodstatnené.

Čiže nepripúšťate absolútne nejakú teritoriálnu autonómiu?

Teritoriálnu autonómiu nevylučujem, dokonca by som podporoval vznik takého regiónu so špecifickými právami, to je vlastne teritoriálna autonómia. Ak sa pozriete napríklad na južné Tirolsko, kde žije na území Talianska rakúska menšina, tak to je siedmy najbohatší región EÚ a experti hovoria o tom, že je to najmä preto, lebo je tam silná teritoriálna autonómia. Teda majú aj silné ekonomické právomoci na riešenie vlastných problémov. U nás naopak, južné Slovensko, či východné Slovensko chátra. Podobné príklady by sme našli u Nemcov v Dánsku, Dánov v Nemecku, Nemcov v Belgicku, Belgičanov v Nemecku. Nemcov v Belgicku je napríklad iba 70 tisíc, no v Eupene majú regionálny parlament s takým silným postavením, že oni dokonca formálne hlasovali o vstupe krajín strednej a východnej Európy do EÚ. Dokonca aj ratifikujú medzinárodné zmluvy.

Viete si toto predstaviť na Slovensku? Ako by to v praxi malo vyzerať, lebo keď ste hovorili o teritoriálnej autonómii, väčšina ľudí pod tým chápe odtrhnutie časti územia. Ako to teda je?

To určite nie. Všetko by muselo byť v súlade s Ústavou SR, regulovali by to slovenské zákony, samozrejme so zachovaním platných štátnych hraníc. Sme členmi EÚ, NATO, čiže toto je úplne stopercentne garantované. Ono by to napríklad znamenalo, že v Komárne alebo v Dunajskej Strede by sa vytvoril regionálny parlament, napríklad pre širší Žitný ostrov, disponoval by určitými finančnými prostriedkami, prípadne by mohol dať aj návrh na čerpanie eurofondov do tohto regiónu. Riešili by záležitosti školského, či kultúrneho charakteru, infraštruktúry, teda kde cesty postaviť, kde opraviť, prípadne by mohli pripravovať ekonomické stimuly v oblasti malého a stredného podnikania. Samozrejme o veľkých investíciách by naďalej rozhodovala centrálna vláda. No v súčasnosti vidíme, že nejdú peniaze na južné, či východné Slovensko, celá oblasť chátra, vyľudňuje sa, mladí odchádzajú, lebo tam nevidia perspektívu.

A kam odchádzajú mladí, najmä do Maďarska?

Ani nie, Maďarsko už nie je pre nich také zaujímavé, je až za Veľkou Britániou, Nemeckom, Talianskom , Rakúskom a Českom. Ale to je bežný jav aj inde. Ak ale niekto cíti zodpovednosť za tieto regióny, mal by sa zamyslieť nad tým, či súčasný regionálny systém a členenie územia je vôbec dobré. Podľa mňa nie.

Spomínané územia spadajú do pôsobnosti dvoch žúp – Trnavskej a Nitrianskej. Myslíte si, že by s modelom, ktorý ste spomenuli súhlasili vedenia týchto dvoch žúp? V podstate by išlo aj o zásah do ich pôsobnosti a kompetencií, či nie? Myslíte, že by ste s vašou myšlienkou uspeli?

Aj premiér začal hovoriť, že súčasné územné členenie u nás nie je dobré, že sa chce vrátiť k modelu troch krajov a Bratislavy. Podľa mňa je skôr rozumnejšie vytvoriť také regióny, ktoré sú organického charakteru.

Ako to bolo v minulosti? Teda vrátiť sa k modelu historických žúp?

Vidíte,my sa bránime – možno z psychologických, či politických dôvodov – aj tým starým termínom. Ale v bežnej reči každý používa termín „župa“, prečo by to nemohlo byť oficiálne? Tiež hovoríme „župan“, či „podžupan“, tak prečo to nemôže byť oficiálne? A tento moment je veľmi dôležitý, lebo sme smutní z toho, že ľudia sa nezúčastňujú na regionálnych voľbách, ľudia nemajú záujem o regionálne dianie.

Prečo je to tak? Nemajú zmysel župy? Sú niečím navyše, čo by mohli v pohode obhospodáriť lepšie okresy, mestá a obce ako kraje?

Teraz ste to presne povedali! Súhlasím s vami, že súčasné župy sú umelo vytvorené. Pozrite sa napríklad na Trnavskú župu. Čo spája Záhorie s južnou časťou žitného ostrova? Nič! Bolo to vyslovene politicky vymyslené proti Maďarom, aby nás „rozsekli“.

Myslíte si teda, že Mečiar ma úmysel rozbiť celistvé územie južného Slovenska a teda oslabiť postavenie maďarskej menšiny týmto umelým rozdelením?

Presne tak. Mal politické úmysly a aj v iných slovenských regiónoch robil neprirodzené organické zásahy. Ale pokiaľ ide o maďarskú problematiku, dajte si vedľa seba dve mapy. Na jednu stranu osídlenie maďarskej komunity na území Slovenska a vedľa toho mapu súčasných krajov. Tam, kde je najhustejšie osídlenie maďarskou komunitou, tak tieto územia sú rozseknuté do troch alebo štyroch krajov a vôbec, župy na západnom Slovensku majú vertikálny severo-južný charakter a na juhu stredného a východného Slovenska zasa horizontálny východo-západný charakter.

Aký je pomer podľa počtu obyvateľov maďarskej menšiny na západe a na východe?

70 percent v západnej časti a 30 percent vo východnej. Ale podotýkam, že som smutný ešte aj z toho, že aj cirkev tento model členenia kopírovala, dokonca ešte v horšom prevedení. Je tu známy bývalý politik KDH slovenskej národnosti, ktorý povedal, že to, čo urobila cirkev s novými cirkevnými hranicami cirkevných obvodov, to si nedovolil ani Vladimír Mečiar. Je to teda ešte horšie. To sú slová Františka Mikloška. Podľa neho to nie je celkom seriózne, ako zverejnili tú cirkevnú mapu.

Poďme ale k postaveniu slovenskej menšiny v Maďarsku. Aká je tam situácia?

Je to situácia, ktorá má dve tváre. Prvá tvár je, že sú v ťažkej situácii, lebo sú početne menší. Ale podotýkam, že túto situáciu spôsobili Vladimír Clementis a Gustáv Husák po druhej svetovej vojne výmenou obyvateľstva. To bola veľká hlúposť, bolo to veľmi neľudské. Navyše inicioval to Edvard Beneš a smerom k Maďarsku to realizoval Husák, ktorý bol vtedy povereníkom pre vnútro a Clementis, ktorý bol vtedy štátnym tajomníkom ministra zahraničných vecí. Myšlienka bola taká, že každého Maďara odtiaľ vysťahujú tak, ako vysťahovali v bývalého Československa po druhej svetovej vojne všetkých Nemcov. To sa nepodarilo, lebo v Postupime Briti a Američania s tým nesúhlasili. Jedine Stalin potom toľko „vybojoval“ pre Beneša a pre Československo, že bude výmena obyvateľstva a toľko Maďarov sa vysťahuje z Československa, koľko Slovákov príde na Slovensko. Týmto vysťahovali z Maďarska najuvedomelejšiu časť slovenského obyvateľstva a vidíme, že po viacerých generáciách to robí veľké problémy.

Dobre, tak aká je ich situácia dnes v Maďarsku?

Mám tam veľa priateľov medzi nimi, chodím tam veľmi často. Veľmi im fandím, aby sa im darilo oveľa viac. Keď sa ale napríklad pozrieme na sčítanie ľudu, na Slovensku klesá podiel maďarskej komunity, no v Maďarsku počet Slovákov rastie.

Aké sú v súčasnosti tie aktuálne počty na jednej i druhej strane?

V prípade Maďarov na Slovensku je to približne pol milióna, v prípade Slovákov v Maďarsku posledné čísla už sú takmer sto tisíc. To nie je zlé číslo. Inak tam posudzujú slovenský pôvod aj materinský jazyk, preto aj v číslach sú určité odlišnosti. Začalo sa to niekde na úrovni 16-20 tisíc, ale dnes poznám osobne veľa ľudí, ktorí sa hlásia k slovenskému pôvodu, hoci aj nevedia po slovensky, ale hlásia sa k slovenskej menšine. To je tá smutnejšia časť situácie Slovákov žijúcich v Maďarsku.

Aká je teda tá druhá tvár, teda tá pozitívnejšia ?

Na rozdiel od nás oni majú zákon o menšinách, majú celoštátnu menšinovú samosprávu, teda aj na regionálnej, aj na miestnej úrovni, majú vlastný rozpočet od maďarského štátu. Je to veľmi seriózna suma, ktorú dostávajú. Navyše každý učiteľ, ktorý vyučuje na slovenskej vyučovacej škole dostáva za to príplatky, takže je pozitívne diskriminovaný. Menšinové samosprávy majú právo manažovať si vlastné inštitúcie kultúrneho, či školského a vzdelávacieho charakteru. Ak je tam napríklad nejaká škola v problémoch – ako to máme teraz na Slovensku v malotriedkach – menšinová samospráva môže povedať, že z peňazí, ktoré má k dispozícii od štátu tam vyčlení nejaký balík na záchranu školy tak, aby prežila. To právo majú, na Slovensku takéto právo nie je. Podľa mňa z pohľadu spoločenskej klímy, zákonnej garancie či fungovania samosprávnych foriem – pretože toto je silná kultúrna autonómia – oni sú na tom lepšie.

- Reklama -