Profesor Staněk odhaľuje možné príčiny vzniku globálnej krízy, ktorá môže udrieť oveľa silnejšie ako tá z roku 2008

23.11.2017 6:00

ROZHOVOR V posledných rokoch došlo k obrovskému nárastu zadlženosti všetkých ekonomických subjektov na planéte. Tie dlhy však jedného dňa treba zaplatiť. Slovenské obyvateľstvo je dnes najrýchlejšie sa zadlžujúcim v rámci krajín Európskej únie. V USA však nie je hlavným problémom hypotekárna bublina, ale sú to nesplácané študentské pôžičky v sume 2,9 bilióna dolárov. Tie sú podstatne vyššie ako objem nesplácaných hypotekárnych úverov v roku 2008 pri začiatku hypotekárnej krízy, konštatuje Peter Staněk z Ekonomického ústavu SAV.

Profesor Staněk odhaľuje možné príčiny vzniku globálnej krízy, ktorá môže udrieť oveľa silnejšie ako tá z roku 2008
Foto: TASR
Popis: Peter Staněk

Svetová ekonomika je už takmer dekádu bez výraznej ekonomickej krízy. Viacerí analytici na základe hodnotenia makroekonomických ukazovateľov predpokladajú ešte zopár úrodných rokov. Vy ste však v nedávnom rozhovore pre ParlamentnéListy.sk naznačili aj iné možné vývojové trendy.

Prvá vec, ktorú musíme mať na pamäti, je, že došlo k obrovskému nárastu zadlženosti všetkých ekonomických subjektov. A tam platí jedno, tie dlhy jedného dňa musíme zaplatiť. Alebo budeme robiť to, čo pri Grécku, kde sa navrhuje, aby sa škrtla časť dlhov. Nech si to veritelia a investori odpíšu.

Druhým obrovským problémom je, že pokračuje výrazné prehlbovanie vnútornej polarizácie v jednotlivých ekonomikách. Polarizácie, ktorá je príjmová, bohatstvová, spotrebiteľská. Ak je prehlbovanie príjmovej polarizácie, znamená to, že veľká časť obyvateľstva stráca reálne schopnosť nakupovať ďalšie tovary. A to, že držíte vysokú spotrebu, je len vecou na dlh.

Uvediem príklad. Je pravda, že priemerná mzda na Slovensku je 944 eur a za posledných šesť rokov stúpla zo 711 eur. Pravda je aj to, že to vyzerá ako vynikajúci rast. A na základe toho sa argumentuje, že došlo k jej výraznému nárastu, lebo domáca spotreba sa výrazne podieľa na raste hrubého domáceho produktu (HDP).

Ale prečo potom v prípade štyroch pätín ľudí na Slovensku mzda nevzrástla? Väčšina pracujúcich má priemernú hrubú mzdu medzi 450 až 600 eurami. Prečo potom prevažná väčšina ľudí nepociťuje žiadne úspechy? Rovnako ich nepociťuje ani priemerný Ír, lebo Írsko dnes rastie fantasticky, alebo priemerný Francúz či Nemec?

Prečo?

Lebo sme pri takzvanej štatisticky priemernej cifre. Ak sa pri 80 percentách ľudí mzda nezvýši, ale desiatim percentám manažérov vzrastie mzda o sto až tristo percent, tak sa pýtam, aká miera priemernej mzdy tam v skutočnosti nastala? Príjmová polarizácia spoločnosti sa prehlbuje zásadným spôsobom.

Čo z toho môže vyplývať?

Ak dnes máte chudobných pracujúcich, zajtra budete mať chudobných dôchodcov. Ale dôchodcovia tvoria, aj keď sa to nechce priznať, 35 až 50 percent vnútrodomácej spotreby. V Nemecku je to dokonca 48 percent, pokiaľ ide o ľudí starších ako 65 rokov. Ak budú dôchodcovia chudobní, tak sa táto spotreba značne zníži a máme jedinú možnosť. Podporiť export. Pretože banky starým ľuďom nepožičajú. Veď kto by, logicky, požičal sedemdesiatnikovi?

Ďalšia vec, ktorá je vo svetovej ekonomike mimoriadne závažná. Prečo dostávajú banky za minimálne poplatky obrovské množstvo likvidity, ponúknu ju obyvateľstvu či podnikom, úvery si nikto neberie, banky peniaze vrátia do Európskej centrálnej banky (ECB) a držia finančné prostriedky aj pri záporných úrokových sadzbách.

To zrejme hovoríte skôr o situácii v západnej Európe, lebo napríklad na Slovensku je stále pomerne veľký záujem o lacné hypotekárne úvery. Prečo teda ľudia či firmy v takzvaných vyspelých krajinách dnes nemajú priveľký záujem požičať si peniaze, hoci sú pomerne lacné?

Odpoveď je jednoduchá. Lebo všetci sú už takí zadlžení, že pri stagnujúcich mzdách a obrovskej dlhovej službe každého z nás už nemôžeme zvýšiť mieru úverovej záťaže. V Poľsku, Česku a na Slovensku to môže zatiaľ rásť len preto, že my sme mali štvrtinovú úverovú zadlženosť obyvateľstva oproti starej pätnástke EÚ. Dnes máme na Slovensku zadlženosť obyvateľstva na úrovni 41 percent HDP, ale dlhé roky sme ju mali len na úrovni 25 až 27 percent HDP. Dnes je slovenské obyvateľstvo najrýchlejšie sa zadlžujúcim v rámci krajín Európskej únie.

Niekto povie, to je fantastické. Niekto iný zasa, to je presne americká cesta, ktorá sa môže skončiť presne tak ako v Spojených štátoch naštartovaním krízy v roku 2008. Na Slovensku to však nie je len vplyvom hypotekárneho boomu, ale sú tam aj spotrebné úvery.

Možno už dnes hovoriť o novovznikajúcej hypotekárnej bubline?

Áno, nepochybne je to nová hypotekárna bublina. Obrovská.

V Spojených štátoch však nie je hlavným problémom hypotekárna bublina, ale sú to nesplácané študentské pôžičky v sume 2,9 bilióna dolárov. Tie sú podstatne vyššie ako objem nesplácaných hypotekárnych úverov v roku 2008 pri začiatku hypotekárnej krízy.

Mladí ľudia v USA si v posledných rokoch zobrali úvery, aby vyštudovali univerzity. Ale dnes už ani vyštudovanie univerzity nezaručuje ich príjem či kariéru, čím dochádza k obrovskému nárastu vnútorného pnutia. Nehovoriac o tom, že hlavným faktorom rastu HDP Spojených štátov sú v posledných rokoch sektor ako väzenstvo, zdravotníctvo a potom ešte IT sektor. Ostatné odvetvia príliš nerastú.

Ďalším rizikovým faktorom je obrovský nárast finančného sektora, ktorý vôbec nie je odrazom reálnej ekonomiky. Je to virtuálne ondulovanie horúceho vzduchu – nakupovanie, predávanie akcií. Ako je možné, že Tesla Motors je šesť rokov v červených číslach, ale všetci do jej akcií investujú? A trhová kapitalizácia firmy sa zvyšuje.

Čo dnes predstavuje trhová kapitalizácia firiem? Je naozaj odrazom ich reálnej výkonnosti a perspektívy alebo súvisí s tým, že spoločnosti oceňujú ratingové agentúry, ktoré radšej firmu ocenia super, aby boli úslužné? A potom im časť honoráru zaplatia firmy svojimi akciami, ktoré ratingové spoločnosti samy ocenili. Nepripomína vám to obdobie konca 90. rokov, keď došlo k známym kolapsom, napríklad gigantu Enron (americký energetický gigant, ktorý začiatkom milénia skrachoval – pozn. PL.sk)? Nepripomína vám to technologickú dot.com bublinu, ktorá vyvrcholila v roku 2000? Nepripomína vám to štartovanie krízy v roku 2008?

Akciovým trhom sa v posledných rokoch číselne mimoriadne darí, najmä účastinám amerických firiem. Má dnes americká ekonomika naozaj také výborné parametre?

Hovoríme síce o nízkej nezamestnanosti v USA. Netreba však zabudnúť na metodickú zmenu spred štyroch rokov, podľa ktorej všetci uchádzači, ktorí si hľadajú prácu dlhšie ako dvanásť mesiacov, sú vyradení z evidencie uchádzačov o prácu. Navyše Medzinárodná organizácia práce (ILO) má šesť metodicky schválených výpočtov nezamestnanosti, z ktorých si jednotlivé štáty môžu vybrať ten, ktorý sa im najlepšie hodí. Nechcem relativizovať ekonómiu, ale toto je tvrdý fakt.

A k tomu treba prirátať ešte jednu vec, americký Federálny rezervný systém (FED) či ECB natlačili bilióny nekrytých dolárov a eur. Inflácia je však stále pol až jedno percento. Už neplatia ekonomické zákony, lebo sme sa rozhodli, že nebudú platiť? Nemôže dnes náhodou vzniknúť inflácia taká, akú chcete?

Kreatívne štátne účtovníctvo je veľmi jednoduchý systém. Príjmy budúceho roku sa započítajú do príjmov tohto roku a tohtoročné výdavky sa zasa započítajú do výdavkov budúceho roku. Len vás pri tom nesmú chytiť, vysvetľuje Peter Staněk. Zdroj: TASR

Dôvod?

Lebo sa vypočítava na základe takzvaného spotrebného koša, do ktorého sa dávajú spotrebné predmety, ktoré si jednotlivé krajiny samy vyberajú. Takže sa tam dajú televízory, ktorých cena stagnuje, autá, ich cena klesá. Ale nedajú sa tam potraviny, ktorých cena vzhľadom na rôzne okolnosti vzrastá. Takže potom vyjde jednotlivým krajinám inflácia napríklad na úrovni pol percenta.

A k tomu ešte možno pripočítať takzvané kreatívne štátne účtovníctvo. Je to veľmi jednoduchý systém. Príjmy budúceho roku sa započítajú do príjmov tohto roku a tohtoročné výdavky sa zasa započítajú do výdavkov budúceho roku. Len vás pri tom nesmú chytiť.

Okrem obyvateľstva a firiem sa však zadlžujú aj štáty.

Áno. Takzvaná dlhová služba sú vlastne splátky istiny a úrokov, ktoré splácajú jednotlivé krajiny za úvery a následne vydané štátne dlhopisy. Všeobecná predstava ľudí je taká, že dlhová služba jednotlivých štátov je lineárna krivka, ktorú majú rovnakú v každom fiškálnom roku.

V skutočnosti je to však iné. Aj Slovensko má roky, keď je jeho dlhová služba 700 miliónov eur, ale aj také, v ktorých je to 2,5 miliardy eur. Je tu teda určitá vývojová krivka. A predstavte si situáciu, že väčšina európskych krajín bude mať v určitom roku extrémne vysokú dlhovú službu.

Potom tí zbohatlíci, päť percent bohatých, prídu s finančnými prostriedkami na finančný trh a povedia: Kúpime vaše dlhopisy, ale bude tam vysoká riziková prirážka. Pre Nemecko, ktoré sa chápe ako silné, ostane riziková prirážka pomerne nízka. Zvládne to. Španielsko, Portugalsko, Taliansko či Írsko to môže potopiť. Rozpočtová kríza bola jedna z príčin krízy roku 2008.

Keď si zoberieme vývoj dlhovej služby európskych štátov do budúcnosti, čistou náhodou máte kritické roky 2018, 2021 a 2024. Tam sú vysoké extrémy, ďalší rok to potom spadne dole. Ak náhodou na budúci rok vypukne finančná kríza, tak to bude opäť len náhoda. Lebo v roku 2018 bude extrémne vysoká dlhová služba jednotlivých krajín Európy vrátane Francúzska a Veľkej Británie.

Dobre si vysvetľujem vaše slová, že spúšťačom prípadnej krízy môže byť tentoraz Európa?

To netvrdím, vy ste sa ma len pýtali na faktory, ktoré ohrozujú vývoj budúcej ekonomiky. A ja o nich hovorím.

Je tu ešte jeden kľúčový faktor. Prečo od roku 2015 európske krajiny podľa metodiky ESA 2010 (metodika, ktorú sú členské krajiny EÚ povinné požívať pre zostavovanie národných účtov – pozn. PL.sk) do rastu HDP zaratúvajú aj sivú a čiernu ekonomiku? Prestali s ňou bojovať. Takzvaná tieňová ekonomika zdvihla HDP Veľkej Británie v roku 2016 o 1,6 percenta. Vo Francúzsku to bolo o 1,1 percenta, v Česku o 0,7 percenta a na Slovensku o 0,6 percenta. Už Európa rezignovala na etické a mravné princípy, daniari sa už nezaujímajú o sivú a čiernu ekonomiku? Už to netreba skúmať, hlavná vec, že to prispeje k rastu HDP.

Môžete to konkretizovať na číslach?

Objem sivej a čiernej ekonomiky predstavuje každý rok celosvetovo sumu približne päť biliónov dolárov. To je desatina vytvoreného svetového produktu. Ale vy to už ani neskúmate, ani nezdaňujete, ani nerobíte odvody. Dokonca idete tak ďaleko, že spočítate podiel prostitútok na zvýšení výkonnosti ekonomiky. Nesvedčí to o tom, že niekto zúfalo potrebuje dokázať, že HDP jednotlivých štátov neustále rastú?

V tejto súvislosti vyvstáva aj ďalšia otázka. Aké veľké množstvo vyrábanej produkcie je zbytočnej a nikdy nenájde kupca? Ale ten tovar je už vyrobený, firmy doň vložili energiu, platy, investície. A započíta sa do HDP. A čo keď je to dvadsať až štyridsať percent vyrobenej produkcie v jednotlivých odvetviach? Akú cenu má potom hrubý domáci produkt?

Akú?

Nemá potom pravdu česká profesorka Růžena Vintrová s tímom svetových ekonómov, ktorí spočítali, že chybovosť výpočtu národného HDP je medzi 10 až 30 percentami? Ak je takáto vysoká chybovosť, aký význam majú úvahy o tom, že hospodársky rast bude 1,1 alebo 1,2 percenta?

Nie je to len ondulovanie horúceho vzduchu a zakrývanie skutočnej podstaty, keď je globálna ekonomika už dávno virtuálna? A že finančný sektor, ktorý napríklad vo Veľkej Británii generuje 36 percent HDP, je v skutočnosti len virtuálnym sektorom? Pretože tam platí podobne to, čo v Írsku, a túto ostrovnú krajinu to dlhé roky živilo. Írsko malo korporátnu daň osem percent, firmy v Európe si napríklad zriadili pobočku v Dubline, priznali tam aj zisky a „o hodinu“ už transferovali peniaze zdanené už ôsmimi percentami domov. Zákaz dvojitého zdanenia znemožňoval ďalšie zdanenie. A írsky rozpočet pri množstve takto získavaných peňazí úspešne rástol.

Mnohí experti tvrdia, že Írsko je fantastickým hospodárskym zázrakom, ale skúste ísť žiť do Írska, prenajať si byt, platiť nájomné, poplatky, potraviny. Skúste sa 90 percent bežných Írov spýtať, či sa ich kvalita života zlepšuje. Alebo máte pred sebou ďalšiu emigrantskú vlnu Írov, pretože nemôžu žiť vo vlastnej krajine. A akú cenu potom majú reči o makroekonomických údajoch, ktoré sú skvelé a hovoria o skvelej globálnej svetovej ekonomike?

 

Spomenuli ste viacero faktorov možného vzniku veľkej svetovej krízy. Ako by sa takáto kríza mohla konkrétne prejaviť v praxi?

Kolapsom finančného sektora, kolapsom spotreby, teda obrovským problémom s odbytom akejkoľvek produkcie. Nasledovalo by obrovské optimalizovanie zamestnanosti, obrovský nárast nezamestnanosti, ktorá by nebola štrukturálna, ale plošná. Vo väčšine krajín je teraz najmä štrukturálna nezamestnanosť ako u nás, keď potrebujeme pracovníkov pre priemyselný sektor, ale takýchto ľudí nemáme.

Jeden z najdesivejších dôsledkov by bol, že veľká časť ľudí, ktorí si zobrali hypotéky, pretože dnes je sadzba dve až tri percentá, bude musieť platiť sedem, desať percent, čo mnohí nebudú schopní. Takže sa urobí ďalší krok, že banky im zoberú byty. Pretože banky nebudú schopné splácať údržbu týchto bytov, tak ich budú hlboko pod cenu predávať. Na základe toho developeri nezarobia to, čo chceli zarobiť. A potom sa začne kolaps nepredaných bytov rovnako ako v Spojených štátoch v roku 2008 až 2010.

Potom si položíte otázku, že či to, čo sa nazývalo obchodovanie s derivátmi, nie je len obrovská pyramídová hra, ale to je skutočne pyramídová hra, pri nej vždy platí, že niekto zarobí, ide však len o pár ľudí, a väčšina to zaplatí.

V roku 2000 skolabovali americký i európsky technologický trh. Straty akciových trhov technologických spoločností sa pohybovali v biliónoch dolárov. Pár ľudí zarobilo, väčšina obyvateľstva stratila úspory, osobitne v Spojených štátoch. Odvtedy sa americká vláda nemusí obávať inflácie, ktorá by zničila úspory obyvateľstva. Väčšina úspor už išla na túto oblasť.

Aká silná môže byť prípadná kríza?

Môže byť násobne silnejšia ako tá v roku 2008, ktorá bola spôsobená a prebiehala ako dôsledok hypotekárnej bubliny, obchodovania s derivátmi na finančných trhoch a problémov bankového sektora. Tentoraz by to bola kumulácia problémov celej ekonomiky a celej spoločnosti. Práve preto, že zadlženosť obyvateľstva, firiem i štátov extrémne stúpla.

Keby sa každý zo spomínaných rizikových fenoménov objavil v inom časovom úseku a dalo by sa to rozložiť napríklad na dekádu, bolo by to nepríjemné, ale neviedlo by to ku globálnej kríze. S odretými ušami by sa to dalo zvládnuť.

Ak sa však všetky krízové faktory skumulujú a udrú naraz, ako to bolo v roku 2000 alebo 2008, potom je z toho kríza ako v roku 2008. Ale pretože miera rizikových faktorov je v súčasnosti trikrát väčšia ako v roku 2008 a kumulatívny efekt je podstatne horší, lebo zachytáva celú ekonomiku, možno súhlasiť s autormi, ktorí odhadujú, že sila budúcej hospodárskej krízy bude desať- až pätnásťkrát silnejšia ako v roku 2008, ktorú chápeme ako druhú najväčšiu krízu po roku 1929. To je názor tých ekonómov, ktorí vidia podstatu veci.

Euforickí ekonómovia však hovoria, že nám stačí sledovať šesť makroukazovateľov a na základe toho spočítame nezadržateľný ekonomický rast na planéte. A že to je v súčasnosti skvelé. Ostatne môžu Medzinárodný menový fond či Svetová banka priznať skutočný stav ekonomiky? Asi ťažko. Lebo niekto by ich mal potom volať na zodpovednosť. Keďže všetci museli poslúchať ich rady. Alebo tie rady boli zlé? Ešte raz opakujem, že hlavným problémom dneška je časová kumulácia negatívnych faktorov v krátkom časovom úseku.

V súčasnosti máme navyše pred sebou dva obrovské faktory, ktoré musíme zvládnuť. Fenomén Industry 4.0, ktorý znamená úplné prebudovanie nielen produkčnej sféry, ale aj zákazníkov, obchodu, služieb, infraštruktúry či vzdelávania. Po druhé, je tu obrovská zmena prírodných podmienok. Tá síce na jednej strane vytvorí biznis priestor za zhruba bilión dolárov, ako to sľubuje Parížsky protokol o obmedzení emisií oxidu uhličitého z roku 2015, ale na druhej strane môžu byť dôsledky klimatických zmien na ľudskú spoločnosť neporovnateľne väčšie. Vyrovnáme sa s tým? S nedostatkom vody, ktorá spôsobí nedostatok potravín. Tieto faktory budú mať vplyv na obrovskú migračnú vlnu a následné bezpečnostné problémy. Je to akýsi dominový efekt dôsledkov, ktoré môžu nastať v krátkom časovom úseku.

Tomu celkom nerozumiem. Môžete to vysvetliť?

Keď sa pozrieme na oficiálne publikované štúdie, severná Afrika vysychá, Blízky a Stredný východ vysychá. Rovnako aj veľká časť Bangladéša či predhorie Himalájí. Ak nebude dostatok vody, nastane problém s potravinami a začne sa ďalšia migračná vlna, ktorá sa bude počítať v desiatkach miliónov ľudí.

A budete to musieť nejako riešiť. Buď vojensky, bezpečnostne či inak. My sa tvárime, že sme všetko vyriešili, už sme za vodou a Európa sa stane ostrovom istoty v chaose dneška. Aj vďaka jadru i ďalším krajinám Únie, ktoré sa v budúcnosti môžu stať nárazníkovým pásmom voči migračným vlnám.

Môžu sa štáty, ktoré venujú pozornosť spomínaným rizikám, pripraviť nejako na to, aby dosahy prípadnej krízy neboli až také veľké?

Každý ekonóm vám povie, aby ste si v čase konjunktúry odkladali peniaze na krízové časy. To sa však nedeje, lebo dnes sme svedkami hyperspotreby. Tá je povýšená na fundamentálny aspekt tejto civilizácie. Musíme spotrebúvať, aj keby sme nechceli. A tie výrobky zväčša „odídu“ po dvoch či troch rokoch, keď sú tesne po záruke. Ale my nemôžeme urobiť len malú opravu, náhradné súčiastky neexistujú, sú len celé moduly, ktoré sú pomaly také drahé ako nový výrobok. A tak musíme spotrebúvať nové výrobky.

Väčšina ľudí, a vlády by im v tom mali pomôcť, by sa mala reálne zakrývať len takou perinou, na akú má. Nie, že si naberú niekoľko úverov a potom zistia, že ich nedokážu splácať, a spoľahnú sa, povedzme, na zákon o osobnom bankrote.

A aby toho nebolo dosť, sú tu ešte ďalšie rizikové faktory.

Ktoré?

Korupcia v rámci Európskej únie nie je 350 miliárd eur, ako sa uvádzalo ešte pred piatimi či siedmimi rokmi, ale podľa najnovších zistení Eurostatu až bilión eur ročne. Z makroekonomického pohľadu korupcia zvyšuje náklady členských štátov EÚ. O ten bilión eur by bola prevádzka ich štátov lacnejšia.

Ak by bola lacnejšia, museli by krajiny vydávať také množstvo štátnych dlhopisov? Ak by ich nemuseli emitovať, bola by zadlženosť krajiny taká obrovská? Lenže ako by potom elity zhodnocovali svoj finančný majetok, ak nebudú zadlžené štáty, nebude zadlžené obyvateľstvo? Banky dnes vlastne fungujú na základe úspor, ktoré si do nich vložilo obyvateľstvo, nechodia na medzibankový trh, nemusia prať špinavé peniaze.

Operáciami na hrane zákona ušetria firmy ďalší bilión eur a jeden a pol bilióna eur predstavuje strata firiem z titulu vnútropodnikovej kriminality. To sú údaje za EÚ. Na planéte vytvára vnútropodniková kriminalita straty 4,3 až 4,5 bilióna dolárov. Aká je teda skutočná miera ziskovosti firiem? Tie tri percentá, ako uvádza Eurostat za európske firmy?

Ďalšia vec. Všetci si myslia, že automobilky žijú z predaja hotových vozidiel. Ony z toho nežijú, žijú z predaja licencovaných náhradných dielcov, kde Európsky parlament pravidelne každých sedem až osem rokov predĺži oprávnenie len na predaj licencovaných náhradných dielcov. Z predaja hotových automobilov nebohatne žiadna automobilka preto, lebo suprakonkurencia viedla k tomu, že základná výbava je výrazne nad úrovňou spred pätnástich rokov a zisková marža pri predaji hotových vozidiel je len na úrovni troch až štyroch percent.

Čo to všetko napovedá o ekonomických a štatistických dátach?

My si nehovoríme pravdu o ekonomických tokoch, spoliehame sa na to, že štatisticky priemerné makročísla nám odpovedia na produkciu, spotrebu, rozdeľovanie, bohatstvo. Ale keď budeme mať určité malé percento ľudí, ktorých plat je 100-tisíc eur, a stotisíc ľudí, ktorých mesačný plat je len niekoľko stoviek eur, tak štatistický priemer vyjde. Bude to skvelé. Len to až tak celkom nebude pravda. A toto je jedna z vecí, ktoré vedú k vzniku krízy a ktorú, bohužiaľ, dnes vytláčame z ekonomických analýz a ekonomickej praxe. Pretože potrebujeme vidieť len pozitívne dáta.

A keby sme videli pozitívne dáta a konfrontovali ich s reálnymi údajmi, tak by asi vznikla zaujímavá diskusia na tému, kde sme a kam svetová ekonomika smeruje. A pre to virtuálne opakované ondulovanie finančných operácií, to zabalenie nelikvidnej hypotéky do staniolu predajnej ratingovej inštitúcie, ktorá má tri áčka a obchoduje to ďalej, kto by o tom pochyboval? Ale kvalitou týchto finančných operácií a produktov sa už ďalej nikto nezaoberá.

Pamätáte sa na opatrenia, ktoré prijala Únia v 2008 a začali platili od roku 2010? Že bankoví manažéri budú odmeňovaní až za niekoľko rokov riadneho fungovania banky, keď sa reálne ukážu výsledky fungovania ich firiem? Platí z týchto pravidiel niečo dnes? Príčiny krízy roku 2008 sa totiž neriešili, zamietli sa pod koberec, prikryli ste ich biliónmi nekrytých eur či dolárov, ktoré natlačila ECB a FED. To je všetko, čo sa urobilo.

Chybou bolo aj to, že nikto z vlastníkov bánk dlho nezodpovedal za škody, ktoré spôsobili finančné inštitúcie. Až teraz sa prijalo opatrenie – zákon „Bail-out“ – na úrovni EÚ, že časť škôd majú niesť aj akcionári bánk. A najmä po kríze 2008 sa veľmi jasne ukázalo, že platí ten známy výraz „too big to fail“, že niektoré finančné a priemyselné korporácie sú príliš veľké na to, aby sa zlikvidovali. A banky to veľmi rýchlo pochopili.

Finančné a priemyselné korporácie sú však dnes globálne veľmi úzko vlastnícky „poprepletané“...

Áno, treba povedať aj poslednú pravdu o európskom bankovníctve. Deväťdesiat percent európskeho finančného trhu dnes ovláda osem konglomerátov. Je taký problém, aby sa ECB sústredila len na týchto osem kľúčových finančných hráčov? A tých ďalších vyše šesťtisíc nechala bokom? Pretože sú z hľadiska ekonomickej sily irelevantní.

Ale to sa nedá urobiť, lebo nemecké banky sú akcionársky prepletené s francúzskymi a španielskymi, španielske majú akcie v talianskych bankách, a tak je to reťazené. A keby ste ten koniec začali rozpletať, neviem, k čomu by ste dospeli.

Alebo k tomu, čo tak krásne publikovala bazilejská Banka pre medzinárodné zúčtovanie? Analyzovali tu 36 miliónov podnikateľských subjektov na planéte z hľadiska vlastníckych vzťahov cez finančné prostriedky. V šiestich iteráciách (štatisticky sled pozorovaní, ktoré majú nejakú spoločnú črtu – pozn. PL.sk) dospeli k záveru, že ich v prevažnej miere vlastní 129 subjektov na planéte. A v ďalších iteráciách dospeli k záveru, že 29 finančných subjektov priamo alebo nepriamo ovláda spomínaných 36 miliónov subjektov, ktoré určujú chod svetovej ekonomiky. A čisto náhodou skupina G20 označila týchto 29 konglomerátov za „too big to fail“, teda za subjekty, ktoré nikdy nesmú padnúť.

 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Igor Matloň
Diskusia obsahuje 3 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Generál Šedivý jasne: EÚ spravila necitlivé kroky. Ukrajinu sme si predstavovali ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riadení spoločnosti

18:00 Generál Šedivý jasne: EÚ spravila necitlivé kroky. Ukrajinu sme si predstavovali ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riadení spoločnosti

ROZHOVOR „Predstavili sme si Ukrajinu ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riaden…