Politici si z nás robia dobrý deň. Myslia si, že nevidíme, že sa tu brutálne kradne, rozčuľuje sa herec. Za Mečiara dostal SMS: Landl, máš veľkú hlavu, raz ti ju odrežem

17.11.2017 15:00

ROZHOVOR Máme tu kopec eštebákov, ktorí de facto riadia tento štát. Pritom sa zo spolupráce nikdy nevyvinili. Stavajú si tu veselo diaľnice, 250 firmám nevyplatia žiadne peniaze, ľuďom, ktorí živia rodiny! Potom im, paradoxne, štát vyplatí 20 percent z tej sumy, čo im pokryje akurát dépeháčku, ktorú museli aj tak z toho zaplatiť. Čiže ostali de facto na nule. A, paradoxne, ten istý človek dostane zákazku od štátu opäť! V akej krajine to žijeme? Veď je to absurdné! Konštatuje 28 rokov po novembri ´89 v rozhovore, v ktorom spomína nielen na doteraz nepoznané kapitoly revolučných čias, ale hodnotí aj našu súčasnosť, herec Matej Landl.

Politici si z nás robia dobrý deň. Myslia si, že nevidíme, že sa tu brutálne kradne, rozčuľuje sa herec. Za Mečiara dostal SMS: Landl, máš veľkú hlavu, raz ti ju odrežem
Foto: Jozef Hübel
Popis: Herec Matej Landl

V novembri ´89 ste mali 26 rokov, boli ste teda tesne po štúdiu na vysokej škole. Herci a umelci boli medzi prvými, ktorí sa postavili na čelo boja za slobodu. Ako ste sa zapojili do revolučných dní vy osobne?

Bola to veľká náhoda, lebo v tom čase sme sa zúčastnili na premiére v Štúdiu S, ktorú režíroval Juraj Nvota, a počas prestávky tohto fantastického predstavenia išiel Juro po chodbe a bol úplne bledý. Ľudia si mysleli, že je nešťastný z toho predstavenia, a pýtali sme sa ho, čo sa deje, veď je to predsa výborné predstavenie, prečo je taký smutný. On na to: „V Prahe zabili štyroch študentov na Národní třídě...“ Neskôr sa, samozrejme, ukázalo, že to bol blaf. Po premiére sme sa v kancelárii Milana Lasicu ocitli v zostave Martin Porubjak, Milan Lasica, Milan Stráňava, Ady Hajdu a jeho brat Peter Šimun a ja. Mali sme tú česť byť pri tom, keď Martin Porubjak na písacom stroji cez sedem kopirákov spolu s Milanom Lasicom písal vôbec prvú výzvu. Bola to úplne prvá výzva na Slovensku, ktorá potom začala kolovať po celej krajine. Tú výzvu sme zobrali k Peťovi Šimunovi do bytu a do rána sme to niekoľkokrát celé prepisovali cez kopiráky. Celú noc sme nespali a roznášali sme to rôznym kamarátom, ktorí to potom roznášali do ďalších bytov. Takže na druhý deň to vedela celá Bratislava a polovica Slovenska.

 Čo nasledovalo potom?

Na druhý deň sme sa stretli v Umelke. Bolo to v nedeľu 19. novembra 1989, kde prišlo asi 300 ľudí a tam sa spísala petícia, na základe ktorej na druhý deň vznikla Verejnosť proti násiliu (VPN) a stal som sa jedným z jej zakladajúcich členov. Odtiaľ sme potom išli na predstavenie na Malú scénu, ktorá začínala hrať o siedmej. Tam vystúpil Martin Huba s príhovorom, že sa ruší predstavenie a ideme do štrajku na podporu študentov z Národní třídy. Odtiaľ sme išli do Štúdia Novej scény, kde sa hralo od 19.30 a kde Marián Labuda povedal svoj príhovor a zrušilo sa predstavenie. V ten istý deň som sa ešte stretol s Milanom Kňažkom, ktorý priniesol z Prahy 90-minútovú audiokazetu, kde boli príhovory asi 14 riaditeľov pražských divadiel, ktorí sa vyjadrovali k zásahu na Národní tříde, a túto kazetu – bol to, mimochodom, jediný exemplár – mi dal. Na druhý deň ráno sme sadli do auta a išli sme v zložení Tibor Huszár, Martin Porubjak, Roman Polák, Martin Bútora a ja do Martina.

 Prečo práve do Martina?

V tom čase som bol členom martinského divadla. Roman Polák bol vtedy jeho umeleckým šéfom. Hneď sme zvolali schôdzu divadla. V ten večer sa tam tiež zrušilo plánované predstavenie a spoločne s Martinom Porubjakom a Jozefom Cillerom sme to vtedy moderovali. Bolo to dosť komplikované, pretože centrum diania bolo vtedy v Bratislave a vo vyše 200 kilometrov vzdialenom Martine to bolo mŕtve. Najnáročnejšie bolo vysvetliť ľuďom, že ide o začiatok pádu jednej vyše 40 rokov trvajúcej komunistickej éry.  

V čom napríklad?

Vedel som, že tam musíme priniesť osobnosti z Bratislavy, a tak som sa stal šoférom a „dovozcom“ rôznych osobností z Bratislavy do Martina. Na druhý deň som z Bratislavy priviezol pána Ferka Zvaríka a Milku Vášáryovú a vtedy sa stala taká čudesná vec. Dovnútra do divadla sa vtedy nedostali milicionári, lebo pár dní po 17. novembri ešte u nás Ľudové milície boli v plnej pohotovosti. Inými slovami, komunisti prešli do protiútoku a chceli nám tam nahnať milicionárov, aby narušili pokojné verejné zhromaždenie v divadle. Neskôr niekto zavolal, že v divadle je bomba. Načo sa Ferko Zvarík postavil a povedal: „Ja som hral vo všetkých partizánskych filmoch a keď je tu bomba, tak nech vybuchne aj so mnou!“ Bolo to teda celé krásne patetické, napäté, ale najmä veľmi vzrušujúce.

Tým sa to ale v Martine zďaleka neskončilo, mám pravdu?

Zďaleka nie! Na ďalší deň sme zažili úžasný zážitok, ktorý by som chcel, aby sa raz ocitol v nejakom filme. Bolo to niečo nadprirodzené a fantastické, kde sa prejavila obrovská veľkosť, ľudskosť a múdrosť majstra Ladislava Chudíka.  Viezli sme spolu s Milošom Pietorom majstra Chudíka z Bratislavy do Martina, veľmi vtedy snežilo a niekde pri Ladcoch sa mi pokazilo auto. Bol som zúfalý, lebo na večer bol naplánovaný míting za jeho účasti, tak som zúfalo stopoval autá. Šoféra, ktorý prvý zastavil, som sa spýtal: „Čo si myslíte o súčasnej situácii v Československu?“ Šofér vypleštil oči: „Prečo sa ma to pýtate, veď máte pokazené auto...“ No ja som potreboval zistiť, či to nie je nejaký eštebák či milicionár. Keby som mu posadil Chudíka do auta, tak ho odvezie niekam do lesa alebo ho vyhodí niekde do záveja. Keď som si už toho vodiča otestoval, tak som si dovolil otázku: „Prosím vás, odviezli by ste pána Chudíka do Martina, musí tam byť o siedmej...“ Keď videli pána lekára Sovu ergo Ladislava Chudíka, tak skoro odpadli, ale ochotne ho odviezli do Martina.

A čo sa potom dialo v martinskom divadle?

Tí milicionári, ktorí sa nedostali predošlý deň dovnútra, prišli v civile a rozptýlili sa po celom hľadisku. Bolo ich tam asi 50 či 60, každému dali „placku“ rumu, aby sa posmelili, a mali rušiť pokojný priebeh rozhovorov s verejnosťou. Mali veľmi primitívne, ba až vulgárne poznámky počas celého priebehu a cítili sme už, že niečo sa deje, preto sme boli v obrovskom napätí. Pán Chudík mal príhovor a začal vetu: „Keď som budoval...“ na čo sa ozval jeden primitív z Ľudových milícií: „Čo si ty budoval...?“ Pán Chudík sa v celej svojej majestátnosti postavil zo stoličky, prišiel na okraj scény a doslova zapichol tomu milicionárovi pohľad do očí a povedal: „Tak ja ti poviem, čo som ja budoval! Budoval som Československý rozhlas na nohy! Budoval som Československú televíziu na nohy! Postavil som na nohy československý film! Budoval som Slovenské národné divadlo!“ A spustil asi 20-minútový prejav. Skončil, otočil sa a sadol si na stoličku. Ostalo asi 20-sekundové ticho a ako na povel sa postavilo všetkých 600 ľudí, aJ tí milicionári a mohutným spôsobom tlieskali a kričali: „Bravó!“ Takto pán Chudík zlomil tie antirevolučné nálady v martinskom divadle. Bol to úžasný zážitok.

Ale týmto sa vlastne pre vás porevolučná práca iba začala, nie?

Áno. Potom sme chodili po mestách v okolí Martina, pripravovali sme besedy s lekármi, s riaditeľmi podnikov, napríklad s riaditeľom martinskej ZŤS-ky, v zostave Juro Benčík, Katka Zatovičová a ja. Boli sme na Lekárskej fakulte v Martine, kde sme sa rozprávali s medikmi, ktorí sa, pochopiteľne, okamžite zapojili do revolučného hnutia. Takže toto bol môj november ´89 v praxi.

Matej Landl, Zdroj: Jozef Hübel

Preskočme teraz niekoľko rokov. K novembru ´89 sa priamo či nepriamo viažu aj vaše neskoršie aktivity. Hrali ste napríklad eštebáka v hre Ondreja Šulaja Gazdova krv na motíve prózy Ruda Slobodu. Aké to bolo hrať takúto rolu? Ako ste vnímali vôbec pôsobenie ŠtB za minulého režimu?

Mal som veľmi múdreho a vzdelaného otca, bol právnik, nonstop bol napojený nielen na informácie v Československu, ale aj zo zahraničných médií, pretože mal možnosť chodiť trénovať do Nemecka a do Švédska. Bol uznávaný krasokorčuliarsky tréner a napriek tomu, že nebol žiadnym spolupracovníkom ŠtB ani komunistom – to zdôrazňujem – tak mal kontakt s iným vyspelým vonkajším svetom. Plus sledovanie ORF, nebolo dňa, keď by nesledoval Zeit im Bild. Takže ovládal nielen našu, ale aj svetovú politiku, takže ešte pred revolúciou – ako v mnohých domácnostiach – sa u nás iné hovorilo doma a iné vonku. Otec vedel veľmi veľa o tých svinstvách, ktoré robili komunisti, a najmä eštebáci, nehovoriac, že môjho deda zavreli za komunistov za to, že neudal človeka, ktorý sa ho pýtal, či nepozná niekoho, kto by vedel previesť ľudí cez rakúske hranice. Vtedy tam bol s nimi aj jeden konfident, ten môjho deda udal a zavreli ho na 4 a pol roka ostrej basy.  Čiže môj dedo sedel za komunistov v 50. rokoch 4 a pol roka. Otec mi rozprával mnoho takýchto prípadov a príbehov, neskôr som aj mnohé čítal. Takže som toho o eštebákoch vedel dosť.

Takže sa to zišlo pri tejto divadelnej úlohe?

Veľmi, takže som vedel, čo to bola za pliaga a rakovina spoločnosti pred 89. rokom, čiže sa mi to hralo veľmi dobre (smiech). Tak to bol v podstate v mojom podaní „dobrý eštebák“ – inými slovami – milý, ale prosto hajzel!

Je zrejmé, že Slovensko sa na rozdiel od Česka neočistilo od spolupracovníkov a agentov ŠtB vo verejnom živote. U nás neplatil lustračný zákon. Z času na čas sa preto po novembri ´89 vždy vynorilo niektoré meno vzbudzujúce podozrenie zo spolupráce. Bola v tomto Nežná revolúcia nedokončená?

Myslím si, že je nedokončená ešte stále. Vrátim sa ešte raz k môjmu otcovi, ktorý mi v živote povedal nespočetné množstvo múdrych viet. Žiaľ, zomrel v januári 1993, takže si toho slobodného Československa veľmi neužil. Ale okrem iných múdrych viet mi povedal jednu, ktorú si budem navždy pamätať. Keď prišla Nežná revolúcia, tak som bol naivne presvedčený o tom, že tu o 10 rokov bude Švajčiarsko. Otec ma ale veľmi schladil. Povedal mi: „Syn môj, pamätaj na moje slová. Toľko rokov, koľko gniavil tento štát komunizmus, toľko rokov bude trvať náprava.“ Tu sa musia vymeniť dve generácie, aby sa zmenilo myslenie ľudí.

To teda nie je bohvieaká perspektíva...

No to nie je, ale ak by to platilo, tak teraz máme 28 rokov po revolúcii, takže náprava by mala nastať podľa predpovede môjho otca približne o 12 rokov, aby sa ten Augiášov chliev úplne vyčistil... A teraz už aj ja začínam byť pesimistickejší, pretože už aj ja tomu prestávam veriť. A ďalšia veta, ktorú mi povedal: „Syn môj, pamätaj na moje slová, táto revolúcia bola voči komunistom príliš nežná,“ pričom dodal, „určite nie som za trest smrti, ale zopár politikov by malo ísť na doživotie do väzenia za vlastizradu!“ Napríklad za pozvanie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste ´68, teda Vasil Biľak  and company – na doživotie do väzenia, lebo zradili tento národ. V podstate len pre nich a ďalšie stovky politikov vtedajšej doby sme tu mali 40 rokov taký život, aký sme mali. Revolúcia teda bola veľmi nežná a ohľaduplná voči komunistom a eštebákom a myslím si, že je obrovská chyba, že sa neprijal u nás lustračný zákon.  

Váš druhý výrazný kontakt s novembrom ´89 bol pri krste knihy Vlada Ondruša  Atentát na Nežnú revolúciu. Prečítali ste tam vtedy krátku ukážku. Je podľa vás práve toto dielo najautentickejšou výpoveďou o tom, čo sa u nás dialo? Pretože niektorým vedúcim predstaviteľom VPN sa príliš nepáčilo...

Ani sa nečudujem, že sa niektorým kniha nepáčila, pretože sa ich to priamo dotklo. Je to celé polemické napríklad v tom, či na niečo sú alebo nie sú dôkazy. Napríklad ak dnes idú súdiť Babiša za to, že bol eštebák, tak on tvrdí, že nebol. Máme tu kopec eštebákov, ktorí de facto riadia tento štát. Pritom sa zo spolupráce nikdy nevyvinili. Stavajú si tu veselo diaľnice, 250 firmám nevyplatia žiadne peniaze, ľuďom, ktorí živia rodiny! Potom im, paradoxne, štát vyplatí 20 percent z tej sumy, čo im pokryje akurát dépeháčku, ktorú museli aj tak z toho zaplatiť. Čiže ostali de facto na nule. A, paradoxne, ten istý človek dostane zákazku od štátu opäť! V akej krajine to žijeme?! Veď je to absurdné!

Z toho, čo ste povedali, tak o slobodu treba bojovať stále, o čom ste sa ako herci presvedčili v roku 1996 za Mečiara, keď bol z funkcie odvolaný vtedajší riaditeľ SND Dušan Jamrich ministrom kultúry Ivanom Hudecom. Jeho odvolanie sprevádzala kompromitačná kampaň vtedajšieho ministerstva kultúry, nepodložené útoky médií a protesty divadelníkov, ktoré po čase vyústili do štrajku. Bol to vtedy útok na slobodu prejavu?

Bol to pokus o útok na slobodu prejavu. Myslím si, že keby sa vtedy divadlá a umelci neboli zomkli a následne by neprišlo k štrajku divadiel, obsadeniu budovy ministerstva kultúry umelcami, tak by sa im to možno aj podarilo, lebo o to im viac-menej aj išlo. Teda aby mohli úplne brachiálnym primitívnym spôsobom kradnúť a privatizovať a ešte okrem iného ovládnuť aj kultúru, lebo vtedy chceli urobiť regionálne kultúrne centrá, kde by bol možno nejaký vedúci politbyra, ktorý by určoval, čo budú divadlá hrať! Čiže týmto by sme sa vrátili ešte pred rok 1989, keď ÚV KSČ schvaľovalo, či sa tá alebo iná hra bude hrať alebo nie.

Vy ste sa vždy zaujímali aj o veci verejné, minimálne na komunálnej úrovni, a nie tak dávno ste boli dokonca poslancom bratislavského mestského zastupiteľstva. Máte pocit, že politikom na samosprávnej úrovni ide vždy o veci občanov? Aký ste mali pocit zo svojho pôsobenia v tej „malej“ politike?

Nechcem nikoho uraziť, lebo je to veľmi tenký ľad. No verím tomu, že mnoho poslancov, ktorých som tam vtedy spoznal, sa naozaj snažilo robiť veci pre ľudí, prospešné pre Bratislavčanov a pre toto mesto. Ale súčasne som sa tam stretol s korupciou, s veľmi zlým a netaktným prístupom. Uzavriem to jednou vetou: bol som veľmi, ale veľmi sklamaný. Napriek tomu, že ma to posunulo niekam ďalej, spoznal som iný level života, mohol som byť aktívne zapojený do procesov vecí verejných. Dovtedy som bol totiž len rozčúlený občan, ktorý iba kritizoval veci, nechápal, prečo sa nestavia viac cyklotrás, prečo sú večne zapchaté ulice, prečo tu nie je mestské divadlo, ktoré by bolo platené mestom ako pražské divadlá... V Prahe je 14 mestských divadiel (!) financovaných hlavným mestom Praha. V Bratislave v tom čase nebolo ani jedno a nie je doteraz!

Neboli ste rozčarovaný z takéhoto poznania?

Absolútne! Na jednej strane som rád, že som túto skúsenosť mal, skúsenostne ma to obohatilo, ale ak raz budem písať pamäti, tak táto kapitola sa bude volať Najväčší omyl môjho života.

Prečo?

Lebo som sa sklamal v ľuďoch, v mnohých poslancoch. Išlo tam napríklad o už spomínané divadlo. Strávil som okolo tejto problematiky stovky, možno tisíce hodín. Nešiel som za honorár robiť do dabingu, ale zadarmo som chodil na rôzne rokovania, lebo sme chceli, aby vzniklo DPOH ako prvé mestské divadlo v novodobej histórii Slovenska. A aj vzniklo, v roku 2009, bolo to dané všeobecným záväzným nariadením (VZN) o vzniku nového mestského divadla, financovaného z rozpočtu hlavného mesta, kde by vznikol aj stály divadelný súbor, čo bolo veľmi dôležité. Vtedy som si uvedomil, že som pri historickom okamihu, o ktorom sa raz bude v dejepise učiť. Lenže následne podal návrh Štefan Holčík, podľa ktorého je to nezmysel, aby také niečo vznikalo, že už tu máme divadiel dosť. Podľa neho treba opravovať cesty a dal teda návrh zrušiť spomínané VZN-ko. A čuduj sa svete, poslanci to jednoducho zrušili a zrušili aj mestské divadlo. Pre mňa to bola dýka do chrbta, a to aj od poslancov, ktorí to dovtedy podporovali. Bola to pritom čistá záležitosť, tam neboli žiadne bočné úmysly. Alebo možno práve preto, lebo tam nebola možnosť žiadnej korupcie, preto to asi zrušili.

Poďme ale k tej najvyššej politike. Od novembra ´89 sme na Slovensku mali 12 vlád a 7 premiérov. Ktoré obdobie za tých 28 rokov by ste z vášho pohľadu nazvali „svetlým“ a ktoré, naopak, „temným“ a prečo?

Samozrejme, to svetlé obdobie boli tie prvé roky po revolúcii, teda od novembra ´89 až po nástup Mečiara. Vtedy som si uvedomoval, že to chce obrovské množstvo šikovných, čestných a správnych ľudí, ktorí by upratali ten Augiášov chliev po 40 rokoch komunistického marazmu. Temným obdobím bolo jednoznačne celé mečiarovské obdobie, únos prezidentovho syna, smrť Róberta Remiáša. A ryba smrdí od hlavy. Mafia vďaka vtedajším vládnym politikom mala pocit, že je všemocná, a celé toto obdobie bolo dosť nebezpečné. V tom čase som dostal dokonca aj ja esemesku, keď som bol jeden z čelných predstaviteľov boja proti mečiarizmu, asi v tomto znení: „Landl, máš veľkú hlavu, raz ti ju odrežem.“ Samozrejme, dal som to aj na políciu, no asi o pol roka mi, samozrejme, došla odpoveď: páchateľ neznámy... Kto by sa tým asi zaoberal, keď boli prepojení...

Predsa len, toho svetlého bolo iba tak málo?

Nie, prišlo aj svetlejšie obdobie, keď nastúpila prvá Dzurindova vláda v roku 1998, kde, paradoxne, SDK nevyhralo voľby, no HZDS nebolo schopné zostaviť vládu. Tie prvé štyri roky sme aj my umelci dali vláde pokoj, lebo sme vedeli, že treba napravovať pokrivený obraz Slovenska najmä voči zahraničiu. Nepožadovali sme preto ani žiadne nadštandardné veci pre kultúru. Ale bolo to obdobie, ktoré bolo pre kultúru smutné, pretože neboli napríklad peniaze na točenie filmov, v tom čase v Česku točili okolo 20 filmov ročne, u nás ani jeden! Kultúra bola teda na okraji záujmu, čo bolo veľmi zlé, no vedeli sme, že to patrí k dobe, lebo bolo treba investovať do iných dôležitejších odvetví. Takže čakali sme na kroky, ktoré sa budú diať následne počas druhej Dzurindovej vlády.

A dočkali ste sa?

Nie, tam pre mňa prišlo veľké sklamanie, pretože ani potom veľmi tej kultúre nepomohli. Jednoznačne sa neurobili žiadne opatrenia, ktoré by umožňovali vzdelávať tento národ kultúrou. Niektorí politici sa čudovali, že také veľké percento voličov u nás volí strany, ktoré sú populistické a sľubujú veci, ktoré nikdy nemôžu splniť.  Už vtedy mi bolo jasné, že vlády, ktoré investujú veľké peniaze a veľa energie do vzdelania a kultúry, potom o 20 rokov môžu čakať, že ľudia budú voliť zodpovednejšie a múdrejšie, lebo budú vzdelanejší.

Čo vám najviac prekáža na slovenskej politike a politikoch? Plnia podľa vás to svoje hlavné poslanie – slúžiť ľuďom?

Úplne najviac mi prekáža to, že politici si z nás robia dobrý deň a myslia si, že 90 percent Slovákov sú úplní debili!  Myslia si, že nevidíme to, že sa tu brutálne kradne! Moja odpoveď teda znie: najviac mi prekáža korupcia. Všetci o nej vedia, no nedá sa s tým zatiaľ nič urobiť. Som sklamaný z toho, že mnoho politikov – a to aj z opozičných strán – ktorí sú v niečom namočení, toľko o sebe vedia, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku asi nikdy nebude môcť prejsť v normálnej podobe, lebo by si vlastne odhlasovali: áno, sme za to, aby sme išli do basy! V 80. rokoch sme s mojím otcom pozerali rakúske správy. Zavreli vtedy nejakého nemeckého ministra. Dostal 25 rokov za to, že mu dokázali korupciu! Za vraždu tam človek dostane 8 až 9 rokov, no za korupciu, za ekonomickú trestnú činnosť, dostane 25 rokov. Kde je dnes Rumunsko? Sedí bývalý premiér Nastase, sedí exprimátor Bukurešti a ďalších neviem koľko vysokopostavených politikov sedí vo väzení. Chorvátsko detto, Izrael detto, tam sedí dokonca bývalý prezident Moše Kacav.

A čo s tým teda u nás?

Minule sme sa s kamarátom bavili, že keby tí naši politici kradli aspoň o polovicu menej, tak by u nás mohlo lepšie fungovať zdravotníctvo či školstvo! Bavil som sa na túto tému s ekonómami. Za 28 rokov sa tu rozkradli najmenej tri štátne rozpočty do súkromných rúk, ak nie viac. Mňa napríklad zaujíma jedna vec: sú štátne firmy, kde sú ľudia, ktorí majú 250-tisíc eur mesačne! Nie ročne, mesačne! A ako sa tí politici môžu pozerať tým učiteľom do tváre, ktorí nezarobia ani 500 eur v čistom?! A taký polohlupák, ktorý sa dostane niekde do správnej či dozornej rady, lebo pozná toho, toho a toho, a má 250-tisíc eur mesačne? A koľko majú zdravotné sestry? A to nehovorím o tých rôznych obchodoch a kšeftoch, kde sa hovorí o miliardách eur! Kde to žijeme? Čiže najväčší problém našej spoločnosti je korupcia.

Keby ste teda na záver mohli zhodnotiť: čo nám november ´89 dal a čo nám, naopak, po 28 rokoch vzal?

Je to veľmi komplikované, lebo na jednej strane sloboda cestovania a pohybu je fantastická, rovnako ako sloboda slova. Tá sloboda slova, našťastie, ešte stále je a dúfam, že ma za tento rozhovor nikto nezavrie (smiech) a nebude ťahať po súdoch... A čo nám vzal? Išlo o stratu nejakých istôt, no na druhej strane múdry, šikovný a vzdelaný človek si u nás vždy vie zohnať nejaké zamestnanie a rôznymi spôsobmi sa vie postarať o rodinu. Takže tie istoty mali svoj zmysel, ale čo je veľmi veľký nedostatok, to je strašne slabé sociálne zabezpečenie. Nie je možné, aby štát fungoval tak, aby ľudia mali také nízke dôchodky, zdravotne postihnutí ľudia často doslova živoria. Ako je možné, že matka žije v domácnosti s dvomi svalovými dystrofikmi a majú spolu 360 eur mesačne? To je predsa absurdné! A možno o tri ulice ďalej žije nejaký hajzel, ktorý má 250-tisíc mesačne od štátu! A predsa by som niečo dodal ešte aj k politikom. Vďaka tomu, že ani jedna z vlád za 28 rokov od novembra ´89 nebola u nás dokonalá a posledné štyri roky to len umocňujú, vďaka tomu tu máme extrémizmus! To, že je tu dnes Kotleba, to nie je vina tých voličov, ktorí ho volia, ale to je vina všetkých doterajších vlád.  

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jozef Hübel
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Generál Šedivý jasne: EÚ spravila necitlivé kroky. Ukrajinu sme si predstavovali ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riadení spoločnosti

18:00 Generál Šedivý jasne: EÚ spravila necitlivé kroky. Ukrajinu sme si predstavovali ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riadení spoločnosti

ROZHOVOR „Predstavili sme si Ukrajinu ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riaden…