Mal reálny socializmus šancu prežiť v systéme socialistických krajín v rámci Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, ktorá bola ich ekonomickou organizáciou?
Systém štátneho socializmu v Československu, ktorý sa nazýval reálny socializmus, nemal šancu na prežitie. Jeho ekonomika bola menej efektívna než ekonomiky vyspelých kapitalistických krajín, a dokonca od polovice sedemdesiatych rokov boli v ekonomikách krajín RVHP vstupy väčšie než ich výstupy. Bolo empiricky dokázané, že do systému sa sypalo viac, ako z neho vychádzalo. Boli to nielen peniaze, ale aj hmotné zdroje. Prepočty som robil nielen ja, ale aj ďalší československí ekonómovia.
Počúvali stranícki funkcionári ekonómov?
Nepočúvali. Napriek tomu, že sme výsledky výskumu rôznym spôsobom zverejňovali. Problémy sme jasne pomenovali na základe analýzy oficiálnych štatistických údajov, ale aj prognostických úvah, ktoré vznikali v Prahe i v Bratislave.
Znamená to, že štátne inštitúcie sa pridŕžali tvrdenia „vieme o číslach, súdruhovia, ale realita je úplne iná“?
Je pravdepodobné, že v najvyšších kruhoch straníckeho vedenia sa takto uvažovalo.
Aké východisko z tejto situácie videli ekonómovia?
Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sme vypracovali a zverejnili štúdiu o tom, ako by sa mal ekonomický systém v Československu reformovať. Bola v niečom dôslednejšia ako československá reforma z druhej polovice šesťdesiatych rokov. Výskumný tím som viedol ja. Spoluautormi boli Jozef Markuš, Jozef Vojtko, Jozef Sokira, Milan Šikula a Milan Buček.
Mal tento materiál nejakú odozvu?
Štúdiu sme rôznym spôsobom publikovali. Nestretla sa však s porozumením. Od vtedajšieho predsedu SAV Vladimíra Hajka som sa dozvedel, že predseda Ústrednej kontrolnej komisie KSČ a jej neskorší generálny sekretár Miloš Jakeš poslal na základe našej štúdie do Bratislavy vyšetrovaciu komisiu. Postihy však neboli. Vedenie SAV sa to snažilo „zahrať do stratena“. Na oponentúre sme boli označení aj za naivných, mierne popletených rojkov. V tom období sa neočakávali kritické pohyby, všetko malo vyzerať usporiadane.
Na čom boli založené vaše návrhy?
Predovšetkým na analýze fungovania vzťahov, záujmov a inštitúcií ekonomiky štátneho socializmu. Rovnako aj na dokazovaní opretom o názory iných početných ekonómov, že trhové mechanizmy nie sú cudzie socialistickej ekonomike. Podľa našej predstavy mali mať aj ceny svoje východisko nie v tvorbe cenového úradu, ale v horizontálnych vzťahoch podnikov.
Čo bolo v systéme reálneho socializmu z dnešného pohľadu dobré?
Cieľom systému bolo zlepšiť životné podmienky obyvateľstva. Išlo najmä o zlepšenie vzdelávania, zdravotníctva, sociálnej starostlivosti a školstva. Pre genetickú chybu, teda pri neexistencii trhového samoregulačného mechanizmu, ale tiež pre absenciu demokratických inštitúcií sa však na dosahovanie týchto cieľov nevytvárali potrebné zdroje a nebolo možné zdroje racionálne rozdeľovať a využívať.
Čo bolo na reálnom socializme zlé, napríklad vo vzťahu k zamestnancom?
Existovalo rovnostárstvo. Veľmi bola podhodnotená práca manažérov, ale aj ľudí, ktorí boli hybným motorom inovačných procesov. Napríklad generálny riaditeľ výrobno-hospodárskej jednotky zarobil ku koncu éry socializmu zhruba trojnásobok priemernej mzdy. Nebolo to motivačné, ale súčasne ani manažéri nemali dostatočnú možnosť zaslúžiť sa o lepšie výsledky podniku. V podnikoch s trhovou ekonomikou sú manažéri nielen lepšie platení, ale od ich práce sú oveľa výraznejšie závislé hospodárske výsledky podnikov. Niekedy sú ich odmeny azda až prehnané. Je to najmä vo finančnom sektore. Jeho manažéri obsluhujú „peňazovod“ ekonomiky, a preto si môžu z neho čo-to odstrihnúť.
Ak by sme porovnávali socializmus a kapitalizmus, čo je na kapitalizme lepšie?
Dnes by som nedával do protikladu kapitalizmus a socializmus. Máme zmiešanú ekonomiku. Socializmus v tom najširšom zmysle slova možno chápať ako spoločensky kontrolovanú ekonomiku. Pôsobí v nej nielen neviditeľná ruka trhu, ale tiež viditeľná ruka spoločnosti. Tou nie je iba štát, ale spoločnosť v celej svojej štruktúre. Teda aj odbory a iné reprezentácie zamestnancov, rôzne podnikateľské zväzy, územné samosprávy, občianske združenia, ale aj orgány integračných zoskupení. V striktnom slova zmysle nie je pôsobenie viditeľnej ruky zlučiteľné s kapitalizmom. Prinajmenej podľa názoru tvrdých liberálov. Tvrdia, že regulačné zásahy vnášajú do ekonomiky prvky socializmu. Hovoria dokonca, že Brusel prináša do Európy socializmus.
Plynule sme sa preniesli do prítomnosti, čo je dnes typické pre úspešné ekonomiky?
Koncom deväťdesiatych rokov zverejnila Svetová banka analýzu zisťujúcu, ktoré krajiny mali najúspešnejší ekonomický rast a prečo. Prišla k jednoznačnému záveru. Najúspešnejšie krajiny dosiahli svoje výsledky na základe rozvojových stratégií.
Sústavne by sa teda mali robiť a inovovať stratégie rozvoja celej spoločnosti. Na Slovensku raz za čas príde záchvat. Urobme stratégiu. Niekedy sa robia stratégie založené na rezortnom či odvetvovom prístupe. Nedostatočne rozvinutý v nich býva národohospodársky a hospodárskopolitický rozmer.
Za vlády Vladimíra Mečiara bol vytvorený Úrad pre stratégiu spoločenského rozvoja. Bol to však viac úrad než tvorivá dielňa. Širšie pojatá stratégia sa robila počas prvej vlády Roberta Fica v rokoch 2007 až 2010. Koordinoval to Ekonomický ústav SAV a k vypracovaniu prizval vyše stovky odborníkov z rôznych oblastí. Poznatky a odporúčania tejto stratégie boli v niektorých jej častiach dostatočne konkrétne, v niektorých však aj pomerne všeobecné.
Domnievam sa, že práve preto túto stratégiu popri celkovom kladnom hodnotení prijala časť verejnosti aj s istými rozpakmi a k jej inovácii sa nepristúpilo. Svoju rolu pritom akiste zohrali aj záujmy niektorých rezortov, ktorých sa závery stratégie kriticky dotýkali.
Autor: Vladimír Bačišin
