Riskujeme, že pre jeden prípad rozvrátime aj posledné zvyšky právneho štátu. Tlak na zrušenie amnestií je silno spolitizovaný, hovorí Chmelár

0
Politológ, pedagóg, historik a bývalý rektor Akadémie Médií Eduard Chmelár (Autor: SITA)

Aký je váš názor na súčasný tlak na zrušenie Mečiarových amnestií? 

Je to veľmi komplikovaná otázka. Na jednej strane som bol ako občan tohto štátu od začiatku presvedčený, že Mečiarove amnestie treba zrušiť, lebo – povedané slovami nemeckého právneho filozofa Gustava Radbrucha – rozpor zákona so spravodlivosťou dosiahol neznesiteľnú mieru. Pre mňa je neprijateľné najmä to, že amnestie boli udelené pred vynesením rozsudku.

Na druhej strane sa musím priznať, že prebiehajúca odborná diskusia vo mne vyvolala určité pochybnosti. Veľmi pozorne vnímam a čítam právne argumenty oboch strán – a treba povedať, že na strane odporcov je oveľa viac renomovaných právnikov, ako si verejnosť myslí, to nie je len medializovaný Eduard Bárány, ale aj Martin Buzinger, Lucia Berdisová a iní.

Je jasné, že ten tlak je silno spolitizovaný, a v takejto atmosfére sa dostávajú do popredia emócie, ktoré sa nám môžu časom vypomstiť. V hre je totiž charakter štátu a dnes vôbec nie je jasné, či by zrušenie Mečiarových amnestií stačilo na dosiahnutie spravodlivosti. A pritom riskujeme, že pre jeden prípad rozvrátime už aj tie posledné zvyšky právneho štátu.

Budajov návrh je ako vždy revolučný, ale absolútne podceňuje hrozbu, že ak zmenu základného zákona štátu prenecháme parlamentu bez poistky ústavného súdu, v budúcnosti môžu extrémisti takouto formou dosiahnuť aj zrušenie základných ľudských práv a slobôd.

Spomínaný Gustav Radbruch sa najviac cituje v súvislosti s norimberským procesom, ktorého legálnosť obhájil formulou, že z hľadiska právnej istoty je vždy potrebné uprednostniť nespravodlivé právo pred spravodlivosťou s výnimkou jedného jediného prípadu – extrémne nespravodlivého práva. Tvrdiť, že nacistické vojnové zločiny, vyhladenie celých etnických skupín a masové popravy sú porovnateľné s únosom prezidentovho syna a vraždou Róberta Remiáša, je jednoducho nemiestne aj ako vtip.

Problémom právneho štátu na Slovensku rozhodne nie sú len Mečiarove amnestie. Táto ústava, ktorá sa tvorila a prijímala pred štvrťstoročím, bola evidentne šitá horúcou ihlou. Takmer každý rok je bez hlbšej spoločenskej diskusie účelovo novelizovaná. Na to, že by to mal byť posvätný pilier štátnosti, základný zákon nášho štátu, sa s ním narába až priveľmi neúctivo. Prehlbuje sa právny chaos. Ja som už pred šiestimi rokmi navrhoval, že by sme potrebovali novú občiansku ústavu. Ústavu, ktorá by zúročila 25-ročné skúsenosti samostatnej Slovenskej republiky a sprehľadnila by právny systém na Slovensku. Ústavu, ktorá by sa porátala s problémami vyplývajúcimi z nevyjasnenosti určitých otázok, ako sú právomoci prezidenta či postavenie generálneho prokurátora.

Volám po založení druhej demokratickej republiky. Tento štát treba jednoducho založiť odznova. Je to právne najčistejšie riešenie. Byť na mieste prezidenta, zvolal by som ústavodarné zhromaždenie a po odbornej diskusii a vypracovaní novej ústavy ju dal schváliť v referende občanom – tak ako je to bežné vo väčšine európskych krajín. Nielenže by sa tým vyčistilo právne prostredie, ale mohlo by to viesť k ukončeniu studenej občianskej vojny a k zjednoteniu spoločnosti.

Myslíte si, že film Únos bol jeden zo spúšťačov tohto tlaku?

Tým spúšťačom bol pohreb prezidenta Michala Kováča, tam zazneli prvé prejavy, ktoré boli koordinované. Významnú úlohu tu zohral Andrej Kiska, Pavol Demeš a Ján Budaj, na to netreba zabúdať. Budaj patrí medzi politikov, ktorým hovorím „prúdová ryba“. On nevie konštruktívne pôsobiť vo verejnej sfére v čase pokoja – ako ukázal výkon jeho predchádzajúcich funkcií, či už hovoríme o podpredsedovi parlamentu, alebo viceprimátorovi Bratislavy, takmer sa stratil. Ale v revolučných a krízových momentoch vie zabrať, takže hoci je jeho štýl politiky na môj vkus až priveľmi agresívny a arogantný, nemám problém mu priznať zásluhy v tom, že vie vyvolať potrebný spoločenský tlak.

Film Únos, ktorý rozhodne nepatrí medzi najlepšie, ale skôr najdôležitejšie slovenské filmy, už iba vybičoval potrebné emócie.

Ako vnímate fakt, že ministerstvo kultúry podporilo film sumou 1,35 milióna eur, pričom minister kultúry Maďarič bol prvý z politikov Smeru, ktorý povedal, že by hlasoval za zrušenie amnestií?

Minister Maďarič je zvláštny človek a stále mám z neho pocit, že nie je so svojím postavením v strane spokojný, preto sa potrebuje silou-mocou odlišovať a chce sa zapáčiť médiám.

Ja jeho vyjadrenie vnímam ako čistý a pomerne trápny alibizmus, lacné mediálne gesto, pretože vie, že on teraz v pozícii poslanca nie je. Jeho vyjadrenie by malo váhu, keby povedal, že ako podpredseda Smeru bude naliehať na poslancov svojej strany, aby hlasovali za. To jediné má v jeho postavení význam.

Premiér Robert Fico povedal, že jeho postoj k tejto téme bol za celé roky kontinuálny. Prečo sa našla teda politická vôľa u neho a v strane Smer až teraz?

Odpoveď je veľmi jednoduchá – Robert Fico neurobí nič bez tlaku verejnej mienky. Jedine čísla, ktoré mu ukázali, že väčšina obyvateľov je za zrušenie amnestií, ho dokázali presvedčiť.

Poslanci ĽSNS sa vyjadrili, že zahlasujú za koaličný návrh, čo by znamenalo pohodlnú ústavnú väčšinu. Čo by to znamenalo pre opozíciu, ak by sa nedohodla s koalíciou a odmietla by hlasovať?

Keď sa Kotleba pred rokom dostal do parlamentu, pre médiá som sa vyjadril, že byť na jeho mieste, deštruoval by som systém tak, že štandardným stranám budem ponúkať návrhy, ktoré sa im budú ťažko odmietať. Nielen vládna koalícia, ale aj opozícia dnes stojí pred faustovskou dilemou, či sa nechá vtiahnuť do tejto hry alebo uzatvoria rozumnú dohodu naprieč celým politickým spektrom, pri ktorej nebudú potrebovať kotlebovcov. To si však vyžaduje aj od Jána Budaja, aj od Roberta Fica, aby vypustili paru.

- Reklama -