Nedávno vyšla druhá dotlač vášho románu Pod znamením polmesiaca. Keď u nás vyšiel prvýkrát, vyhlásili ste, že nečakáte, že svoju knižkou urobíte dieru do sveta, ale že by vám stačilo, keby trochu rozvírila hladinu českého rybníka, ale ani v to ste príliš nedúfali. Čím sa táto vaša projekcia terajšieho vývoja európskej civilizácie do obdobia rokov 2040 – 2070 nakoniec teda vo vašich očiach stala?
Azda sa spomínaný rybník naozaj trochu rozvíril. Cez hranice Čiech sa však mútenie neprelialo, ale to by som asi chcel priveľa. Skôr by som čakal nejakú recenziu v českej tlači, priaznivú či nepriaznivú, ale aj to by som asi ako zahraničný autor žiadal priveľa. Čo sa projekcie do budúcnosti týka, začal som svoj príbeh spisovať v roku 2006, keď ešte nebolo potuchy o nejakom Islamskom štáte a iných excesoch toho druhu, takže sa mi doň votreli niektoré nepresnosti: nechal som napríklad svojich hrdinov prechádzať, hoci nie bez prekážok, Sýriou. Dnes by som si asi vymyslel obchvat nejakými menej šialenými končinami. Aby som sa ale trochu poklepal po pleci, dal som svoje knižke to, čo iným dielam toho druhu chýba: rozprestrel som dej na väčšiu plochu ako jedna krajina, pretože iba v tejto širšej súvislosti dáva príbeh naozaj zmysel.
V čom vás skutočný vývoj oproti tomu, čo ste očakávali, prekvapil?
Ďalekohľad do budúcnosti nemá nikto a nemal som ho ani ja: vyvrcholenie konfliktu žalostne nerozhodného Západu s útočným islamom som položil do doby okolo prelomu storočia; a pozrime sa, ono to už prichádza. Podobne som sa zmýlil v predpoklade islamu ako jednotnej, všetko drviacej sily, ktorá sa až neskôr vplyvom svojich vnútorných rozporov začne rozkladať; dnes vidíme, že islam má svoj rozklad v sebe, aby som sa tak obrazne vyjadril, geneticky zakódovaný, kdeže nejaká jednotná sila. Záver mi potom s odstupom jedného roka pripadá trochu nesplnený. Zaslúžil by si hlbšie rozpracovanie, ale to by vydalo na samostatný román. Keď to zhrniem, zaradil by som svoj pokus do kategórie vízií a vízie sa málokedy trafia do čierneho. Dúfam teda aspoň, že som čitateľovi ponúkol alternatívu, v čo sa môže vyvinúť súčasná fáza civilizačnej krízy. Keby som k nej obrátil pozornosť rozmýšľajúcej časti českého publika, pokladal by som účel svojej knižky za naplnený.
Začiatkom minulého roka vyšla kniha Submission od Michela Houellebecqa, v českom preklade Podvolení. Príbeh sa odohráva v roku 2022, keď politické strany vo voľbách radšej podporia kandidáta strany zvanej Moslimské bratstvo, aby sa prezidentkou nestala šéfka extrémne pravicového Národného frontu Marine Le Penová. Keď sa tak pozeráte na dianie vo Francúzsku, myslíte si, že k niečomu podobnému skutočne môže dôjsť?
A sme pri tom, čo som naznačil: príbeh bez širšieho kontextu obmedzujúci sa na jednu jedinú krajinu – Francúzsko. Ani v iných ohľadoch si Michel Houellebecq nedal veľkú prácu so šírkou záberu: po volebnom úspechu islamistov vzápätí nasleduje islamizácia verejného života vrátane zavádzania islamského práva so všetkými dobre známymi podrobnosťami. Človek by povedal, že v pôvodnom obyvateľstve by malo dôjsť k nejakému zvratu, že sa zdvihne odpor… Ani náznakom. Francúzska verejnosť sa k takej osudovej zmene stavia rovnako mdlo ako hrdina príbehu, profesor literatúry v parížskej univerzite, podľa môjho čitateľského úsudku pekne otravný a mäkkýš. V závere knihy konvertuje na islam, pretože mu tak pripadne vyššia gáža a možnosť viacerých manželiek, v čom spočíva ono Podvolení v názve diela.
Dej je riedky, stále nejaké obcovanie s rôznymi ženami vrátane všetkých anatomických a sexuologických podrobností, nejaké mudrovanie nad dielami dávno zabudnutého literáta… Nerád by som, aby si čitateľ týchto riadkov myslel, že zo mňa hovorí autorská žiarlivosť, ale takto by som si príbeh z prelomových chvíľ ľudstva naozaj nepredstavoval. A ak k niečomu podobnému môže vo Francúzsku dôjsť… Podľa naznačeného scenára určite nie. V súvislosti s dianím v ostatných krajinách Európy už skôr, ale aj potom len s výhradou: so skúsenosťou s pôsobením islamu sú Francúzi oproti zvyšku Európy o tri generácie napred, súdil by som, že si dajú náramný pozor, aby neskončili v nejakom Podvolení.
Francúzsky prezident François Hollande deň po vražde katolíckeho kňaza Jacquesa Hamela v Saint-Etienne du Rouvray prijal pred rokovaním bezpečnostnej rady štátu v Elyzejskom paláci zástupcov náboženských komunít vo Francúzsku vrátane rektora parížskej Veľkej mešity Dalila Boubakeura a hovoril s nimi o dôsledkoch útoku. Možno veriť tomu, že moslimovia tým, že sa stanú súčasťou spoločenskej diskusie o teroristických činoch spájaných s ich náboženstvom, môžu pomôcť tento problém vyriešiť?
V krízových situáciách neradno nechať žiadnu možnosť nevyskúšanú, teda ani rozhovor s monsieurom Boubakeurom. Sľubovať si od neho však treba možno málo alebo nič, zvlášť nie zapojenie moslimov do spoločenskej debaty o príčinách terorizmu. Čo pravdepodobne vie aj sám prezident Hollande.
V Nemecku v poslednom čase stúpa aktivita tureckej komunity. Začiatkom júna jej príslušníci manifestovali potom, čo nemecký parlament schválil rezolúciu označujúcu masaker Arménov spôsobený v roku 1915 vojskami Osmanskej ríše za genocídu. V polovici júla po nevydarenom pokuse o štátny prevrat v Turecku sa napríklad v Kasseli, Mníchove, Hannoveri, kde žijete, či v berlínskej štvrti Kreuzberg schádzali davy ľudí s tureckými vlajkami a kričali na slávu prezidentovi Erdoganovi. Poslednú júlovú nedeľu sa v centre Kolína nad Rýnom zišlo nad 40-tisíc stúpencov tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, niektorí z nich kričali Alláhu akbar. Akú majú tieto akcie v Nemecku odozvu?
Trochu by som znenie otázky upravil: masaker Arménov roku 1915 nespôsobili vojská Osmanskej ríše, ale nepravidelné tlupy, zložené najmä z Kurdov, čo je v súčasnej situácii obzvlášť pikantné. Nepriama vina však spočíva na osmanskej vláde, ktorej predseda Talaat Paša vyzval k neľútostnej likvidácii Arménov. Ohľadom odozvy demonštrácie Erdoganových prívržencov vrátane volaní Alláhu akbar v Kolíne nad Rýnom, u nás v Hannoveri aj na iných miestach je odozva v Nemecku asi takáto: robte si svoje rámus u vás v Turecku, nám s tým dajte láskavo pokoj. Čo by som ako niekdajší utečenec ochotne podpísal a dvakrát podčiarkol.
Čo sa dá podľa vás od ďalšieho spolužitia s tureckou komunitou v Nemecku očakávať?
Bohužiaľ, asi zhoršenie vzťahov. Je mi to ľúto vzhľadom na všetkých tých pracovitých, dobre integrovaných Turkov, ale aj napríklad Peržanov, ktorí teraz môžu čakať, že ich budú hádzať do jedného vreca so šovinistickými uvrešťancami.
Predovšetkým Bavorsko čelilo v poslednom čase sérii útokov – afganský utečenec zaútočil nožom a sekerou na cestujúcich vo vlaku do Würzburgu a než ho polícia zastrelila, zranil päť ľudí, Nemec s iránskymi koreňmi zabil deväť ľudí v mníchovskom nákupnom centre, v bavorskom meste Ansbach sa odpálil odmietnutý sýrsky žiadateľ o azyl, pričom zranil 15 ľudí – a tamojší premiér Horst Seehofer sa dištancoval od postoja kancelárky Angely Merkelovej, ktorá po nedávnych útokoch znovu povedala „zvládneme to“. Zostáva osamotený alebo sa počet kritikov kancelárky pre jej migračnú politiku zvyšuje?
Pán Horst Seehofer je pre mňa trochu záhadou. Buď je to Hamlet nemeckej politiky, ktorý vie svoje, v činoch je však váhavý, alebo líška podšitá čakajúca na chvíľu, keď bude najvhodnejšie vyrukovať s tromfmi. Tou chvíľou by mohli byť spolkové voľby na jeseň budúceho roka a tromfom rozšírenie pôsobnosti doposiaľ lokálnej bavorskej strany CSU na celú Spolkovú republiku. Aký podiel hlasov by v tom prípade mohol získať, je ťažké predpovedať, iste však značný a možno by sa pod pani Angelou zaknísalo aj kancelárske kreslo. A ja by som zase mal koho voliť potom, čo som sľúbil, že radšej dám svoj hlas Strane psov a mačiek ako CDU pani Merkelovej.
V Česku aj po všetkých tých útokoch v Nemecku a vo Francúzsku prevláda v mainstreamových médiách mienka, že teroristické akcie nemajú s islamom nič spoločné a že sú dielom vyšinutých jedincov. Udržiava sa také povedomie väčšinovo aj v Nemecku a ako sa na tie útoky pozeráte vy?
Ešte nebolo počuť, že by sa niekto s nožom vrhol na okoloidúcich a kričal Budha je veľký, Šiva je veľký, Lao-ce je veľký, Luther je veľký alebo majster Jan Hus je veľký, vždy len Alah je veľký. Vyšinutí jedinci sa potom bezpochyby vyskytujú v každej náboženskej komunite, iba moslimskí však pokladajú za potrebné dať priechod svojej vyšinutosti nábožensky motivovanými vraždami. Takže niečo spoločné s islamom teroristické akcie asi mať budú. To je však môj osobný pohľad; ako je na tom všeobecné nemeckej povedomie… Z nemalej časti dosť podobne, odhadujem, že tendencia je stúpajúca. Ale zase: je to môj súkromný odhad, ktorý budúcnosť potvrdí alebo tiež nepotvrdí. Nechajme to na nej.
