Oveľa horšie ako Černobyľ, jadrové peklo! Generál má obavy z vypuknutia konfliktu USA a KĽDR. A turistov idúcich do arabských krajín varuje…

0
Generál Andor Šándor (Autor: Hans Štembera)
V minulých dňoch došlo vo Francúzsku k ďalšiemu teroristickému útoku, tentoraz na skupinu vojakov. Podobné akcie islamistov sa už, bohužiaľ, stali bežnou realitou v niektorých západoeurópskych krajinách. Čo s tým? Máme si na to zvyknúť a nemali by sme už do viacerých kedysi bezpečných krajín vôbec vychádzať? Ako sa v takomto svete správať? Vy ste nedávno na podobné témy napísali svoju ďalšiu knižku…
 
Poviem to asi tak. Všetko by malo byť o kalkulovaní rizika. Keď vyjdem dnes do arabských krajín, musím si byť vedomý toho, že sa mi môže stať niečo podobné ako v Egypte tej nešťastnej dievčine. Práve v Egypte napríklad nie sú určite ideálne hygienicko-epidemiologické podmienky a diskutabilná je aj úroveň zdravotníctva. Pravdepodobnosť, že sa mi tam niečo stane, je síce malá, ale určite väčšia, než keď pôjdem do Slovinska alebo Chorvátska. Máme rad faktorov, ktoré ukazujú riziká v rôznych krajinách. Ak chcem stráviť dovolenku v niektorom z arabských rezortov, tak sa musím zmieriť s tým, že hotely budú strážiť vojaci a policajti a nie je možné si zájsť, kam budem chcieť. Tak si napríklad ja sám dovolenku nepredstavujem, ale je to každého slobodná voľba.
 
Útoky islamistov sa skutočne stali v mnohých krajinách každodennou realitou a s tým treba počítať. Terorizmus tam páchajú aj tretie generácie migrantov, ktorí si už nevážia to, ako ich starí rodičia našli oveľa priaznivejšie životné podmienky v západoeurópskych krajinách. Pôsobí tam rad radikálnych islamských duchovných, a to nielen v mešitách, ale aj vo svojich bytoch alebo sa prezentujú na internete. Inde vo svete zas pokračujú konflikty vyvolané práve Západom, v ktorých boli postihnuté aj tisíce nevinných civilistov, čo tamojšiu spoločnosť radikalizuje. Vytvára sa tiež nie práve mylný dojem, že sme vo vojne s islamom. Konflikt s islamskou republikou pokračuje ďalej a nevieme, ako sa skončí. Či sa niektoré militantné skupinky zas nestiahnu niekde do púšte ako za Abú Zarkávího (vodcu al-Káidy v Iraku) alebo čo sa stane v budúcnosti.
 
V každom prípade to napätie bude eskalovať. Dnes je svet nepredvídateľný a veľmi komplikovaný, tých hráčov, ktorí ovplyvňujú svetovú bezpečnosť, je už oveľa viac ako za studenej vojny. Spojené štáty už tiež nechcú hrať úlohu svetového policajta. Vo svojej knižke hovorím, terorizmus tu bol, je a bude, len sa menia aktéri, ciele a spôsoby útokov.
 
Atmosféra medzi USA a Severnou Kóreou hustne. Obe krajiny sa už dokonca vyhrážajú vojnou a raketovými útokmi. V prípade avizovaného jadrového napadnutia ostrova Guam či iného amerického teritória Kim Čong-unom by, samozrejme, prišla na rad odveta z Bieleho domu. Aké by boli v tomto prípade riziká? Hrozilo by nám napríklad zasiahnutie jadrovým spadom?
 
Neviem odhadnúť následky, ak by došlo k tomu šialenému kroku z jednej alebo z druhej strany, pretože nepoznám silu zbraní, ktoré by Severná Kórea či Spojené štáty použili. Všetci dobre vieme, že aj jadrový výbuch elektrárne v Černobyle ovplyvnil životné prostredie u nás, a v prípade raketového útoku by bola situácia určite výrazne horšia, rozpútalo by sa jadrové peklo. Ja stále pevne verím, že sme len svedkami silných slov oboch štátnikov, ktorí si len chcú zachovať tvár a neustupovať súperovi.
 
Kim Čong-un sa nechce zbaviť jadrového arzenálu aj preto, lebo vie, že by sa potom Severná Kórea stala na medzinárodnom poli nulou a nikto by s ňou potom vážne nerokoval. Dopadla by rovnako ako Ukrajina, ktorá bola treťou najsilnejšou jadrovou mocnosťou, než sa týchto zbraní vzdala v prospech Ruska. Dúfam, že mimo silné vyhlásenia z oboch strán tiež fungujú zákulisné rokovania diplomatov, ktoré sa vedú už v trochu inej rovine, a že nedôjde čo i len k náhodnému nešťastnému kroku, ktorý by dostal oblasť juhovýchodného Pacifiku do veľmi nebezpečného konfliktu.
 
Známy politológ a hlavná postava novej strany Realistov Petr Robejšek uviedol pre PL.cz toto: „Najdôležitejšiu úlohu pre zmenu talianskej politiky pri prijímaní migrantov hrali ľudia z krajín Vyšehradskej štvorky, ktorí rozhodne odmietli brať ekonomických utečencov. Vydieranie zo strany západoeurópskych krajín ich postoj nezmenilo, a tak nastal bod zlomu. Taliansku nezostalo, než urobiť to, čím malo začať už v lete 2015; konečne začať kontrolovať svoje hranice. Hneď ako rímska vláda pochopila, že v pohodlnej pozícii tranzitnej krajiny nemôže zostať, išlo zrazu všetko. Počas 24 hodín sa rozhodol tak taliansky parlament, ako aj Senát povoliť vojenské operácie v líbyjských vodách.“ Možno s týmto názorom súhlasiť? A domnievate sa, že aj po zastavení migrácie z talianskej cesty bude tlak EÚ okolo prijímania utečencov na krajiny Vyšehradskej štvorky stále taký silný?
 
Určite je fakt, že tak, ako k tomu pristupovali Taliani, sa migračná kríza už ďalej riešiť nedala. Avšak nie som si stopercentne istý, že operácia, ktorú Taliani teraz začali, bude stopercentná. Ja si Petra Robejška vážim, ale nemyslím si, že postoj Vyšehradskej štvorky až tak ovplyvnil terajšie rozhodnutie Ríma, to je trochu precenenie Vyšehradu. Zastavenie prílivu utečencov z talianskej cesty nemá tiež priamu súvislosť so stanovenými utečeneckými kvótami, pretože o tých sa rozhodlo už skôr a ide v nich asi o 160-tisíc migrantov, ktorí sú už dávno na európskej pôde. Bohužiaľ, boli sme v EÚ väčšinou prehlasovaní a mali by sme sa teda podrobiť, hoci s takýmto verdiktom vnútorne nesúhlasíme.
 
Európska komisia sa nám nezmenila, stále v nej funguje ako predseda J. C. Juncker a grécky komisár Avramopoulos, takže tlak na splnenie kvót bude pokračovať. Ja len dúfam, že reprezentácia Európskej únie si konečne uvedomí, že nemáme žiadnu povinnosť vytvoriť každému ekonomickému utečencovi skvele zabezpečený život. Máme právo si vyberať len tých, ktorých potrebujeme a ktorí môžu našu spoločnosť niečím obohatiť. Tým, ktorí utekajú pred vojnou a pomoc skutočne potrebujú, by sme ale mali ponúknuť pomocnú ruku a v tejto súvislosti na počet len dvanástich prijatých utečencov nemôžeme byť práve hrdí.
 
Tiež si nemyslím, že obmedzením talianskej cesty sa končí všetka migrácia z Afriky a Ázie. Tá bude pokračovať. Kým bude existovať dopyt utečencov, potom sa vždy nájdu aj pašeráci ľudí. My už možno nebudeme svedkami takého ohromného exodu, ale pôjde to iste ďalej.
 
Česká republika práve v týchto dňoch podala na Súdny dvor Európskej únie žalobu proti únijnej smernici, ktorá rieši držanie zbraní. Myslíte si, že uspeje? A ak nie, hrozí napríklad majiteľom krátkych aj dlhých zbraní v krajinách EÚ, že budú musieť odovzdávať svoje pištole či pušky, ktoré sú prispôsobené na streľbu so zásobníkmi na viac rán, než povoľuje bruselská právna norma?
 
Neviem predvídať rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Myslím si však, že právna úprava v našich zákonoch, ktorá vymedzuje sebaobranu a použitie rôznych prostriedkov v prípadoch krajnej núdze, je dostatočná. Mne teraz naozaj prekáža, a to som už aj viackrát uviedol do rôznych médií, že sa u nás v ČR bežne predáva upravený samopal vzor 58, ktorý aj priemerný zámočník môže celkom rýchlo sprevádzkovať do pôvodného stavu. To je zlé, sme veľmi benevolentní a mali by sme predaj zbraní viac strážiť. Za bezpečnosť občana zodpovedá štát a my si ju tiež platíme formou daní. Že sa armáda snaží rôzne ozbrojené zložky vtiahnuť pod jednu strechu, je teraz správne, ale ľudia nemôžu brať všeobecnú bezpečnosť do vlastných rúk, to by bolo totálne zlyhanie štátu.
 
Ten verdikt z Bruselu naozaj nejde dopredu odhadnúť, ale za súčasnej medzinárodnej situácie ide naozaj len o veľmi okrajovú záležitosť.
 
Rad cudzincov z Európy vrátane Čechov a Slovákov žijúcich vo Veľkej Británii nedokáže teraz pochopiť názory britskej vlády i miestnej verejnosti k tomu, že miestni strážnici tam nesmú nosiť zbrane. A to aj v súčasnej situácii, keď stále hrozí nebezpečenstvo teroristických útokov. Vy ste v Británii štyri roky žili, ako si to vysvetľujete?
 
To je jednoducho tamojšia dlhoročná tradícia, že „bobíci“ chodia po uliciach vo svojej typickej čiapke, kontrolujú poriadok, ale sú skôr radcami, než nejakou zložkou represívneho systému. Je to vľúdny človek, ktorý vám vždy pomôže, a na to sú Briti už roky zvyknutí. Aj v čase, keď som tam bol, a to ešte nehrozilo také veľké nebezpečenstvo terorizmu, došlo k dobodaniu policajtov a viedla sa verejná debata, či ich ozbrojiť. Výsledkom potom bolo, že sa zriadili veľmi rýchle jednotky vybavené aj dlhými zbraňami, ktoré v prípade napadnutia bobíkov prídu na pomoc. Ale strážnici tam budú stále ten milý dozor poriadku, oni sa ani nezaoberajú zlým parkovaním. Tak ich chce britská verejnosť stále mať. Briti, samozrejme, na zhoršenú bezpečnostnú situáciu už zareagovali, ale iným spôsobom než plošným ozbrojením všetkých policajtov.
 
- Reklama -