Ako vznikla myšlienka založiť Lepší svet?
Lepší svet vznikol z nevyhnutnej potreby vyriešiť situáciu prvých absolventov Praktickej a rodinnej školy na Švabinského ulici v Bratislave. Išlo o veľmi ťažký projekt 22-ročného študenta vysokej školy. Bolo nevyhnutné každodenne zabezpečiť sociálne služby prvým klientom zariadenia skoro bez finančných zdrojov len tak na kolene za pomoci zanietených spolužiakov a špeciálnych pedagógov. Názov Lepší svet vznikol tiež kuriózne. Pôvodne sme sa mali volať Kvapka v mori, ale v rade na registračnom úrade sme si všimli plagát s výzvou UNICEF-u Kvapka v mori pre Afriku, a tak sme jednoducho preškrtli pôvodný názov organizácie a zmenili ho na Lepší svet.
Existujete od roku 2003. Aké boli vaše začiatky a ako sa vám podarilo zohnať financie?
Naše začiatky boli veľmi ťažké, ale aj plné nadšenia, entuziazmu a chuti budovať niečo iné, nové, dovtedy nie až také typické. Náš pohľad na sociálne služby bol na tie časy vizionársky a dá sa povedať, že sme o desať rokov predbehli celý systém na Slovensku tým, že sme podvedome realizovali aktivity a projekty, kde sme našich klientov brali ako 100-percentných rovnocenných partnerov a ich názory a túžby sme presadzovali ako hlavné ciele našej činnosti. Čo sa týkalo financií, v tom období nám boli najväčšou oporou rodičia klientov, ale Lepší svet sme viac-menej postavili z malých osobných financií, ktoré sme získavali prácou, napr. prednáškami predlekárskej prvej pomoci alebo darmi od rodičov bohatších spolužiakov z vysokej školy. Prvé verejné financie sme získali až v ďalšom roku našej existencie od Bratislavského samosprávneho kraja, ale táto dotácia bola taká nízka, že sme s ňou dokázali pokryť iba jednu minimálnu mzdu zamestnanca a časť nájomného. Všetko ostatné sme si museli získavať alternatívne. Zo súčasného pohľadu nás to naučilo obrovskej flexibilite a kreativite, ktoré nám pomáhajú prežiť a rozvíjať sa až do dnešného obdobia.
Ide o neziskovú organizáciu, ktorej konkurenciou sú domovy sociálnych služieb, ktoré sú plne financované župami. Je to spravodlivé?
Samozrejme, že nie. Nositeľom finančných prostriedkov by mal byť posúdením odkázaný občan, ktorý by si mal mať možnosť vybrať medzi poskytovateľmi a s ním by mal prísť taký istý finančný príspevok do neverejného aj do verejného zariadenia. Celkovo štátna politika v oblasti sociálnych služieb nie je dobrá. Verejné zariadenia sú zbytočným luxusom a mali by tvoriť maximálne 20 % zo všetkých poskytovateľov a mali by byť určené len pre tých najťažšie zvládnuteľných klientov vo forme špecializovaných zariadení. Až 80 % sociálnych služieb by podľa nás malo byť neverejných a iba takto by sa dala riešiť finančná situácia a zároveň aj vytvoriť pozitívny konkurenčný trh, kde by kvalitnejší poskytovateľ dokázal svojou odbornou prácou dotiahnuť väčšie množstvo klientov a tým pádom by nastala situácia, že klient by sa naozaj stal tým, ktorý si vyberá to najlepšie pre seba a poskytovateľ by sa musel snažiť svojím neustálym zlepšovaním si daného klienta aj udržať.
Štátu a verejnej správe by tak odpadli obrovské náklady na prevádzkovanie v súčasnosti už nevhodných veľkokapacitných zariadení, ktoré sa vďaka jeho neflexibilite transformujú a deinštucionalizujú iba veľmi ťažko a stojí to nemalé finančné prostriedky, ale pri súťaži neverejných poskytovateľov o klienta, ktorý je nositeľom finančných zdrojov, by štát a samosprávy ušetrili obrovské finančné prostriedky potrebné na výstavbu a rekonštrukciu nových moderných zariadení. Tieto finančné prostriedky by sa mohli využívať skôr na skvalitnenie priamych služieb pre klienta, ako aj nevyhnutnú finančnú motiváciu pre zamestnancov týchto zariadení. Po štrajkoch zdravotníkov a učiteľov je na mieste sa pýtať, či pre zmenu pomerov v sociálnych službách sú tiež nevyhnutné štrajky, alebo kompetentným dôjde, že za jednu z najťažších prác, ktorú nemôžu nahradiť žiadne stroje a je v mnohých prípadoch potrebná dlhé obdobie, nie je možné platiť opatrovateľom minimálne mzdy a vysokoškolsky vzdelanému personálu mzdy zhruba o 20 až 40 % nižšie, ako je priemerná mzda v národnom hospodárstve. Samozrejme, financie ako všade sú, len je nevyhnutné ich racionálne využiť.
Ako nezisková organizácia sa staráte o ľudí s mentálnym znevýhodnením. Koľko klientov máte?
V súčasnom období poskytujeme sociálne služby sto klientom.
Aké rôzne zariadenia prevádzkujete a aké sú v nich hlavné aktivity?
V Bratislave prevádzkujeme rehabilitačné strediská v Petržalke, Karlovej Vsi, domov sociálnych služieb ambulantnou aj celoročnou formou v Petržalke, zariadenia podporovaného bývania v Karlovej Vsi, v Petržalke, v Novom Meste, v Starom Meste a v Lozorne. V súčasnom období chystáme aj nové projekty v Modre-Kráľovej a v Brodskom.
Naším hlavným cieľom činnosti je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie poberateľov našich sociálnych služieb. Tento cieľ realizujeme prostredníctvom komplexnej (re)habilitácie klientov v produktívnom veku s mentálnym znevýhodnením a duševnými ochoreniami. Činnosť je zameraná na sociálnu (re)habilitáciu, ktorej cieľom je čo najvyššie uschopnenie klienta pre integrovaný život v spoločnosti a čo najmenšia odkázanosť na podporu inej osoby pre normálne fungovanie v inkluzívnom prostredí. Hlavnými zložkami tejto činnosti je rozvoj komunikácie, prípadne alternatívnej augmentatívnej komunikácie. Sebaobhajovanie, právne minimum, rozvoj schopností sebapresadiť sa, čo najväčšia participácia na individuálnom pláne, ktorý by mal smerovať k rozvoju a naplnení osobných túžob a prianí klienta…
Je to, samozrejme, zdravotná (re)habilitácia. V našich zariadeniach máme zamestnaných fyzioterapeutov, masérov, špeciálnych a liečebných terapeutov, ktorí na základe svojich schopností vykonávajú špeciálne cvičenia a terapie s klientmi. Pri svojej činnosti využívajú hydroterapiu, saunovanie, bioptronové žiarenie, elektroliečbu, tiež banky, lávové kamene, rôzne krémy, masti, emulzie, fakultatívne využívame aj kúpeľnú liečbu, lebo v rámci chránených dielní nášho občianskeho združenia Lepšosvetko prevádzkujeme aj chránenú dielňu – penzión v Trenčianskych Tepliciach. V rámci pracovnej (re)habilitácie klientov pripravujeme na reálnu prácu v chránených dielňach a niektorých sa nám podarilo zamestnať aj na voľnom trhu práce. V rámci tejto činnosti sa zameriavame hlavne na prácu s dostupným a odpadovým materiálom, príp. keramiku. Svoje výrobky klienti odprezentovávajú a predávajú na množstve výstavných a predajných akcií v priebehu celého roka. Ako chránené dielne nášho občianskeho združenia Lepšosvetko v Bratislave riešime aj salón krásy, kde naši klienti participujú na pomocných pracovných pozíciách pri manikúre, pedikúre, kaderníctve, kozmetike, vizážistike, masážach.
Prevádzkujeme tiež galériu výtvarného umenia. A to všetko v rámci zariadenia na Jurigovom námestí v bratislavskej Karlovej Vsi. V zariadení na Osuského v Petržalke prevádzkujeme kaviareň. V rámci chránených dielní vyrábame v oboch týchto zahradeniach množstvo výrobkov z keramiky, papiera, textilu, z drobných materiálov a iné. Na Svoradovej v bratislavskom Starom Meste prevádzkujeme chránenú dielňu, kde poskytujeme podporné aktivity pre chod časti úradu práce, ktorá si od nás v týchto priestoroch prenajíma 40 kancelárií. Naši klienti, respektíve zamestnanci tu pracujú na recepcii, pomáhajú pri upratovaní, údržbe okolia budovy, ako aj pri drobných administratívnych prácach. Vo Vlčom hrdle prevádzkujeme kuchyňu, v ktorej sa varí pre všetkých našich klientov a tiež ide o chránenú dielňu. Zároveň tu prevádzkujeme lahôdky a stravovanie pre okolo žijúcu verejnosť.
V rámci výchovnej (re)bilitácie sa musíme neustále zaoberať tríviom, t. j. matematikou, čítaním, písaním, lebo naša klientela bez týchto intervencií prichádza o tieto vedomosti, pretože v týchto oblastiach sú jej kongnitívne schopnosti veľmi zúžené. Realizujeme množstvo liečebnopedagogických, respektíve psychoterapeutických aktivít v rámci arteterapií, muzikoterapií, animoterapií, biblioterapií, dramatoterapií… Tiež neustále realizujeme špeciálnopedagogickú (re)diagnostiku, psychologickú (re)diagnostiku, sociálnu (re)diagnostiku.
Dušan Mikulec Foto: archív
Ako sa vám darí zháňať peniaze?
V období po kríze sa sponzorstvo vo firemnej kultúre neobnovilo do tej miery, do akej sa realizovalo v predchádzajúcom období. Veľa ľudí pozerá na neziskový sektor veľmi kriticky na základe mnohých negatívnych skúseností, ktoré sa v spoločnosti objavujú. Preto ustáť neustály finančný tlak, ktorý pramení z existenčných potrieb našej organizácie, je veľmi náročnou činnosťou. Pracujeme s klientelou, ktorá je na hranici chudoby a vo veľkej miere sa musíme spoľahnúť na verejné zdroje, čo nie je pohodlný spôsob existencie, keďže neexistuje žiadne legislatívne vymedzenie financovania sociálnych služieb a všetko viac-menej záleží na rozhodnutí volených poslancov VÚC. Do veľkej miery si musíme sociálno-podnikateľskými aktivitami zarobiť na holú existenciu úplne z ničoho, lebo štvrťročná dotácia nám zväčša pokrýva maximálne dva mesiace, čo pri zhruba 50 zamestnancoch a množstve priestorov, ktoré prevádzkujeme, nie je ľahké finančne dozabezpečiť. Ako všade aj tu platí, že sýty hladnému neverí a ďalšie finančné prostriedky sa nám darí získavať len veľmi ťažko.
Zriaďovateľom verejných domovov sociálnych služieb sú župy, ktoré neziskovky financovali len čiastkou 50 % a verejné domovy 100 %. Padlo však rozhodnutie, že župy viac nebudú financovať súkromné domovy sociálnych služieb. Prečo? Myslíte si, že to bolo politické rozhodnutie?
Sociálne služby sú veľmi citlivou témou, lebo tu ide o starostlivosť o tých najbezbrannejších ľudí, ktorých v spoločnosti máme. Mnoho politikov sa domnieva, že súkromní poskytovatelia sociálnych služieb, ktorí túto aktivitu riešia ako podnikateľskú činnosť, zneužívajú túto odkázanosť a bezbrannosť týchto jednotlivcov pre svoje ekonomické obohatenie. Preto v podstate nechce financovať podnikateľské subjekty poskytujúce tieto služby. Podľa nás však uvoľnený trh v každom segmente prináša zvyšovanie kvality a znižovanie ceny služieb na základe konkurenčného boja. Veľké množstvo verejných poskytovateľov je preto patológiou, ktorá skresľuje trhové podmienky v tomto segmente a brzdí jeho skvalitňovanie, finančnú efektivitu a zužuje výber možnosti klientov pre tú službu, ktorá by sa im samým zdala najlepšia. Tiež to celý proces poskytovania sociálnych služieb predražuje najmä starostlivosťou o priestorové zabezpečenie predmetných služieb, kde sa stráca veľké množstvo finančných prostriedkov, ktoré by mohli byť využité na zefektívnenie sociálnych služieb, lebo každý neverejný poskytovateľ musí ešte pred registráciou v zmysle platnej legislatívy priestorové, personálne a finančné zabezpečenie vhodné na poskytovanie sociálnych služieb, ktoré chce uviesť do prevádzky.
Verejný poskytovateľ má naopak obrovské vstupné a následne aj údržbové požiadavky na verejné financie, ktoré sa netýkajú priamo sociálnych služieb poskytovaných klientovi. Preto, ako sme spomínali, by sme uprednostnili model 80 % neverejných poskytovateľov sociálnych služieb k 20 % naozaj vysokošpecializovaným sociálnym službám pre ekonomicky najťažšie zvládnuteľné sociálne služby, ktoré potrebujú úplne individualizované financovanie z dôvodu nemožnosti finančne normativovať veľmi ťažko zvládnuteľných klientov, ako sú napr. dospelí klienti kamerovým autizmom s agresívnymi prejavmi správania, kde je pre zvládnutie jedného takého klienta spočiatku nevyhnutný aj 10-členný tím odborných zamestnancov.
Ako sa dá prežiť bez finančnej podpory od VÚC?
V našom prípade by niečo také nebolo možné, lebo u nás sú zväčša klienti s celoživotnou odkázanosťou, ktorých rodiny sa vplyvom starostlivosti o nich dostávajú často na hranicu chudoby. Môžu to prežiť iba zariadenia so solventnou, napr. seniorskou klientelou, kde sa na sociálne služby môžu zložiť viaceré deti klienta, čo spolu s jeho dôchodkom pokryje ekonomicky oprávnené náklady.
Doplatili na to aj vaši klienti?
V našom zariadení sa často stáva, že finančný príspevok od VÚC nepokrýva všetky služby u všetkých klientov a ak sa toho naakumuluje viacej, snažíme sa to riešiť osobnými pôžičkami manažmentu a, paradoxne, rozvojom organizácie, lebo pri mnohých veľkých projektoch dokážeme zafinancovať aj nedostatky v základnom rozpočte, lenže hrozí tu neustále prehriatie ekonomiky a totálny krach, či už nás ako jednotlivcov, alebo celého zariadenia. Podarilo sa nám prežiť excelentných 13 rokov vďaka kreativite a flexibilite v prospech našich kamarátov so zdravotným postihnutím a pri každom probléme sa utešujeme, že to isté pri tej finančnej situácii, vďaka ktorej sme v neustálom krízovom manažmente, sme prežili už také dlhé obdobie. Jednou zo zásad je pozitívne myslenie a neprenášanie týchto problémov na klientov a radových zamestnancov organizácie, ktorí sa musia cítiť čo najkonfrontnejšie.
Je dôležité zo sociálneho aspektu pre týchto ľudí zamestnanie?
Zamestnanie je pre každého dospelého človeka tá najdôležitejšia sociálna rola, ktorú vykonáva nevyhnutne pre svoje prežitie. Ani u našich klientov to nie je iné. Ide o veľkú métu, ktorú sa snažia aj napriek nepriazni osudu a zdravotnému stavu dosiahnuť a byť v nej čo najúspešnejší. A ako som už spomenul, úspech posúva.
Dušan Mikulec medzi klientmi Lepšieho sveta Foto: archív
Kamarátkina sestra denne chodí do jedného zo štátnych domovov sociálnych služieb, kde ju rodičia ráno o ôsmej prinesú, zamestnanci všetkých klientov vezmú do telocvične, posadia na žinenky, kde sedia až do obeda a po obede ich opäť vezmú do tej istej telocvične, pričom za celý deň nemajú žiadne aktivity… Viete si predstaviť, že by ste takto fungovali vy?
Neviem si to predstaviť, lebo ja sám som od prírody hyperaktívny a naši klienti by nás pri nečinnosti asi sami vyniesli zo zariadenia a zavolali si tam niekoho, s kým by bola väčšia sranda. Aspoň si to myslím.
Žiadali ste o finančnú podporu napríklad úrad vlády, ktorý by mohol vaše aktivity podporiť, napríklad z rezervy premiéra?
Počas našej existencie sme žiadali o podporu už naozaj všetky existujúce organizácie, niekde s väčším a inde s menším, resp. žiadnym úspechom, ale poskytovanie žiadnych služieb by nemalo byť odkázané v základe na alternatívne zdroje, ale malo by byť vyfinancované tak, ako je to v každom obchodnom styku. Preukázateľné služby v požadovanej, resp. objednanej kvalite, objednávateľ, ktorým je v tomto prípade klient a VÚC, ktoré prijali tieto kompetencie od štátu a mali by dodržiavať legislatívu, teda zobrať do úvahy ochranu príjmu klienta, by vám mali za poskytnuté objednané služby zaplatiť to, čo vás reálne stoja. U nás to funguje zvráteným spôsobom, že VÚC si od vás objedná sociálne služby. Už pri registrácii vás žiada preukázať, že máte zabezpečené všetky nevyhnutné zdroje na ich poskytovanie, ale následne vám zaplatí iba časť z toho, čo si v skutočnosti VÚC, resp. jeho občania – vaši klienti odoberú a vy ako poskytovateľ buď akceptujete a nejako to prežijete, samozrejme, nie bezbolestne, alebo skrachujete. Tým pádom nie je trh nasýtený, nevytvára sa konkurenčný tlak a klesá kvalita. Ak ju chcete udržať, musíte byť vnútorne proklientsky orientovaný.
Podarilo sa vám založiť aj ďalšiu chránenú dielňu, kde zamestnávate ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. O akú prácu ide? Ako sa vaši klienti etablovali?
Momentálne začíname s viacerými projektmi chránených dielní a našim cieľom je zamestnať každého nášho klienta aspoň na dve hodiny, lebo zo súčasných finančných zdrojov, ktoré im zostávajú v rámci ochrany príjmu, nie sú schopní si zabezpečiť stravovanie, lieky, oblečenie, lebo mnohí z nich majú len príspevok v hmotnej núdzi a príspevok na bývanie, čo je suma medzi 60 a 120 eur, z čoho sa vyžiť nedá.
Za roky, ktoré budujete neziskovku Lepší svet, ste dosiahli veľké úspechy. Je na Slovensku vôľa politikov podporovať vaše aktivity?
Mám pocit, že z roka na rok ochota politikov riešiť naše problémy klesá. Ľudia so zdravotným postihnutím nie sú momentálne top témou spoločnosti a dôstojnosť prežitia dospelých ľudí, resp. ľudí v produktívnom veku so zdravotným postihnutím už nikoho až tak nezaujíma. Na Slovensku máme relatívne dobre poriešenú starostlivosť o deti a mládež so zdravotným postihnutím. V tejto problematike je možné nájsť aj dostatok sponzorov, keďže ide o deti, ktoré vzbudzujú súcit, ale keď deti vyrastú a stanú sa dospelými, v spoločnosti často vzbudzujú negatívne pocity, od strachu cez rôzne vyjadrenie nevôle bežnej spoločnosti sedieť s nimi na jednej sedačke v MHD, akceptovať ich špecifické naplnenie potrieb, špecifickosti v správaní a iné. Preto by bolo dobré o tejto problematike po takom dlhom období od zmeny spoločenských pomerov hovoriť s deťmi na školách, správať sa prointegračne a byť schopný akceptovať inakosť ako súčasť variability spoločnosti.
Máme tu novú vládu. Ako hodnotíte budúcnosť, čo sa týka neziskovky Lepší svet? Pokúsite sa ísť rokovať na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, aby sa situácia zmenila a súkromné centrá neodsúvali na vedľajšiu koľaj?
Každý deň je pre nás novou výzvou a politická vôľa alebo nevôľa je veľmi ošemetnou záležitosťou. Ak by bola vôľa členov súčasnej vlády konštruktívne a zmysluplne rokovať v tejto problematike, tak by sme určite neboli proti, lebo aj malými zásahmi do existujúcej legislatívy sa dá zmeniť veľmi veľa v prospech života ľudí, ktorí sa nevedia brániť sami.
A na záver otázka: Čo by ste si vy osobne želali v súvislosti s vašou prácou?
Neželám si nič iné len to, aby kompetentní realizovali kompetentné rozhodnutia, na základe ktorých urobia lepší svet pre tých, ktorí sú odkázaní na našu pomoc a nevedia si ho vydobyť úplne sami.
