V poslednom čase sme v európskych mestách svedkami stále častejšieho násilia páchaného príslušníkmi moslimských etnických skupín. Vražedné vyčíňanie vodiča kamióna na promenáde v Nice, napadnutie sekerou vo vlaku, dobodanie matky s tromi dcérami na juhu Francúzska, streľba v nákupnom centre, vražda ženy mačetou na ulici, explózia bomby v batohu samovraha v Ansbachu, útok dvoch ozbrojencov v kostole na severe Francúzska a zabitie kňaza. Vidíte v tých činoch súvislosť s náboženstvom útočníkov?
V prípadoch, keď sa páchatelia prihlásili k ideológii tzv. Islamského štátu alebo boli pod jej preukázateľným vplyvom, má vraždenie jednoznačnú súvislosť s náboženstvom. Nedáva vôbec žiadny zmysel oddeľovať fundamentalizmus a náboženský radikalizmus od náboženstva. Extrémistické formy a prúdy v islame, hinduizme alebo kresťanstve vychádzajú z pôvodných náboženských systémov a bez ich vzájomnej súvislosti im nemožno porozumieť. To isté platí o motivácii páchateľov extrémneho náboženského násilia. Džihád nemožno pochopiť bez islamu. To, či nazveme násilný džihád mutáciou náboženstva alebo tzv. pseudonáboženstvom, je vec iná. Je však jednoznačne preukázané v odbornej literatúre, že aj samotná náboženská metafora dokáže motivovať k zabíjaniu.
Takmer vo všetkých prípadoch ale zaznelo, že útočník mal psychické problémy, alebo že to je čin osamelého šialenca. Ak by sme na toto vysvetlenie ako príčinu agresie pristúpili, ponúka sa napriek tomu spojitosť s tým, že ich náboženstvo na rozdiel od iných – alebo viac ako ktorékoľvek iné – vyvoláva u svojich vyznávačov túžbu páchať zlo?
Nie všetky násilné útoky v minulých dňoch súviseli s náboženským extrémizmom a boli zrejme naozaj dielom psychopatov. Zároveň platí, že politické reprezentácie budú dôsledne inklinovať k vysvetleniu, že išlo o vyšinutých, nenormálnych jedincov. Po prvé sa tým politici môžu vyhnúť nepríjemnému faktu, že to bola práve ich politika, ktorá extrémistické náboženské skupiny do Európy priviedla. A po druhé tým vytvárajú ostrú deliacu líniu medzi šialencom a zvyškom spoločnosti. Nikto potom nemusí vysvetľovať, ako vo vyspelej západnej civilizácii mohlo dôjsť k radikalizácii útočníkov a čo tento fakt znamená do budúcnosti. Z morálneho hľadiska sú títo páchatelia skutočne nenormálni. Zo psychopatologického hľadiska by sme na nich nič výrazne nenormálneho nenašli. O tom som presvedčený, pretože „hypotéza normality“ bola v minulosti potvrdená už niekoľkokrát, či išlo o nacistických masových vrahov, alebo predchodcov dnešných džihádistov z radov islamských radikálov. Ľudské zlo je skrátka „normálnejšie“, než sme si ochotní pripustiť.
Čo týchto ľudí vedie k tomu, aby sa vzdali svojich normálnych životov a spáchali násilný útok, za ktorý často sami zaplatia najvyššiu cenu?
Uverili niečomu, čo v ich mysliach a očiach prekračuje predmetný svet. Uverili niekomu, kto je schopný šikovne manipulovať a kto ich naučil nenávidieť nepriateľov. A v niektorých prípadoch skutočne uverili tomu, že ich za hrdinské mučeníctvo čaká odmena. Inými slovami, bez pochopenia náboženských motívov nemožno „zmyslu“ tohto násilia vôbec porozumieť a tiež sa mu nedá v budúcnosti zabrániť.
Majú ľudia tejto viery jej vplyvom akýsi zakódovaný spôsob riešenia problémov alebo ventil nenávisti, že ublížia iným – väčšinou cudzím – ľuďom až tak, že ich pripravia aj o život?
V radikalizovaných formách náboženstva je zakódované striktné rozdelenie sveta na dobrý a zlý. Aj džihád je bojom proti zlu. V humánne pojatom islame môže ísť o duchovný zápas proti vnútorným silám. V radikalizovanej podobe je to boj proti zlu v podobe neveriacich nepriateľov. A nie je žiadnych pochýb o tom, že táto metafora motivuje náboženských extrémistov k zabíjaniu jednotlivcov i celých skupín. Islamský štát v súčasnosti pácha niekoľko genocídnych programov na Blízkom východe a v Afrike, ktoré sú namierené proti Jezídom, kresťanom a ďalším skupinám „neveriacich“. Ale táto násilná „zakódovanosť“ sa vôbec netýka len islamského radikalizmu. Prakticky každé náboženstvo má potenciál radikalizovať svojich stúpencov vrátane budhizmu, ktorý motivuje k násilnostiam v súčasnej Barme. Nie je príliš pravdepodobné, že by v dohľadnom čase vypukla svätá vojna dvoch náboženstiev, ako to bolo v minulosti napríklad v období krížových výprav. Skôr je pravdepodobné, že si radikalizované náboženské prúdy budú vyberať ľahké terče na páchanie genocídneho násilia, a tým posilňovať svoju súdržnosť, identitu a nárok na existenciu.
Existuje vôbec nejaká reálna možnosť ochrany pred takýmito ľuďmi?
Jedinou prevenciou proti vzostupu politického náboženstva je sekularizmus zaručujúci slobodu vyznania. A jedinou prevenciou proti násiliu je nenásilná kultúra, v ktorej sú predovšetkým mladí ľudia vychovávaní a vedení k demokratickým hodnotám.
Považujete ako expert na náboženské zdroje násilia islam za zlučiteľný so životom v Európe, keď pre moslimov sú ženy podradné bytosti, ľudia inej viery alebo neveriaci sú pre nich menejcenní a je záslužné ich obrátiť na vlastný vieru alebo ich prenasledovať, či dokonca zabíjať?
V Európe je nezlučiteľné všetko, čo odporuje ústavám jednotlivých štátov. Všeobecná záruka náboženských slobôd neznamená, že náboženská ideológia je nadradená demokratickým princípom. V Charte základných práv a slobôd, ktorá je súčasťou ústavného poriadku ČR, sa píše, že „štát je založený na demokratických hodnotách a nesmie sa viazať ani na výlučnú ideológiu, ani na náboženské vyznanie“. Kresťanstvo, islam i judaizmus obsahujú množstvo kontroverzných prvkov, ktoré sa dostávajú do rozporu s demokratickými hodnotami. V teologickej rovine o nich možno diskutovať, ale v praktickej rovine sa náboženstvo musí podriadiť zákonom, ktoré platia pre všetkých bez výnimky. Súčasné európske elity robia obrovskú chybu v tom, že radikálny islam bagatelizujú alebo odmietajú označiť za náboženský problém. Tým je islam v očiach verejnosti stále intenzívnejšie vnímaný ako privilegovaná a nedotknuteľná ideológia, ktorej stúpenci si môžu robiť, čo sa im zapáči. Táto neúčinná a kontraproduktívna stratégia iba povedie k tomu, že čoraz menej ľudí bude radikálny a umiernený islam rozlišovať. A ďalej sa vo svojich dôsledkoch môže stať príčinou celokontinentálnej vlny rasizmu, ktorá bola prítomná naposledy v medzivojnovom období.
