Aký mala Európska únia tento rok? Úspešný, neúspešný?
Európska únia sa musela spamätať zo šoku, ktorý spôsobilo v roku 2016 vo Veľkej Británii referendum rozhodujúce o brexite. Európska únia hľadala určitý smer a snažila sa tváriť, že prechádza určitou sebareflexiou. Európska komisia spracovala niekoľko scenárov budúceho vývoja a dala ich členským štátom na diskusiu. Medzi nimi bolo ako rozvoľnenie integrácie, tak aj jej prehĺbenie.
Všetko nakoniec skončilo ako obvykle, výsledkom diskusie nad scenármi je, že sa integrácia podľa Európskeho parlamentu a Európskej komisie bude viac prehlbovať, utužovať medzi členskými štátmi. A tiež vieme, že predseda nemeckej sociálnej demokracie Martin Schulz sa dokonca vyhrážal, že štáty, ktoré by nechceli v integrácii pokračovať, môžu Európsku úniu opustiť. V tomto ohľade Európska únia vníma, že nie je v takej kondícii, ako bývala v minulosti, a snaží sa túto záležitosť maskovať tým, že tlačí na členské štáty, aby boli v tom hlavnom prúde integrácie a išli do jadra Európskej únie a podobne.
Ako vnímate práve slová a vyhrážky Martina Schulza smerom k Poľsku?
Tu je snaha exemplárne potrestať najmenej poslušného člena, ktorý je zároveň stredne veľký štát. Z hľadiska bruselských inštitúcií sa odbojne správa aj Maďarsko, ale to je len desaťmiliónovou krajinou, a nie je teda vnímané až tak extrémne. V prípade Poľska s takmer štyridsiatimi miliónmi obyvateľov, a teda aj väčšou hlasovacou váhou, tak prišla snaha exemplárne túto krajinu potrestať alebo na ňu ukázať prstom. Preto Európska komisia po všetkých vyhrážkach smeruje na Poľsko a formálne začala proces, na ktorého konci môže byť odobratie hlasovacích práv Poľsku. K tomu síce nedôjde, pretože Maďarsko bude snahu zobrať Poľsku hlasovacie práva vetovať, ale je to signál a tlak na ďalšie členské štáty.
Nejde len o otázku členských krajín zo strednej a východnej Európy alebo bývalých komunistických štátov, ale aj napríklad Rakúska, kde vznikla koalícia Kurzovej Rakúskej ľudovej strany (OVP) a slobodných. Tá sa síce prihlásila k Európskej únii, ale ak sa pozriete na vládny program, na ktorom sa dohodli, mnoho vecí sa Bruselu nebude páčiť.
Existuje teda dvojaký meter? Je Poľsko exemplárne trestané pre svoju veľkosť?
Áno, myslím si, že veľkým krajinám s väčšou hlasovacou váhou, ktoré si dovolia odchýliť sa od hlavného smerovania európskej integrácie presadzovanej Európskou komisiou a Európskym parlamentom, skutočne hrozí prísnejší režim, pretože môžu na svoju stranu strhnúť ďalšie štáty a ľahšie vytvárať hlasovacie koalície. Keď sa k nim pridajú ďalšie členské krajiny, nedosiahnu potrebnú väčšinu, ale môžu vytvoriť blokujúcu menšinu a brániť rade krokov, čím by sa odchýlili od oficiálneho kurzu Európskej únie.
Predseda nemeckej sociálnej demokracie (SPD) Martin Schulz, ktorého ste spomenuli, chce, aby sa z Európskej únie v najbližších rokoch stala federácia, a kto bude proti, má vystúpiť. Podľa neho majú členské krajiny prijať spoločnú ústavnú zmluvu. Už sme spolu hovorili o tom, ako sa Únia zmenila Lisabonskou zmluvou, čo by znamenala nová zmluva? Znamenala by ešte menšie právomoci štátov?
Určite. V nej už by neboli výnimky pre niektoré členské štáty týkajúce sa eura, naopak by tam bola požiadavka, aby všetci členovia Európskej únie mali euro ako svoju menu. Štátom už by nebol daný voľný priestor. Navyše existuje snaha vytvoriť nejakú spoločnú európsku armádu – na čo sa využije, ponechám na fantázii všetkých čitateľov. Scenáre, na čo sa dá taká armáda využiť, sú rôzne a dá sa v niektorých prípadoch, žiaľ, využiť aj proti odbojnejším členským štátom. Samozrejme, existuje tiež snaha postúpiť vo fiškálnej integrácii, vytvoriť fiškálnu úniu, vytvoriť spoločný rozpočet eurozóny. To sa, našťastie, nepáči Nemecku. Myšlienka federalizácie síce vzišla od Martina Schulza, ale predsa len sa medzi ostatnými nemeckými politikmi nestretla s vrelým prijatím, pretože by znamenala posilnenie spoločného rozpočtu Európskej únie, vytvorenie postu spoločného ministra financií pre krajiny eurozóny, a tomu sa Nemecko dlhodobo bráni.
Ústavná zmluva by išla týmto smerom a vzala by so sebou tiež posledné atribúty samostatnosti, ktoré členským štátom formálne zostávajú, a ďalšie kompetencie by sa presúvali do Bruselu. Jeden pokus o spoločnú európsku ústavnú zmluvu už prebehol v roku 2005, keď bola odmietnutá referendami vo Francúzsku a v Holandsku. Nový návrh by išiel oveľa ďalej, než kam mieril pred viac ako desiatimi rokmi. V návrhu Schulza je, našťastie, jeden podstatný zádrh: Schulz chce, aby bola nová európska ústavná zmluva vo všetkých krajinách Európskej únie schválená v referendách, a vieme, ako skončila tá predchádzajúca. Takže v súčasnosti nejde o akútne ohrozenie.
Časom však môže Schulz a ďalší zmeniť tento zádrh a prosto ústavu zaviesť bez referenda?
Presne tak. Ak sa európsku ústavu nepodarí presadiť cez referendá, skúsi urobiť nejaký náhradný dokument a nechajú o ňom hlasovať parlamenty. Začne súčasne silnú mediálnu masáž, aby došlo k schváleniu a tak ďalej. Referendá nie sú dlhodobou zárukou, že sa ústavu nepodarí presadiť.
Je podľa vás Európska únia reformovateľná?
Žiadna inštitúcia, ktorá existuje vyše šesťdesiat rokov najprv vo forme európskych spoločenstiev, teraz Európskej únie, ktorá sa posúva nejakým smerom, ktorá má už veľmi pevný základ a ktorá aj v krízových časoch ukazuje nepružnosť pri zmenách smeru vývoja, nie je reformovateľná. Niečo bolo vložené do základov súčasnej Európskej únie už v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa rokovalo o európskom spoločenstve, a stále sa to drží, zostáva snaha o zjednotenie, federalizáciu. Horšie je, že už ani nejde o federalizáciu, ale v skutočnosti ide skôr o unifikáciu štátov Európy, čo je úplný nezmysel. Unifikácia je cieľ, za ktorým sa neustále ide. Ten sa nedá z Európskej únie vybrať, a keby sme vybrali túto podstatu, nič nám neostane.
Z tohto hľadiska nie je Európska únia reformovateľná a v tejto fáze už nie je možné sa vracať o dva, tri, štyri kroky späť – pred Lisabonskú zmluvu, Maastrichtskú zmluvu a tak ďalej. Jediné, čo sa s tým dá robiť, je zrušiť to a vytvoriť novú organizáciu, ktorá bude mať za úlohu podporovať spoluprácu medzi členskými štátmi, podporovať hospodársku spoluprácu a spoluprácu v oblasti bezpečnosti. Ale takú organizáciu je potreba vytvoriť znovu a na iných základoch, pretože cieľom integrácie malo byť, že si členské štáty budú rovné, že Nemecko nebude dominovať Európe. A kde sme dnes? V úplne opačnej situácii. Nemecko je jednoznačne dominantnnou krajinou v Európe, bohužiaľ sa snaží presadzovať svoje pravidlá a záujmy na úkor iných štátov, a to nie je to, čo by sme od európskej integrácie očakávali.
Čo by ste Európskej únii popriali do nadchádzajúceho roka?
Zaželal by som jej za prvé sebareflexiu – to znamená pozrieť sa na to, že členské štáty a občania členských štátov netúžia podľa rôznych prieskumov po stále užšej integrácii. Zaželal by som jej, ak by toho bola schopná, aby Európska únia a jej inštitúcie stúpili na brzdu a vrátili sa späť o niekoľko krokov – to už však podľa mňa nie je možné, pretože situácia už pokročila príliš ďaleko. Takže ak sa budú problémy vnútri Európskej únie v ďalších rokoch vyostrovať, poprial by som Európskej únii pokojné a mierové rozdelenie. Ale to už pozerám príliš dopredu, to sa budúci rok, samozrejme, nestane. Takže Európska únia by nemala robiť ďalšie integračné kroky, pretože si komplikuje situáciu do budúcna, keď budú chcieť členské štáty integráciu uvoľnovať.
- Reklama -
